Podobnosť respektíve odlišnosť názorov má na nás pri spoznávaní nových ľudí azda najväčší vplyv.
Ako na nás vplýva podobnosť, respektíve rozdielnosť názorov, ktoré zdieľame s druhými ľuďmi, a ako to ovplyvňuje celkovú atraktivitu a príťažlivosť, ktorú k iným pociťujeme?
Najväčší vplyv pri vzniku atraktivity medzi dvoma jedincami má práve podobnosť názorov. Dlho sa viedli diskusie, či a do akej miery názorová podobnosť ovplyvňuje vzťah medzi dvoma ľuďmi.
Človek má veľkú tendenciu akceptovať a uznávať tých, ktorí s ním súhlasia, a na druhej strane do istej miery odmietnuť tých, ktorí sú názorovo odlišní. Do akej miery je táto hypotéza pravdivá? Vládne medzi ľuďmi vzájomná blízkosť vďaka podobnosti alebo vzájomnej odlišnosti?
V roku 1961 americký psychológ Donn Byrne skonštruoval dotazník, v ktorom dobrovoľníci vyjadrovali svoje postoje. O pár týždňov respondenti obdržali simulovane vyplnený dotazník experimentátorom. Jedna skupina pokusných osôb získala dotazníky, v ktorých sa ich postoje zhodovali s postojmi „neznámej osoby“, ďalšia skupina získala dotazníky, kde sa postoje zhodovali iba v dôležitých otázkach a v menej zásadných sa líšili. Tretia skupina dostala vyplnené dotazníky, v ktorých sa ich postoje líšili vo všetkých ohľadoch.
Byrne na konci experimentu prišiel k záveru, že najväčšie sympatie sa rozvinuli medzi ľuďmi, ktorí sa v dotazníkoch zhodovali v postojoch, menšie sympatie sa rozvinuli medzi ľuďmi, ktorí sa v zásadných postojov zhodli, síce sa nezhodli v detailoch. Najmenšie sympatie vznikli medzi ľuďmi, ktorých postoje sa vôbec nezhodovali. Závery teda potvrdili to, čo je viac-menej logické.
Byrne týmto experimentom poukázal na fakt, že pri prvom dojme, resp. vo fáze spoznávania určitého človeka, sú nám najsympatickejší tí ľudia, s ktorými zdieľame rovnaké názory a postoje.
Dôležitosť podobnosti postojov bola naďalej skúmaná, keď dvojica psychológov Kerchoff a Davis v roku 1962 zrealizovali výskum na túto tému, pričom sa pýtali snúbencov, ako veľmi je podľa nich dôležitá podobnosť postojov. Páry, ktoré boli zasnúbené po dobu menšiu ako 8 mesiacov odpovedali, že podobnosť postojov zohráva dôležitý faktor pri trvaní vzťahu.
Naopak páry, ktoré boli zasnúbené po dobu dlhšiu ako 8 mesiacov, nepripočítavali podobnosti postojov takú veľkú dôležitosť. Dôležitým faktom je, že postoje sa v čase môžu meniť.
Je prirodzené cítiť vzájomnú náklonnosť k ľuďom, ktorí k nám prechovávajú pozitívne city. Podľa psychológa Aronsona je tento mechanizmus založený na princípe odmeny a ceny. Aronson definuje štyri základné konštelácie, ktoré sa týkajú medziľudskej príťažlivosti.
- Druhá osoba je nám od začiatku interakcie pozitívne naklonená.
- Druhá osoba nám nie je naklonená vôbec.
- Druhá osoba nám sprvu nie je naklonená, neskôr si jej náklonnosť získame.
- Najprv nám je druhá osoba naklonená, ale neskôr jej náklonnosť úplne strácame.
Aronson vyslovil hypotézu, že najviac sme naklonení osobám z tretej kategórie. Tento jav nazývajúci sa „fenomén rizika“ je spôsobený tým, že sme si zaslúžili náklonnosť spomínanej osoby, zaslúžili sme si aj svoju odmenu.
Kedy sa protiklady priťahujú?
Odpoveď na túto otázku sa snažila priniesť táto americká štúdia. Jej cieľom bolo zistiť, či sme viac spokojnejší vo vzťahoch, v ktorých sme si viac podobní s naším partnerom, alebo keď sa dopĺňame na základe protikladných čŕt. Výskumná vzorka pozostávala zo 42 študentiek psychológie študujúcich na Stanfordskej univerzite.
Ako metódu si autori zvolili formu dialógu medzi náhodne vybranými študentkami. Dialógy prebiehali v dvojici. Tieto dialógy boli vopred napísané experimentátorom. Jeden z dialógov mal submisívny charakter, druhý dominantný. Prvá dobrovoľníčka mala za úlohu podeliť sa s nejakým problémom, na ktorý jej druhá dobrovoľníčka mala reagovať.
Obe pokusné osoby mali vopred určené, čo sa budú pýtať a čo budú hovoriť, pričom nevedeli, aký konkrétne to má vyvolať efekt. Po oboch dialógoch (jeden vedený submisívne, druhý dominantne) boli dobrovoľníčky vyzvané, aby zhodnotili, ako príjemne alebo nepríjemne sa cítili s druhou osobou počas oboch rozhovorov.
Záver: Obe pokusné osoby sa nezávisle od seba zhodli na tom, že príjemnejší im bol rozhovor vedený na základe komplementarity.
