Ďalší návrat slávnej animovanej postavičky.
Štúdio Disneyho už dlhšie prevádza svoje slávne animované postavičky a príbehy do celovečernej hranej podoby. Dočkali sme sa tak napríklad Popolušky, Knihy džungle alebo Krásky a zvieraťa, aby sme spomenuli aspoň tie najúspešnejšie.
Tentoraz došla rada na Medvedíka Pú. Na rozdiel od väčšiny projektov štúdia nejde o remake animovanej klasiky, ani o adaptáciu pôvodnej knižnej predlohy. Je totiž pokračovaním.
Christopher Robin (Ewan MacGregor) dospel. Už dávno nie je tým chlapcom, ktorý v skrytom svete pravidelne navštevoval Medvedíka Pú a jeho priateľov. Jeho život ani zďaleka nie je ideálny, no chod udalostí ho privedie späť k svojim detským dobrodružstvám. A musí v sebe nájsť stratené dieťa.
Christopher Robin nie je klasickým rodinným filmom. Je pomalý, z veľkej časti smutný a rozpráva o veciach vzdialených detskému publiku. Režisér Marc Forster (Finding Neverland, Quantum of Solace, Monster´s Ball) sa však evidentne ocitol v kreatívnej pasci.
Dospelé prvky sa pravidelne striedajú s čisto disneyovskou zábavou a výsledkom je veľká nekonzistentnosť celého diela. Aj napriek tomu ma tento počin veľmi potešil.
Jeho myšlienky mi boli blízke a vôbec som nemal problém sa do hlavného hrdinu vcítiť a sympatizovať s ním. Podobne ako pri (tematicky veľmi príbuznom) Hookovi ide hľadanie strateného detstva.
Na rozdiel od Spielbergovho spektáklu, ktorý bol pokračovaním Petra Pana, je Forsterov projekt veľmi komornou záležitosťou. Väčšinu času trávime rozhovormi medzi Christopherom a jeho plyšovými priateľmi. V týchto momentoch ide o veľmi citlivé dielo.
Pomáha tomu najmä sústredený výkon Ewana MacGregora a pôvodné postavy. Pú, Tigger aj Ijáčik sú úžasní, a to aj po technickej stránke. Trikári odviedli vynikajúcu prácu a okrem precízneho vzhľadu dokázali dodať do tvárí svojich postáv (s výdatnou pomocou dabérov) aj uveriteľné emócie.
Remeselnej stránke sa dá len máločo vyčítať. Je tu krásna kamera aj výprava, kostýmy sú pastvou pre oči a na film sa teda výborne pozerá. Výhrady mám jedine voči hudbe Geoffa Zanelliho a Jona Briona. Chcelo to viac chytľavosti a možno ešte intenzívnejšie pritlačiť na pílu.
V ostrom kontraste k tejto civilnosti je potom bláznivosť druhej polovice. Tam sa už dostávame na piesoček klasických disneyoviek, vrátane naháňačiek a silených ponaučení.
Celý film potom pôsobí akoby sa o kormidlo preťahovali Forster-autor a Forster-najatý remeselník. V oboch prípadoch to funguje na výbornú, no pohromade sa to bohužiaľ bije.
Mám pocit, že v prípade Christophera Robina sa veľmi intenzívne prestrihávalo alebo prepisovalo. Scenáru sa totiž v konkrétnych scénach darí veľmi dobre vymyslieť situácie, no ako celok pôsobí chaoticky.
Pravidlá filmového vesmíru nie sú poriadne dané a výsledkom je občasná zmätenosť. Takisto dej pôsobí viac ako moralistická historka než naozajstný príbeh. Z potenciálne úžasného kinematografického diela sa tak stáva "iba" veľmi vydarená jednohubka.
Na rozdiel od projektov s podobnými problémami má však tento obrovskú výhodu. Emočne veľmi dobre funguje (áno, aj slzička ukvapla) a v jednotlivostiach je parádny. Dokonca takým spôsobom, že sa mu takmer úplne darí zahnať pachuť nad nešťastnou dramaturgiou.
Otázkou však je, čo na to celé povedia decká. V kinách je iba titulkovaná verzia (vďaka bohu) a film ako taký bude pre deti príliš depresívny a rozprávačsky pomalý.
Verím, že Disney z Forsterovej práce nemalo veľkú radosť. Oproti mimoriadne úspešným veľkofilmom sa tu hrá pre výrazne odlišné publikum.
Christopher Robin je odvážny a chvályhodný projekt. V tejto podobe ale ostal v polovici cesty. Tvorcovia si mali ujasniť, pre koho je určený.
Ideálne publikum pre neho budú asi ľudia, ktorí majú už čo to odžité a snažia sa v sebe nájsť aspoň zvyšky svojho detského srdiečka. Spoľahlivo by však mal dojať každého. V jednotlivostiach je totiž vynikajúci. 7/10