Otec dvoch detí sa jedného dňa rozhodol pomstiť svojmu okoliu.
Množstvo delikventov a vrahov je ovplyvnených svojím detstvom a prostredím, v ktorom vyrastajú. Jedným z mnohých ukážkových prípadov je aj niekoľkonásobný vrah Jozef Kafrík.
Od narodenia býval v malej dedinke neďaleko Žiliny, kde so svojou rodinou žil obyčajným, ničím výnimočným životom.
Otcova výchova voči dvojici synov bola prísna, no férová. Najpodivnejšiu zložku rodiny však tvorila ich matka. Tá len málokedy vychádzala z domu a viac-menej sa ani s nikým nestretávala.
Matka, ktorá možno navonok pôsobila ako šedá myš, mala ale na všetkých členov rodiny obrovský a bohužiaľ kvôli svojmu ťažkému duševnému stavu i negatívny vplyv.
Písal sa rok 1975. Jozefova matka vo svojej paranoji začala rodinu presviedčať o akýchsi nepriateľoch, čím v domácnosti vytvárala poriadne dusnú atmosféru.
Neskôr Jozefovi a rodine nahovárala, že sa v ich stene nachádza odpočúvacie zariadenie a výbušnina. Kto by im však niečo také urobil? Odpoveď na otázku nejestvuje, pretože išlo len o výmysel psychicky chorej ženy.
Jedným z ďalších extrémnych prípadov ochrany proti "nepriateľom" bolo rozstrihanie všetkých dokumentov v domácnosti.
Matka mimo iného rodine tvrdila aj to, že vo všetkom čiernom sú čerti, a preto spoločne so svojimi synmi a manželom spálila na dvore ich čierne šaty.
Podobné výmysly psychicky nezdravej osoby však nemohli naveky zostať bez povšimnutia. Z menovaných príčin bola Jozefova matka neskôr odvedená do psychiatrického ústavu.
Otec rodiny však z nepochopiteľných dôvodov Jozefa presvedčil, aby matku nenechal v ohrození "nepriateľov" a dostal ju z liečebne von. Čo sa mu nakoniec aj podarilo.
Okrem toho z ústavu ukradol aj matkine spisy o jej zdravotnom stave, ku ktorým nesmel mať fiktívny "nepriateľ" prístup. Podľa odborníkov Jozefova matka trpela paranoidnou psychózou, prejavujúcou sa vytváraním klamlivých myšlienok.
U Jozefa však prípade jeho neskoršieho chovania nešlo o bežné odpozorovanie nevhodného správania rodičov, ako tomu býva v prípade alkoholizmu či domáceho násilia, ale o zdedenú duševnú poruchu.
Keďže sa spomínaný únos matky z nemocnice vydaril, polícia ju prišla hľadať až domov. Otec aj syn ale presvedčivo tvrdili, že nemajú potuchy, kam vlastne zmizla.
Marec 1975 sa stal pre Jozefa zlomovým. Rodičia, ktorým nadovšetko veril a v ich spoločnosti sa stránil od okolitých "nepriateľov", sa nečakane odsťahovali.
Napriek tomu, že za sebou zanechali iba falošnú adresu, Jozef svojich rodičov vypátral. Tí ho ale vôbec neprijali s radosťou a naopak ho zaradili medzi tých, ktorí ich údajne ohrozujú.
Jozefova duševná choroba sa touto udalosťou začína postupne prehlbovať. Začne si namýšľať, že síce stratil rodičov, no naopak získal nadprirodzené schopnosti (nazdával sa, že vie ľudom čítať myšlienky).
Okrem toho zažíva ale rôzne iné bludné predstavy. Na uliciach napríklad vidí ľudí meniacich farby. Podľa názoru odborníkov malo ísť o výnimočné zrakové halucinácie spojené s Jozefovou schizofréniou.
Ich zriedkavosť spočívala najmä v tom, že u väčšiny schizofrenikov sa majú údajne objavovať skôr halucinácie zvukové. Vidieť v reálnom svete abnormálne zjavenia teda nie je úplne častým prípadom.
Sledovanie relácie o účinkoch drog na ľudský organizmus ho presvedčilo o tom, že mu niekto do jedla tajne podsúva omamné látky. Preto sa začal obávať, že ho chcú zlikvidovať.
Na jar roku 1983 bol už Jozef ženatý a so svojou manželkou Oľgou mal dve deti. Navonok sa zdalo, že je všetko v poriadku. Dobré vzťahy si dokonca udržoval aj so svojimi svokrovcami. Jediný problém tkvel v Jozefovom neustálom striedaní zamestnania.
Aj v tomto prípade za tým ako inak stáli Jozefove paranoidné myšlienky. Vďaka ním si do hlavy vsugeroval napríklad to, že v jedálni dostal podstrčené otrávené šišky.
Kvôli jeho duševnej chorobe a s ňou spojenou extrémnou paranojou sa už nakoniec nedokáže nikde zamestnať. Z tohto nešťastia, samozrejme, obviňuje všetkých navôkol.
Jedného dňa príde so svojimi sťažnosťami za strýkom. Ten synovcovi odporučí, aby vyhľadal lekársku pomoc.
V momente však začne byť Jozef podozrievavý aj voči nemu. I touto vetou si Jozefov strýko podpísal svoj rozsudok smrti.
Neskôr sa Jozefovi podarí vpliesť do hádky, pri ktorej ho švagrova matka slovne napadne a vyhráža sa mu. Jej agresívna reakcia však v Jozefovi iba prehĺbila jeho paranoju. Nepáči sa mu navyše, že sa neprávom zastáva svojho syna.
Jozef sa dostáva do konečného stavu a začína si nahovárať, že sa "nepriatelia" dostali aj do jeho najbližšieho okolia. To už ale jednoducho nemôže nechať len tak.
Zoberie pero a v liste nazvanom "neutrón Židom" vysvetľuje svoje budúce konanie, ktoré považuje za spravodlivú odplatu zákernej spoločnosti.
Rozhodne sa, že zabije toľko ľudí, koľko majú jeho dve deti (syn 3, dcéra 1), manželka (27) a on (25) spoločne rokov. Dokopy plánuje teda zabiť neuveriteľných 56 ľudí.
K vraždám si najprv vyberie štyri obete. Strýka, švagrovu matku, správcu fary a náhodného cudzinca. Dôvody na vraždu prvej dvojice sme si už spomenuli vyššie.
Ukončiť život bezbranného farára sa Jozef rozhodol kvôli tomu, že na neho údajne donášal "nepriateľovi".
Náhodný cudzinec (ideálne pochádzajúci z kapitalistického štátu) mal byť len akýmsi odkazom pre zahraničné médiá, ktoré mali ďalej šíriť príbeh o jeho utrpení.
Vraždy sa udiali behom jedného dňa v pomerne krátkom slede udalostí. V lete roku 1983 pozval Jozef svojho strýka na obed. Ten v jedálni počas Jozefovej neprítomnosti jeho manželku prosil, aby mu dohovorila.
Strýko po Jozefovom príchode apeloval aj na svojho synovca. Žiadal ho, aby navštívil lekára a dal si pomôcť. Už bolo však neskoro.
Guľku do hlavy zo zbrane, ktorú mal Jozef vo svojom vlastníctve od roku 1980, si ako prvý vyslúžil práve ten, ktorý chcel pre svojho synovca len to najlepšie.
Jozef v panike vybehol z domu a prepadol prvé okoloidúce auto. Vodiča pod hrozbou vraždy z auta vyhodil a motorové vozidlo následne ukradol.
S ním sa onedlho dostal až do vedľajšej dedinky, kde sa zastavil pri fare. Jozefova obeť číslo dva so svojím vrahom prehodila pár slov a následne sa vo dverách otočila. Jozef situáciu využil a farára na mieste strelil do hlavy.
Jozef sa autom presunul pred dom svojej ďalšej obete. Tretia vražda už ale neprebehla podľa jeho predstáv. Priniesla totiž komplikáciu v podobe zaseknutej pištole.
Po niekoľkonásobnom pokuse o vystrelenie však zbraň nakoniec svojho majiteľa poslúchla a matka jeho švagra pred svojím vlastným domom vydýchne naposledy.
Za svoju štvrtú obeť, a teda úplne náhodného cudzinca, si zvolil rumunského kamionistu. Toho sa mu podarilo zastreliť na odpočívadle priamo v jeho aute.
Jozefove konanie bolo navyše tak rýchle, že obeť nestihla pred zastrelením ani prehovoriť. Ktovie, či si v danej chvíli stihol kamionista v hlave položiť otázku, prečo na neho mieri pištoľou úplne cudzí muž.
Z miesta činu Jozef odišiel na aute. Po tom, čo sa mu minul benzín, sa najbližšie štyri dni (iné zdroje hovoria iba o dvoch) schovával v lesoch. 27. júla 1983 ho príslušníci Verejnej bezpečnosti chytili v Hlohovci.
Vzhľadom na vážny duševný stav tohto niekoľkonásobného vraha sa Jozef kvôli svojím činom vyhol väzeniu.
Znalci sa jednoznačne zhodli, že v čase konania nebol trestne zodpovedný. Vinník je teda následne pokarhaný len v podobe psychiatrickej ochrannej liečby.
Jeho vražedné besnenie sa však týmto nekončí. 16 rokov strávených v psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží Kafríkovi zjavne nepomohlo..
Už v auguste roku 2008 vyhodil do vzduchu svoj vlastný rodinný dom v Zemianskych sadoch, v ktorom zahynula jeho manželka Oľga. Šance na jej prežitie boli podľa lekárov nulové. Syn Roman sa, našťastie, v čase výbuchu nachádzal v práci.
Na Okresný súd v Trnave sa obžalovaný 51-ročný Kafrík dostavil s úsmevom na tvári. Na krku mal zavesenú tabuľku, na ktorej boli prilepené novinové ústrižky s nápisom "nádej" či "necíti vinu".
Okresný súd v Trnave Kafríka nakoniec spoločne so znaleckými posudkami, ktoré v tomto prípade označili obžalovaného za plne zodpovedného za svoje konanie, odsúdil na 22 rokov odňatia slobody. Svoj trest si dodnes odpykáva v Leopoldove.
Ešte pred odchodom stihol predsedovi trestného senátu povedať, že ho nepovažuje za objektívneho, pretože netrpel ako on a taktiež nebol ako on prenasledovaný manželkou a inými osobami.
