Vo väzení sa Lucas stretol s vrahmi i človekom, ktorý znásilňoval malých chlapcov. A všetci boli na rovnakej úrovni.
Na Slovensku holduje ľahkým drogám veľké množstvo ľudí. Obyčajná marihuana pre mnohých predstavuje už samozrejmosť, pokiaľ je reč o večerných zábavách v meste či na byte. Tráva k podobným udalostiam pre mnohých neodmysliteľne patrí a v jej zápachu sa bežne nesú aj hromady koncertov, párty či iných vzrušujúcich podujatí. Netreba však zabúdať na to, že marihuana je na Slovensku stále ilegálna.
Všetko, čo akýmkoľvek spôsobom súvisí s konope, patrí medzi omamné látky, ktoré sú zakázané na základe § 4 Zákona o om. látkach, psychotr. látkach a prípravkoch, 139/1998 Z.z., ods. 1. Skontaktovali sme sa preto s človekom, ktorý na svoju neopatrnosť doplatil a kvôli prechovávaniu malého množstva marihuany skončil za mrežami.
Ahoj Lucas, povedz najprv čitateľom niečo o sebe.
Zdravím všetkých. Volám sa Lucas, mám 26 rokov a som zo Starého Mesta v Bratislave. Dávnejšie som sa však už presťahoval do Holandska, kde dnes žijem v krásnom meste Haarlem. Živím sa ako kuchár.
Načrtni nám prosím začiatok tvojho príbehu s policajtmi.
Keď som ešte býval v Bratislave, mohol som mať tak pätnásť rokov, bolo to neďaleko Dulovho námestia. Hneď za rohom sa nachádzala policajná stanica a zo záhadných dôvodov policajti neustále hliadkovali po okolí. Tak či onak sme s partiou fajčievali marihuanu a stretávali sa v okolí, vždy sme sa však policajtom úspešne vyhli a narazili na nich až vtedy, keď bolo všetko spotrebované.
Ak poviem, že som za život zažil stovky kontrol, tak neklamem. Na dennej báze ma zastavili viackrát a takto sa to ťahalo dlhé roky. Samozrejme sme od toho smrdeli na celú ulicu, no za to, že húliš, ťa nikto zavrieť nemôže, problém je, keď to máš pri sebe.
Raz si sa však na tejto stanici predsa len ocitol.
Presne tak. Raz keď som sa vracal späť domov mi za chrbtom zastavilo policajné auto. Samozrejme po hromadách kontrol už každého poznali. No tak či onak, diala sa prehliadka a policajti mi v trenkách našli trošku zeleného. Neskôr mi na tej istej policajnej stanici bolo povedané, že to je 0,321 gramu a ja som dostal dvojročnú podmienku.
Čiže si sa na dva roky vzdal marihuany?
Nie, ale na dva roky som sa ešte viac vyhýbal policajtom. Dva týždne pred koncom podmienky sa to však celé pokazilo. Šli sme sa zhúliť do Rakúska a vracali sme sa cez Petržalku. Kamarátovi trebalo na malú, tak sme zastavili pri krajnici, a to zrejme nebolo múdre, pretože za nami o chvíľu zastavili policajti zvedaví, čo to sakra robíme. Keď som však vystupoval, vypadlo mi vrecko s nejakým zostatkom na zem. Okamžite som ho zakryl nohou, no policajt si to všimol a už bol problém.
Vytiahol som občiansky tak, aby videl tristo eur v peňaženke, no poctivý chalan ma odbil, aby som naňho nič podobné radšej neskúšal. Skončil som na policajnej stanici neďaleko Račianskeho mýta.
Tentoraz to asi s podmienkou neskončilo.
To nie. Na tri dni som skončil zavretý, a to bol šialený zážitok, človek so slabými nervami by tam hneď skončil. Sám si na izbe, kde je len nonstop blikajúce a bzučiace svetlo. Všetko ti zhabú, jedlo je ako za trest. Volajú to hovädzie na francúzsky spôsob, v realite je to špinavá špongia.
Strávil som tam necelé tri dni a následne som bol sudkyňou odsúdený takpovediac cez sklo. Jej pôvodný návrh bol pol roka, no nejakým spôsobom sa mi to podarilo dohodnúť na tri mesiace.
Poznámka: V cele predbežného zadržania môže človek ostať maximálne 48 hodín, potom je nutné, aby policajt alebo prokurátor človeka prepustil na slobodu, obvinil a prepustil alebo obvinil a podal návrh na vzatie do väzby. V poslednom prípade musí sudca rozhodnúť o dĺžke trestu, vzatí do väzby a podobne.
Čiže si sa o pár dní musel hlásiť vo väzení?
Áno. Mnoho ľudí si predstavuje, že by ma z cely vytiahli a okamžite previezli niekam za železné mreže. Odsúdený som bol 14. januára a jediné, čo sa udialo, bolo, že mi strčili do ruky papier, aby som sa 31. januára ukázal v Leopoldove.
Miesto toho som sa však vybral do Justičného paláca v Bratislave a zaregistroval som sa tam. Nevydalo, za deväť dní ma poslali predsa len do toho Leopoldova. A tam to bola sila.
Ako to vôbec vyzerá vo väzení?
Justičný palác je ako Pentagon. Holé nevábne steny, malé priestory. V noci po izbách búchali železné stoličky, so mnou bol jeden chlap kvôli heroínu, odporná stoka. Nereálnym spôsobom v noci chrápal. V izbe nie je ani zásuvka, ale zasa, nemal by si tam ani čo zapojiť. Najhoršie je, že si v kontakte s omnoho horšími ľuďmi, ako si ty sám. Stretol som tridsiatnika odsúdeného za to, že znásilňoval malých chlapcov. Ale zasa aj muža, ktorý na dedine kradol susedovi sliepky.
Leopoldov je najmä skúška nervov. V neveľkej izbe som bol, nepreháňam, s osemnástimi ľuďmi. Zvyčajne Maďari a sedliaci. Všetci v noci chrápali. To, čo sa deje vo filmoch a hrách, je čiastočne pravda, na vlastné oči som videl, ako muži občas podplatili strážcu a išli na vec do spŕch. Takže som potom celý deň smrdel, keďže som tam ani nechcel vojsť. Mimochodom, vo väzení sú vždy funkčné asi len tri alebo štyri hadice a za polhodinu sa musí umyť sedemdesiat ľudí. Jedlá sú za trest, bachari odporní a arogantní.
Bavil som sa dokonca aj s vrahmi zo slovenského podsvetia. Iní muži dokopali chlapca pred diskotékou a dostali osem rokov (nakoniec desať), ďalší zasa mimo priechodu pre chodcov motorkou zabil ženu, štyri roky. Väčšinou tam sú však len neplatiči alimentov, zlodeji a podobná ľudská háveď. No najmenší trest po mne bol v Leopoldove štyri roky, teda aspoň s takými som sa stretol. Kvôli chorobe som bol na otočke vo väznici v Trenčíne a potom aj v Trnave, kde bolo väzenie asi najzvláštnejšie.
Čo sa dialo?
Akoby to bolo každému jedno. Lekári aj bachari ti prepašovali, čo si chcel, akurát to musel niekto zvonku zaplatiť. Drogy, alkohol. Extrém bol mobilný telefón. No vo väzení sa tiež nachádza obchodík, aj keď býval otvorený len v pondelok. V Trnave boli ale asi najpohodovejší väzni. Stretol som tam dokonca aj miestneho väzenského pedagóga, ktorý si tam marihuanu na pohodu fajčil.
Ako vyzerá taký bežný deň odsúdeného väzňa?
Väzenie je o práci, nie je to žiadne americké Guantanámo, kde si neustále v cele. A práca je na smeny. Ja som vstával o 5:30 ráno, o šiestej mi v jedálni dali niečo, čo oni nazývali jedlo. Následne som do dvanástej v zaprášenom prostredí vyrábal topánky Rieker. Hnusný obed a znovu práca do pätnástej.
Potom si robíš, čo chceš. Raz za deň máš povolené ísť na hodinu na dvor. Pravidelne sa tam hrávalo niečo, čo volali futbal, no vyzeralo to skôr ako rugby a keďže som chudý a tenký, skúsil som to raz a okamžite to vzdal. V Trnave majú telocvičňu, ale videl som ju len raz, keď Markíza robila nejakú reportáž. Môžeš hrať karty, čítať knihy alebo ísť do kultúrnej miestnosti, kde zvyčajne púšťajú Nákupné maniačky alebo podobné sprostosti. Držal som hubu a krok a nebolo to až také zlé. Bral som to skôr ako životnú skúsenosť, zistiť, ako to tam vyzerá.
Zmenilo väzenie tvoj postoj k marihuane?
Absolútne nie. Možno ju mám radšej, ale žijem v Holandsku a tu je to legálne. Ale bral som to ako skúsenosť a zrejme ma teraz už nezoberú variť do Hiltonu, tak varím v holandskom bare. Ja mám ale zničený chrbát a pre mňa je marihuana trošku ako liek. Na farmaceutický priemysel mám vlastný názor. Vôbec sa nehanbím za to, že som sedel, je to hanba pre moju krajinu.
Je podľa teba väzenie efektívnym spôsobom trestu?
Hlavne by som nedával tresty pre užívateľov mäkkých drog. Za tie človek ide sedieť, no cigarety, alkohol a podobné veci, ktoré preukázateľne ničia zdravie, kúpiš u usmiatej predavačky. Ale dá sa to robiť aj inak. Ja nechcem luxus, ale na západe máš možnosť volať s rodinou, kedy chceš, sú tam herné konzoly a odídeš odtiaľ odpočinutý, pričom reálne vieš, že si niečo spravil zle. Je ti odobrané to najcennejšie, tvoja sloboda a osobná hrdosť. Nevedia, čo je recidíva.
U nás sa v tebe varí hnev a pocit nespravodlivosti. Ak niečo ukradneš ako pätnásťročný, pravdepodobne skončíš vo väzení aj potom. V našej krajine si hodený do cely s omnoho horšími ľuďmi a zisťuješ, že to, čo robia oni, sa dá považovať za bežné. Naše väznice len zhoršujú ľudí, ale čo iné by sa dalo od Slovenska čakať.
