Mimoriadne silný príbeh sa dočkal knižnej podoby.
Vyrastal v Krompachoch, odkiaľ ho v roku 1942 odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime. Ludwig Lale Eisenberg zo židovskej rodiny z Krompách (neskôr si zmenil priezvisko na Sokolov) tam mal na starosti tetovanie identifikačných čísel na ruky väzňov.
Spomienky na strašné obdobie ostali dlho nevypovedané, no nakoniec sa o svoj životný príbeh podelil so spisovateľkou Heather Morrisovou. Vďaka tomu teraz vychádza kniha The Tattooist of Auschwitz, teda Tetovač z Osvienčimu.
Vydanie tejto knihy a Laleov príbeh pozorne sledujú aj svetové médiá, ktoré vypichli hlavne jeho neuveriteľnú romancu. Tá začala ešte v koncentračnom tábore. Do Osvienčimu bol Lale prijatý v roku 1942. V tom čase mal 26 rokov, bol silným a mladým mužom, aj preto sa podľa BBC sám ponúkol nacistom, keď vtrhli do jeho mesta. Dúfal, že tým zachráni zvyšok rodiny pred rozdelením. O hrôzach, aké sa v tábore diali, nemal sprvoti žiadne tušenie. Po príchode mu pridelili číslo 32407.
Zo začiatku sa podieľal na rovnakých prácach ako ostatní väzni, teda na stavbe ubikácií. Ako uvádza BBC, hodiny strávil prácou na streche, lenže krátko po príchode do Osvienčimu dostal brušný týfus. Starostlivosť oňho prevzal muž, ktorý mu vytetoval identifikačné číslo. Volali ho Pepan a bol považovaný za francúzskeho akademika. Z Eisenberga spravil svojho asistenta a okrem iného ho naučil, ako mať sklonenú hlavu a zatvorené ústa.
Jedného dňa však Pepan zmizol a pozícia tetovača pripadla Laleovi. Čiastočne aj preto, že ovládal niekoľko jazykov - slovenčinu, nemčinu, ruštinu, francúzštinu, maďarčinu, trochu vedel i po poľsky. S pomocou asistentov potetoval tisícky väzňov, vytetované identifikačné čísla sa stali symbolom holokaustu.
Kvôli jeho pozícii sa mu dostávalo istých výhod, jedával napríklad trochu lepšie jedlo v administratívnej budove a spal v samostatnej miestnosti. Keď si urobil svoju prácu a neboli práve žiadni noví väzni na tetovanie, mohol mať i trochu voľného času. „Nikdy sa však nepovažoval za kolaboranta. Urobil, čo urobil, aby prežil,“ upozornila spisovateľka Morrisová. Navyše, aj napriek svojim privilégiám mal strach, že sa nemusí dožiť ďalšieho dňa. Z času na čas mu zvykol pohroziť nacistický lekár Josef Mengele, že raz si príde aj poňho.
Zlom nastal, keď mal vytetovať na útlu ženskú ruku číslo 34902. Vtedy ešte nevedel, že osoba ním označená sa stane jeho osudovou láskou. Do Gity zaradenej do ženského pracovného tábora Birkenau sa zakrátko zamiloval. Ako Lale v starobe prezradil spisovateľke, Gita mu svoje číslo „vytetovala do srdca“. Ale v ťažkých podmienkach tábora bolo úspechom aspoň to, keď sa mu podarilo prepašovať ku Gite pár milostných listov. Dokonca sa im podarilo tajne sa stretnúť mimo ich bloku. Snažil sa pre ňu urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, vybaviť jej preradenie na lepšiu pozíciu, dať jej nádej. „Gita mala pochybnosti, veľké pochybnosti,“ opísala Morrisová Laleove spomienky.
V roku 1945 sa stala Gita jednou zo žien, ktoré vybrali, aby mohli opustiť tábor. To však znamenalo, že so svojou tajnou láskou sa už viac nemusí stretnúť. Navyše sa z tábora dostala von skôr ako on. Lale sa potom vrátil vďaka šperkom, ktoré ukradol nacistom, do Krompách, no s vedomosťou, že celé meno jeho lásky znie Gita Fuhrmannová, na ňu myslel a chcel ju vypátrať. A práve tu nasleduje mimoriadne dojímavá časť ich lásky, ktorá ilustruje obrovské odhodlanie.
The Tattooist of #Auschwitz - and his secret love https://t.co/xUrdZt9lsa #WW2 pic.twitter.com/faDujGDQ4t
— The History Press (@TheHistoryPress) 8. ledna 2018
Lale totiž odišiel do Bratislavy, kde na stanici čakal na svoju lásku celé týždne. Nevedel, či sa tam nakoniec objaví, no nádej umiera posledná. Nakoniec mu bolo povedané, aby skúsil šťastie v Červenom kríži. Na ceste tam mu však cestu skrížila známa ženská tvár - jeho láska Gita. Pár sa nakoniec vzal a aby lepšie v Československu zapadol, zmenil si priezvisko na Sokolov. Lale si dokonca zriadil obchod s textilom, no dvojica našla šťastie napokon až v ďalekej Austrálii. Stalo sa tak po tom, čo mu obchod znárodnili a jeho uväznili, pretože podporoval - aj finančne - hnutie za izraelský štát. Pri úteku sa dvojica snažila dostať čo najďalej, cieľom bolo Sydney.
Počas cesty však Lale a Gita stretli inú dvojicu, a tak napokon skončili v Melbourne. Tam si Lale opäť otvoril obchod s textilom a jeho žena navrhovala šaty. V roku 1961 sa im narodil syn Gary. Práve on má veľký podiel na tom, že spomienky jeho otca na obdobie strávené v koncentračnom tábore spísala Morrisová. O príbehu dvojice celé roky vedel len úzky okruh ich najbližších priateľov, Lale o nich nahlas prehovoril až vo svojej starobe. Pre Garyho tak vyšla celá pravda najavo až po smrti jeho matky v roku 2003. Snažil sa preto nájsť niekoho, kto by opísal príbeh jeho otca, až natrafil na Morrisovú. Výhodou bolo, že spisovateľka nemala židovské korene, takže nebola ničím zaťažená.
For more than 50 years, Lale Sokolov lived with a secret - one born in a place that witnessed some of the worst of man's inhumanity to man. It would not be shared until he was in his 80s, Lale had been one of tattooists of #Auschwitz. https://t.co/Bjj1JaC2Y9 pic.twitter.com/DA4H2ZKR3F
— Auschwitz Memorial (@AuschwitzMuseum) 8. ledna 2018
Vybudovať si dôveru k neznámej žene bolo pre Eisenberga zdĺhavé, spisovateľka ho navštevovala niekoľkokrát za týždeň v priebehu troch rokov. Ďalšou prácou bolo overiť to, čo hovoril, výskumom. Väčšina jeho rozprávania sa s ním zhodovala. „Mali sme profesionálnych výskumníkov, ktorí šli, preskúmali a našli dokumenty - úžasné dokumenty, ktoré potvrdili, čo hovoril,“ opísala spisovateľka. Na základe toho sa podarilo zistiť, že jeho rodičia zomreli v Osvienčime. Túto informáciu si však Lale nezobral so sebou do hrobu. Zomrel v roku 2006 s vedomím, že o jeho mimoriadnom príbehu si bude môcť prečítať celý svet, no o osude jeho rodičov sa on sám, žiaľ, nestihol dozvedieť. Očakávaný dátum zverejnenia knihy pripadne v Spojenom kráľovstve na 11. januára tohto roku.
