Lobotómiou bol taký nadšený, že denne bol schopný vykonať aj 20 lobotómií, navyše bez prítomnosti chirurga.
Walter Freeman, známy aj ako otec lobotómie, medicínskeho zákroku, ktorý v začiatkoch psychiatrickej starostlivosti znamenal obrovský pokrok v liečbe duševne chorých, je priamo zodpovedný za životy stovky svojich pacientov.
Freeman sa narodil roku 1885 vo Philadelphii, no ako mladý dospievajúci chlapec veľa záujmu o medicínsky obor neprejavoval. A to aj napriek tomu, že jeho otec Walter Freeman st. pracoval ako otolaryngológ a starý otec William Keen bol vyhlásený chirurg. Po ukončení Yale University sa však napokon rozhodol predsa len pokračovať v šľapajách svojich predkov a zapísal sa na štúdium medicíny na University of Pennsylvania, kde získal lekársky titul v roku 1920. Spočiatku pracoval ako internista na patológii, no dlho sa tam neohrial. Už v roku 1923 sa rozhodol odcestovať do Európy, kde pokračoval v štúdiu neurológie. Keď sa o rok vrátil nazad do USA, do cesty sa mu priplietla pozícia riaditeľa laboratória v prestížnej psychiatrickej inštitúcii vo Washington D.C.
Ako pracovník psychiatrického zariadenia bol po prvýkrát svedkom bolesti a úzkosti, ktorou trpeli duševne chorí pacienti, čo mu dodalo motiváciu, aby sa tejto oblasti naplno venoval. V nasledujúcich rokoch sa mu tak podarilo získať doktorát z neuropatológie, na čo následne získal pozíciu na George Washington University ako vedúci neurologického oddelenia. Ako častý svedok zničujúcich dopadov duševných chorôb začal experimentovať s kyslíkovou terapiou a chemickou liečbou v snahe pomôcť pacientom čo najviac. V roku 1935 sa Freeman dozvedel o technike ablácie čelného laloku, ktorá bola hojne využívaná na šimpanzoch s účinkami potlačenia ich temperamentu.
Ešte v tom istom roku bola v Portugalsku pod vedením neurológa Egasa Moniza predstavená nová liečba duševne chorých pacientov, ktorá dostala pomenovanie leukotómia. Tá mala z predného laloku odoberať určité nervové spojenia. Freeman bol leukotómiou nadšený, avšak mierne pozmenil jej postup a premenoval ju na lobotómiu. Keďže veril, že práve nadmerná emočná angažovanosť vedie k duševnej poruche, domnieval sa, že prestrihnutím nervových dráh dokáže stabilizovať osobnosť človeka. Realita bola však na míle vzdialená predstavám.
Definícia, kedy by sa mala aplikovať lobotómia, bola podobne nepresná a neurčitá ako samotný postup. Lekári tak začali vyznávať názor, že je uplatniteľná na všetky odchýlky v psychike. Od miernych depresií a úzkostí až po závažné psychické poruchy, ako je schizofrénia. Stručne povedané, lekári to považovali za „primárnu operáciu duše“. S pomocou neurochirurga Jamesa Wattsa uskutočnil Freeman prvú prefrontálnu lobotómiu v USA na 63-ročnej žene, ktorá trpela nespavosťou a depresiou. Operácia si vyžiadala vŕtanie šiestich otvorov do vrchu pacientkinej lebky. Po skončení operácie boli na osobnosti pacientky pozorované značné zmeny, čo Freemana a celý jeho tím v práci ešte viac podporilo.
Freeman a Watts tak vo svojej súkromnej praxi vo Washington D.C. vykonali obrovské množstvo podobných zákrokov. Celý postup trval menej ako 10 minút a jeho výsledok sa prípad od prípadu líšil. Čoskoro sa zložité a drastické vŕtanie do lebky zmenilo na oveľa efektívnejší spôsob. I keď o drastickosti môžeme hovoriť aj naďalej. Predtým, ako bol cez kosti v oblasti očí pacientovi vrazený ostrý nástroj, ktorý slúžil na prerušenie spojení s prefrontálnou kôrou v čelných lalokoch (neskôr sa používala transorbitálna metóda), bol naviac podrobený elektrošokom.
Po zhruba štyroch hodinách bol pacient prebudený bez akýchkoľvek známok úzkosti či paranoje. V skutočnosti však táto procedúra spôsobila, že mnohí pacienti boli vrhnutí do vegetatívneho stavu alebo sa ich správanie podobalo tomu detskému. Napriek nedostatkom, ktoré lobotómia preukazovala už na začiatku, ju mnoho psychiatrických zariadení prijalo bez väčších problémov.
Aby novoobjavenú techniku ešte viac rozšíril, začal Freeman cestovať po celých Spojených štátoch a navštevovať všetky nemocnice, ktoré mali o vykonávanie lobotómie záujem. Napriek veľkej kritike si získala popularitu aj prostredníctvom publikácií, ktoré lobotómiu opisovali ako zázrak na poli medicíny. O jej enormnom rozšírení svedčia aj čísla. Zatiaľ čo v roku 1945 bolo vykonaných len 150 takýchto zákrokov, v roku 1949 sa ich uskutočnilo až 5 000, pričom samotný Freeman sa za svoj život podieľal na približne 3 400 lobotómiách vrátane lobotómií desiatok detí. V „dobré dni“ mu nerobilo problém vykonať aj 20 drastických procedúr, naviac bez prítomnosti chirurga. Tieto čísla sú až zarážajúce, keď sa pozrieme na fakt, že Freeman nemal za sebou žiadny odborný chirurgický výcvik a navyše sa miera úmrtnosti šplhala až k 15 %.
Poznačený svojím veľkým sebavedomím sa pred publikom rád predvádzal, keď do oboch očných otvorov vrážal kovové nástroje súčasne. Médiám dokonca umožnil, aby sa na samotný zákrok prišli pozrieť, no ten sa neskončil práve ideálne, keďže Freeman zarazil kovový nástroj pacientovi až do mozgu, čo sa samozrejme skončilo jeho smrťou. Ani takáto udalosť ho však nevyviedla z miery a bez ostychu pokračoval ďalším pacientom. Do dnešného dňa sa odhaduje, že na následky lobotómie zomrelo celkom 490 pacientov, no ani tí, čo prežili, nemali vyhrané, keďže ich kvalita života bola nenávratne poškodená.
Jedným z najvýznamnejších Freemanových pacientov bola sestra Johna F. Kennedyho - Rosemary, ktorá už od narodenia trpela poruchou pozornosti. V roku 1941 preto podstúpila lobotómiu vo viere, že sa svojich zdravotných problémov zbaví. Zákrok však skončil neúspechom a zvyšok svojho života bola odkázaná na rôzne opatrovateľské služby. Jej stav sa zhoršil natoľko, že stratila ovládanie jednej ruky a nohy, jej reč sa stala prevažne nezrozumiteľná a jej mentálna činnosť bola na úrovni 2-ročného dieťaťa. Dlhodobé štúdie o efektoch lobotómie napokon vyplávali na povrch, čo viedlo k tomu, že aj jej zástancovia od nej začali dávať ruky preč. Freemanova posledná lobotómia prebehla v roku 1967 a skončila sa, ako mnoho predošlých, neúspechom, keď pacient o tri dni neskôr zomrel.
Možno aj vďaka svojej kontroverznosti patrí lobotómia medzi najznámejšie medicínske zákroky v dejinách ľudstva. Odhaduje sa, že si ňou prešlo až 50 000 pacientov, pričom vo väčšine prípadov išlo o také banality v psychických odchýlkach, ktoré mali byť lobotómiou vyliečené, že súčasnému človeku sa nad tým len pozastavuje myseľ.
