Nemajú vlastný štát, no chcú byť nezávislí. Spoznaj Kataláncov či Mapučov

V auguste 2018 uplynulo desať rokov, odkedy separatisti z Južného Osetska odpálili gruzínske bojové vozidlo. Explózia vtedy zranila piatich Gruzíncov a gruzínski ostreľovači napadli osetských militantov. Ako konflikt Gruzínska a separatistov vznikol? Ktorým autonónmym regiónom vo svete sa podarilo vydobyť si nezávislosť a ktoré sa o ňu usilujú doteraz? Čítaj a dozvieš sa.

Hrdí Katalánci nezávislosť nemajú

Celý svet sa nazdával, že prežíva historický moment, keď 27. októbra 2017 katalánsky parlament schválil deklaráciu nezávislosti. Vtedajší katalánsky premiér Carles Puigdemont však oznámil, že na to, aby vyhlásil nezávislosť regiónu na severovýchode Španielska, potrebuje čas.

Od udalosti uplynulo viac ako desať mesiacov a Katalánsko svoju vytúženú nezávislosť stále nemá. Namiesto toho sa vtedy centrálna vláda v Madride rozhodla, že prevezme správu nad Katalánskom a Carles Puigdemont spolu s niekoľkými vernými ministrami utiekol do Belgicka.

Iných vodcov z jeho tábora zatkli za vzburu a Španielsko anulovalo katalánsku deklaráciu nezávislosti.
Snahy Katalánska o samostatnosť však nie sú novinkou, v regióne ľudia hlasovali v nezáväznom referende o nezávislosti už v roku 2010, keď sa ukázalo, že za nezávislosť bolo osem z desiatich Kataláncov, ktorí prišli k hlasovacím urnám.

Prečo je však Katalánsko také nespokojné? Jednak je to spôsobené jeho silnou ekonomikou. Mnohí Katalánci tak majú pocit, že doplácajú na zvyšok Španielska, ktoré nie je na takej vysokej úrovni ako región na severovýchde.
Pri hľadaní druhého dôvodu by si však musel siahnuť hlbšie, vydať sa po stope historických a kultúrnych otázok. Katalánci majú predsa svoj vlastný jazyk a identitu, mnohí z nich sa necítia byť Španielmi.

Diktátor Francisco Franco však chcel vidieť jednotné Španielsko a Katalánsku zobral autonómiu. Katalánčina prestala byť oficiálnym jazykom a každého, kto sa postavil na odpor uväznili alebo prinútili odísť do exilu. Odpor Kataláncov bol však taký silný, že aj Francov režim im vo svojom závere musel tolerovať znaky inakosti.

O niečo priateľskejšia tvár Somálska

Somálsko poznáš zrejme najmä pre neslávne známych pirátov alebo preto, že sa krajina pravidelne umiestňuje na chvoste rebríčka organizácie mapujúcej korupciu vo svete – transparency international.

No možno si nevedel, že v tejto krajine sa nachádza región Somaliland, ktorý vyhlásil nezávislosť od Somálska a hoci to s ním tiež nie je ktovieako slávne, situácia v ňom je oproti Somálsku o poznanie lepšia.

Región na severozápade Somálska má už od roku 1991 vlastnú vládu nezávislú od tej v Mogadiši, svoju políciu a navyše používa vlastné peniaze.

"Možno najdôležitejšie je, že v Somalilande vládne mier a relatívna stabilita. Občas cestujem zo Somálska do Somalilandu za jeden deň a kontrast nemôže byť väčší," popisuje samozvanú republiku na východe Afriky Mary Harper z BBC. Dodáva, že v Somálsku sa ako západná novinárka nemôže pohybovať bez šiestich členov ochranky, v Somalilande chodí všade sama, a to aj v noci.

Napriek tomu región ešte čaká dlhá cesta k demokracii, akú poznáme v Európe. Somaliland má tiež vážny problém s nezamestnanosťou mladých, v roku 2016 dosahovala až 75 %. Preto sa mnoho Somalilanďanov nájde aj medzi migrantmi smerujúcimi za lepším životom do Európy.

Gruzínsko a jeho krvavá škvrna z roku 2008

Gruzínsko po rozpade Sovietskeho zväzu čelilo podobným problémom ako mnohé iné štáty z bývalého ZSSR – ani zakaukazskú krajinu bohatú na vínnu révu neobišiel problém túžby po samostatnosti regiónov. Gruzínsko tejto situácii čelilo až dvakrát, v prípade Abcházka a Južného Osetska. Oba regióny vyhlásili nezávislosť v roku 1991.

Najmä druhý z nich bol príčinou krvavých nepokojov medzi Ruskom a Gruzínskom v roku 2008, ktorých smutné desiate výročie si v týchto dňoch svet pripomína. Juhoosetskí separatisti vtedy napadli gruzínske bojové vozidlo a výsledkom bol ozbrojený konflikt dvoch susedných štátov.

Počas piatich dní Rusko-Gruzínskeho konfliktu v roku 2008 vyhaslo takmer 900 životov na strane Gruzíncov, Juhoosetov a Rusov.

Gruzínsko napokon vojnu prehralo a Rusi v regióne rozmiestnili svoje vojská. Spomedzi členov Organizácie spojených národov ho však uznali len Rusko, Sýria, Nikaragua, Venezuela, Nauru a Tuvalu, ktoré napokon svoj názor zmenilo. Gruzínsko samostatnosť Južného Osetska dodnes neuznáva a územie považuje za okupované.

Mnohí etnickí Gruzínci z územia museli po vojne odísť. Úradníci neskôr začali požadovať od civilistov, aby požiadali o povolenie pred návštevou dedín pozdĺž hraníc s Gruzínskom.

Náhorný Karabach – etnickí Arménci v obkľúčení Azerbajdžanu

Marhule sa hromadia vo veľkých kadiach a ženy v ružových uniformách so sieťkami na vlasoch plnia zaváraninové poháre drobným ovocím. Situácia v najväčšej potravinárskej firme v Náhornom Karabachu, ktorú v roku 2016 navštívili reportéri z Euro news, vyzerá byť na prvý pohľad bezproblémová. No je to naozaj tak?

"Pretože Karabach takmer žiadna krajina sveta neuznáva, nemôžeme naše produkty exportovať priamo na medzinárodný trh. Museli sme si teda nájsť partnerov, cez ktorých môžeme vyvážať, " povedal pre Euro news Arment Tsaturyan, šéf spoločnosti Artsakh fruit.

Symbolom bojov sa stala dedina s názvom Tališ ležiaca neďaleko frontovej línie s Azerbajdžanom. Obec úplne zničili a civilistov, ktorí sa v nej rozhodli zostať, zastrelili. Tališ opustil aj Garik Ohanyan, ktorý ukázal reportérom ruiny jeho domu.

"Môj druhý syn zomrel vo vojne," rozpráva príbeh Garikovej rodiny Amalya Ohanyan, Garikova matka, "ostal mi tak len jeden syn. Ten má päť detí. Čo teraz budeme robiť? Nemáme domov, nemáme prácu, uviazli sme tu."

"Vždy sa tu strieľalo," dopĺňa matku Garik, "To jediné, čo si teraz želáme, je mierové riešenie." Náhorný Karabach sužujú boje už tridsať rokov. Konflikt si vyždiadal dvadsaťtisíc mŕtvych, niektoré zdroje hovoria dokonca až o tridsiatich tisícoch.

Náhorný Karabach bol v roku 1988 súčasťou Azerbajdžanskej sovietskej republiky, v rámci ktorej mal roky autonómiu. S príchodom osemdesiatych rokov a voľnejšieho režimu Michaila Gorbačova však politická sila Sovietskeho zväzu zoslabla.

To vyvolalo napätie medzi moslimskými Azerbajdžancami a etnickými Arméncami, ktorí boli kresťania. Konflikt eskaloval tesne pred rozpadom ZSSR, keď sa Náhorný Karabach rozhodol pripojiť k Arménsku. Roky trvajúce krviprelievanie napokon prinieslo nezávislosť od Azerbajdžanu v roku 1991. Dnes má Náhorý Karabach svoju vlastnú vládu, ktorá de facto nepodlieha tej azerbajdžanskej, no situácia zrejme nemá riešenie, pretože samozvaná republika nemá medzinárodné uznanie.

Na nože s Marokom

Ľudia zápasiaci o púštne teritórium, viac ako štyridsať rokov ťahaníc o takmer vyľudnené územie a zamínované zóny. Aj o tom je Západná Sahara, región na severozápade Afriky. O nehostinnú púšť vedú konflikt Maročania s frontom Polisario, organizáciou združujúcou pôvodných obyvateľov Západnej Sahary.

Maročania si myslia, že územie patrí im, natívni obyvatelia veria, že majú svoj vlastný nezávislý štát, Saharskú arabskú demokratickú republiku. Korene problému siahajú, ako takmer všetko v Afrike, do obdobia kolonizácie, keď bola Západná Sahara pod nadvládou Španielska označovaná za poslednú zostávajúcu kolóniu na svete. Na územie si však robili nároky aj susedné štáty Mauritánia a Maroko.

Dekolonizačné snahy napokon spôsobili, že ľudia v regióne hlasovali za samostatnosť odmietajúc tak nadvládu Maroka či Mauritánie. Maročania sa však územia nechceli vzdať a verili, že Západná Sahara je súčasťou predkoloniálneho Maroka.

Krvavá vojna medzi Maročanmi a pôvodnými obyvateľmi Západnej Sahary napokon spôsobila podľa niektorých zdrojov smrť desať až dvadsaťtisíc ľudí.

Prímorské územia Západnej Sahary, kde sa nachádzajú jej všetky prírodné zdroje ovláda Maroko, pôvodným obyvateľom teda zostali takmer neobývateľné teritóriá na východe regiónu. Dnes republiku uznáva približne 45 štátov, väčšina sa však k problému stavia neutrálne preto, aby si nepohnevala Maroko.

Južne od rieky Bío Bío

Mari Mari. Presne takto by ťa pozdravili Mapučovia, ľudia žijúci najmä južne od rieky Bío Bío v Čile. Ak si niekedy pozeral správy z tejto krajiny, určite si si všimol skupinku pôvodných obyvateľov, ktorá na seba takmer pri každej príležitosti upozorňuje mnohofarebnými vlajkami s hviezdou, dvoma slnkami a mesiacom.

Sú to Mapučovia snažiaci sa získať väčšiu nezávislosť od vlády v Čile. Na rozdiel od iných krajín v tomto výbere, ich cieľom nie je samostatný štát, snažia sa však dosiahnuť vyšší stupeň autonómie a navrátenie niektorých území ich skupine.

Konflikt Mapučov a vlády v Čile eskaloval hlavne po nastolení demokracie v podlhovastej juhoamerickej krajine, keď mali Mapučovia pocit, že všetci okrem nich znovu nadobudli svoje práva. O silnejúcom hnutí za nezávislosť Mapučov svedčia aj výsledky sčítaní ľudu.

Zatiaľ čo v roku 2002 sa 609-tisíc obyvateľov Čile označilo za Mapučov, v roku 2012 to už bolo viac ako jeden a pol milióna. Mapučovia sa cítili byť urazení hlavne keď ich posvätnú pôdu, kde ležal aj mapučský cintorín, zaplavili, aby na jej mieste mohla vzniknúť vodná elektráreň Ralco.

Ak poznáš históriu, určite vieš, že urážka Mapučov sa neodpúšťa. Sú to totiž "drsniaci," s ktorými sa neradno zahrávať. Majú totiž povesť ľudí, ktorí boli schopní najdlhšie vzdorovať usadlíkom zo Španielska po objavení Ameriky. Okrem toho sa niektorí z nich rozhodli terajší konflikt riešiť násilím a vypaľujú kresťanské kostoly.

Hoci sa predchádzajúca čilská vláda na čele s prezidentkou Michel Bachelet už pri nástupe k moci v roku 2014 zaviazala, že zlepší svoje vzťahy s Mapučmi a na tento cieľ vynaložila milióny, lídri pôvodných obyvateľov sa vyjadrili, že ich aktivity vlády nenadchli.