Téma, ktorá hýbe svetom a dáva zabrať širokému spektru odborníkov.
Fenomén terorizmu je na zemi prítomný od nepamäti. Avšak tri premenné jeho potenciál výskytu zvýšili na maximum. Hovoríme o stupni globalizácie, otvorenosti hraníc, resp. možnosti cestovať a extrémnom toku a dostupnosti informácií.
Ako hovorí Guaranatna, „11. september 2001 je jedným z výsledkov a pravdepodobne aj varovaním o budúcich udalostiach.“ A jeho výrok povedaný pred sedemnástimi rokmi sa skutočne ukázal ako pravdivý. Definícia samotného terorizmu je však veľmi komplikovaná, čo inak dokazuje aj snaha Schmida, švajčiarskeho odborníka na danú problematiku, ktorý zozbieral 109 akademických definícií terorizmu. To vypovedá o veľkej heterogenite teroristického správania a rozmanitosti motivácie, ktoré k tomuto správaniu vedie.
Aj napriek tomu sa ale v definíciach zobrazujú dva spoločné prvky - terorizmus zahŕňa agresiu voči civilistom a teroristická akcia sama o sebe neočakáva, že jej páchateľ dosiahne cieľ, ale jeho úmysel je meniť správanie davu spôsobom, ktorý bude v súlade so záujmami teroristov.
Pokiaľ ide o psychologické prístupy, ktoré sa snažia vysvetliť teroristické správanie, existujú dve hlavné všeobecné kategórie. Prvou je prístup „zhora nadol“. Tento hľadá zdroj terorizmu v politických, sociálnych a ekonomických okolnostiach. Zjednodušene povedané, teroristické správanie jedincov do značnej miery sformuje práve prostredie, rodina, spoločnosť, v ktorej človek žije. Druhou kategóriou je prístup „zdola nahor“, teda zameriava sa na skúmanie samotných aktérov a skupín. Na ich vzdelanie, výchovu, psychické anomálie. Nutné podotknúť, že tieto prístupy sa navzájom nevylučujú.
Keby sme sa chceli pozrieť na obrázok typického teroristu, výsledky štúdií sú naprieč dobou veľmi dynamické. Výskumy zo 60. a 70. rokov poskytli profil typického teroristu ako dobre vzdelaného slobodného muža medzi dvadsiatkou a tridsiatkou pochádzajúceho zo strednej triedy.
Koncom 90. rokov boli teroristi z blízkeho východu charakterizovaní z väčšieho demografického rozpätia vrátane vysokoškolských študentov, profesionálnych vojakov aj obyčajných ženatých mužov. Od tragických udalostí 11. septembra 2001 sa pozornosť presunula k psychológii islamského fundamentalistického terorizmu. Napríklad piloti z 11. septembra Mohamedd Atta a Ziad Jarrah pochádzali zo strednej až vyššej triedy, pričom navštevovali školy s kresťanskou ideou a bežne boli vystavovaní diskotékam a alkoholu.
Avšak neskoršie štúdie ukázali typického teroristu z blízkeho východu ako 17 až 23 ročného nevzdelaného muža, pochádzajúceho z veľkej chudobnej rodiny. David Hubbard opísal 5 znakov, ktoré boli pre týchto jednotlivcov príznačné. V domácnosti bol prítomný násilný otec, hlboko náboženská matka, subjekt bol v dospievaní sexuálne plachý a pasívny, vyrastal po boku mladších sestier, voči ktorým pôsobil ochranársky a bol poznačený slabým sociálnym úspechom.
Ferracuti a Bruno identifikovali v 80. rokoch u 908 pravicových teroristov v Taliansku osem základných charakteristík. Ambivalentný postoj voči autorite (ambivalentný - vnútorne rozpoltený, orientovaný na dve strany), emocionálne oddelenie od dôsledkov svojich činov, neistota sexuálnych rolí, magické myslenie, deštruktívnosť, nízke vzdelanie, dodržiavanie násilných subkultúrnych pravidiel, fetiš v zbraniach. Nemecké štúdie z 80. rokov prišli k obsahovo podobným zisteniam. Značné percento skúmaných teroristov stratilo v pubertálnom veku jedného alebo oboch rodičov, no ak aj rodičia boli na žive, prítomné boli vážne konflikty.
Ako povedal taliansky kriminológ Franco Ferracuti pred viac ako dvadsiatimi rokmi, čo následne podporili aj nasledujúce správy, zatiaľ čo teroristické skupiny sú častokrát vedené chorými ľuďmi, samotní teroristi páchajúci tieto ohavné činy len zriedka spĺňajú diagnózu psychickej poruchy.
Populárny názor verejnosti, že teroristi musia byť duševne chorí alebo ľudovo povedané „psychopati“, nie je ani zďaleka tak pravdivý. I keď na sa na skúmanie klinických porúch medzi teroristami vykonávalo len veľmi málo výskumov zahŕňajúcich komplexné psychiatrické vyšetrenia, prinajmenšom na základe psychologických štúdií lavicových nemeckých militantov, členov Alžírskej národnej fronty (FLN), členov Prozatímnej írskej republikánskej armády (PIRA) a Hizballáhu sa zistilo, že teroristi nie sú postihnutí psychickými poruchami, ako sa väčšina verejnosti domnievala.
Ak väčšina teroristov nespĺňa diagnostické kritériá pre závažnú duševnú chorobu alebo sociopatiu, znamená to, že ich činy vznikajú na základe racionálnych rozhodnutí? Práve toto skúma Teória racionálneho výberu (Rational choice theory), teória, ktorá hovorí, že teroristické činy vyplývajú z vedomého, racionálneho, vypočítaného rozhodnutia prijať tento konkrétny typ správania ako optimálnu stratégiu na dosiahnutie sociálno – politického cieľa.
Teória racionálneho výberu v podstate spája oba hlavné psychologické prístupy skúmania terorizmu, ktoré sú spomenuté vyššie (prístup „zhora nadol“ a „zdola nahor“), keďže považuje tak politiku a socio-ekonomickú situáciu krajiny, ako aj správanie a uvažovanie jednotlivca za rovnako dôležité. Túto teóriu však nemožno aplikovať pri tzv. „osamelých vlkoch“, keďže tí sa dopúšťajú násilia z jednoznačne iracionálnych motívov (paranoidná schizofrénia atď.).
Avšak obrovská neľudskosť útokov voči nevinným civilistom nedáva veľkú možnosť nezainteresovaným chápať takéto správanie ako racionálne. I keď je motivácia teroristov značne odlišná, či už medzi skupinami alebo jednotlivcami, zväčša politicky neefektívna, historické dôkazy naznačujú, že terorizmus je v niektorých prípadoch lacnou stratégiou, prostredníctvom ktorej podriadené skupiny využívajú svoju moc na úspešné dosiahnutie svojich cieľov.
Moderné dejiny ponúkajú nejeden príklad úspešného politického násilia: Samovražedná bombová kampaň Hizballáhu v rokoch 1983-1985 priamo viedla k stiahnutiu americkej, francúzskej a izraelskej strany a založeniu spoločnosti riadenej Shiou v hlavných častiach Libanonu, Africký národný kongres (ANC) použil terorizmus ako súčasť svojej pozoruhodne úspešnej stratégie na zvrhnutie Apartheidskej vlády Južnej Afriky, brutálna nadnárodná kampaň al-Káidy vrátane útoku na New York v roku 2001 pomohli Usámovi bin Ládinovi nielen odstrániť veľkú americkú vojenskú prítomnosť zo Saudskej Arábie, ale slúžili aj ako mimoriadne silný náborový nástroj.
Avšak teória racionálneho výberu nevysvetľuje, prečo sa len veľmi málo jednotlivcov medzi stovkami tisíc v rovnakých politických situáciách stáva teroristami. Ako uviedol Crozier, „človek nemusí nevyhnutne rebelovať len preto, že jeho životné podmienky sú neznesiteľné“. Ak ani duševná choroba, sociopatia ani racionálna voľba nemôžu plne zodpovedať za vznik teroristického správania, aké alternatívne psychologické vysvetlenia sa javia ako najpravdepodobnejšie?
Americká profesorka psychológie Martha Crenshaw hovorí, že aj keď terorizmus nevyplýva z konkrétneho psychopatologického stavu, neznamená to, že rozhodnutie vstúpiť do teroristickej organizácie nie je ovplyvnené alebo v niektorých prípadoch dokonca určované nevedomými alebo latentnými psychologickými motívmi. Inými slovami, hoci teroristi len zriedka vykazujú psychologické poruchy, môžu vykazovať identifikovateľné psychologické črty alebo môžu byť ovplyvnení identifikovateľnými sociálnymi faktormi. Politológovia, sociológovia, psychológovia a psychiatri ponúkajú rôznorodé názory na mieru, do akej sú korene teroristickej agresie vrodené a do akej získané.
Všetky informácie pochádzajú z článku The Mind of the Terrorist: A Review and Critique of Psychological Approaches, ktorý bol uvedený v odbornom časopise Journal of Conflict Resolution
