Priama invázia na Japonské ostrovy.
V nasledujúcich riadkoch si priblížime jeden z najambicióznejších plánov vylodenia v histórii. Operácia s tajným názvom Downfall mala v prípade neúspešných testov atómovej bomby znamenať alternatívu, ktorá by ukončila vojnu v Tichomorí.
Píše sa 21. jún 1945, dôležitý strategický bod Okinava padá, čím sa na kolenách ocitá aj samotné Japonsko. Spojenecká mašinéria počas troch rokov oslobodzuje od vplyvu krajiny vychádzajúceho slnka všetky dôležité kolónie, pričom tak drví bojaschopnosť kedysi mocnej cisárskej armády. Neprejde dlhá doba a spojenecké sily tak stoja pred bránami zázračného súostrovia, ktoré je domovom viac než 71 miliónov ľudí. Tí sú za svojho cisára a národné dedičstvo pripravení bojovať do posledného dychu. Pre spojeneckých stratégov tak nastáva otázka, ako podlomiť japonský ľud a jeho predstaviteľov donútiť k bezpodmienečnej kapitulácii. Už v roku 1943 spoločný britsko-americký tím vypracoval plán, ktorý rátal s najskorším obsadením japonských ostrov v roku 1948. Vyššie velenie však verilo, že predlženie vojny v takom rozsahu by znamenalo veľké oslabenie národnej morálky. Padlo tak rozhodnutie, že Japonsko musí padnúť najneskôr rok po kapitulácii Nemecka.
Vzhľadom k faktu, že bol projekt Manhattan (vývoj atómovej bomby) prísne tajnou operáciou americkej armády, nemalo vtedajšie velenie v Tichomorí o zničujúcej zbrani a jej možnom využití žiadne informácie. Perspektíva veliteľov bola preto jasná – tvrdý konvenčný boj až do horkého konca. Japonské ostrovy tak zo dňa na deň zažili, čo znamená strategické bombardovanie. 9.-10. marca 1945 rozpútali americké bombardéry pomocou zápalných púmp v Tokiu ohnivú smršť, ktorá zabila 100 000 ľudí a cez milión prišlo o svoje domovy. Terčom útoku sa stávajú tiež továrne, kasárne a strategické sídla. Fatálnejšie následky má však pre Japoncov operácia Starvation (vyhladovanie). Americké ponorky a bombardéry rozmiestňujú na japonských pobrežiach cez 12 000 mín. Tie celkovo potápajú 670 obchodných a rybárskych lodí, čo má za následok, že japonské obyvateľstvo konzumuje denne asi tak tretinu toho, čo by naozaj potrebovalo. Ryža sa dostáva na minimálne prídely a ryby, dôležitý prvok tamojšej stravy, sa stáva na trhoch nedostatkovým tovarom.
Všetko toto však mal byť len predvoj – podpora pre invázne jednotky, ktoré sa majú v budúcnosti na Japonských ostrovoch vylodiť. Strategický plán nesie názov Downfall. Pripravovaný vpád zahŕňa dobytie južného ostrova Kjúšú pod krycím menom Olympic. Operácie sa má zúčastniť 14 divízií (viac než 400 000 mužov), 1 300 plavidiel a cez 4 600 lietadiel. Nasledovať malo vylodenie na Honšú pod krycím názvom Coronet, naplánované na 1. marca 1946. Rozsiahly útok zahrňoval 25 divízií (cez pol milióna vojakov) a viac než 3 000 lodí, čím by sa jednalo o najväčšiu vyloďovaciu operáciu v histórii. Takýto mohutný plán však kládol veľké nároky aj na logistiku. Po úspešnej operácii Coronet sa rátalo s 610 000 t. zásob a až by sa invázne armády dali znovu do pohybu, odhadovalo sa ďalších 686 000 t. Ťažšie, než vyčísliť ekonomickú vyťaženosť a spotrebu zdrojov, bolo odhadnúť počet mŕtvych Američanov a roky, ktoré budú potrebné na úplné rozdrvenie Japonska. Nedalo sa totiž čakať, že sa Japonci po úspešnej invázii vzdajú, naopak, šialené partizánske a samovražedné vízie japonského generálneho štábu dávali podnety k opodstatneným obavám. Odhaduje sa tak, že by počas invázie zomrelo 250 000 – 1 000 000 Američanov.
I napriek tomu bol vrchný veliteľ operácie Downfall Douglas MacArthur pevne presvedčený o jasnom a zdrvujúcom víťazstve: „V prípade japonskej flotily sa dosiahla praktická bezmocnosť. Japonské letectvo je v stave, v ktorom je schopné vykonávať len nekoordinované samovražedné útoky proti nám pomocou všetkých dostupných typov lietadiel. Trpí výrazným poklesom a jeho schopnosť pokračovať v boji výrazne klesá.“
Japonské velenie však malo svoje vlastné plány a predstavu, ako bude prebiehať útok „bielych barbarov“. Počiatočné obavy, že sa invázia uskutoční už v roku 1945 a Spojenci zastihnú Japonsko nepripravené, sa čoskoro rozplynuli. Bitka o Okinavu totiž trvala príliš dlho a vyžiadala si aj na nepriateľovej strane veľké materiálne a ľudské straty. Navyše začínala sezóna tajfúnov, čím sa stalo vylodenie na pobrežiach Kjúšú a Honšú nepravdepodobným ťahom. I keď obyčajní ľudia vďaka propagandistickej masáži a neoblomnej fanatickosti stále verili v neodvratné víťazstvo, japonské velenie si nerobilo príliš veľké nádeje. Lídri vojenskej junty verili, že čím dlhšie budú predlžovať vojnu, tým skôr sa dočkajú pre nich výhodnej kapitulačnej zmluvy.
Plán obrany japonských ostrovov niesol názov Ketsu-Go (Rozhodnutie) a rátal s využitím celého národa. Pod heslom „sto miliónov zomrie za cisára a vlasť„ sa mali muži a ženy, starí i mladí mobilizovať k poslednému boju až do horkého konca. Tomuto samovražednému nadšeniu pomáhala aj propaganda, ktorá na plnofarebných plagátoch vyobrazovala osud japonských obyvateľov v prípade, keby sa dostali do rúk amerických barbarov živí. Japonci tak boli po celej krajine vyzývaní, aby radšej zomreli v duchu samurajského kódexu, ako by sa mali ocitnúť v milosti a nemilosti nenávideného nepriateľa. Fanatická rétorika hovorila aj o miliónoch detí, ktoré sa chopia bambusových kopijí a ako jeden muž sa vrhnú v ústrety istej smrti.
Na Japonských ostrovoch sa nachádzalo 2 350 000 dôstojníkov a vojakov pravidelnej armády a letectva vrátane 53 pechotných divízií, 25 peších brigád, 2 obrnených divízií a 7 obrnených brigád. Obavy z neutíchajúcich náletov spôsobili posilnenie 4 divízií protilietadlovej obrany. Všetky lietadlá, či už bojové, výcvikové, pozorovacie, civilné, jednoducho všetko, čo malo krídla, bolo mobilizované pre záverečný boj v štýle kamikadze. Do júla 1945 sa tak podarilo upraviť 8 000 lietadiel a ďalších 2 500 malo byť pripravených do septembra. Očakávané problémy s vnútornou bezpečnosťou zas mali za následok navýšenie stavov vojenskej polície na 20 000 mužov. Okrem stálej armády bolo k obrane Japonska pripravených 3 550 000 mužov armádnych pracovných jednotiek a 250 000 špeciálnych posádkových síl. Tieto obrovské čísla môžu na prvý pohľad vyzerať odstrašujúco, no treba spomenúť, že na súostroví panoval nedostatok zbraní a so stupňujúcimi náletmi amerických bombardérov sa už tak oklieštený počet vojenskej výbavy stále zmenšoval. Zbrane aj munícia boli na prídel, na každého desiateho vojaka pripadala jedna puška. Väčšina odvedencov preto bola nasadená na najrôznejšie pomocné práce. Japonskí strategickí plánovači preto dúfali, že ak sa zachová súčasná výrobná „horúčka“, dostali by všetci bojaschopní muži svoje zbrane vo februári 1946.
Samotné obranné plány vo všeobecnosti zahrňovali (tak ako na Okinave) tisíce kilometrov podzemných chodieb, ktoré mali japonským posádkam poskytnúť ochranu pred hegemóniou amerického letectva. Tokio malo byť bránené do posledného muža, pričom cisársky palác tvoril hlavný podporný bod celého západného obranného systému. Z tohto dôvodu vznikla v júni 1945 tokijská obranná armáda s posádkou práve v hlavnom meste. Ako prechodné sídlo cisára malo slúžiť Nagano, odkiaľ sa mal viesť aj posledný partizánsky boj. Generálny štáb cisárskej armády sa mal v prípade potreby premiestniť do jaskýň Macuširo na ostrove Honšú. Práve tu bolo pred koncom vojny vykopaných cez 10 km chodieb. Mnoho japonských plánov však zostalo len v teoretickej rovine, predovšetkým z dôvodu takmer úplného kolapsu zásobovacieho systému.
Okrem odvodov do stálej armády prebiehali tiež hromadné nábory všetkých schopných civilistov, ktorí boli následne rozdelení do rôznych jednotiek domobrany o celkovom počte (papierovo) 28 000 000 mužov a žien. Vo všeobecnosti sa bojaschopní jedinci rozdeľovali do troch základných skupín. Špeciálne strážne služby (bývalí vojaci, ktorí mali plniť rôzne pracovné a podporné úlohy. V prípade invázie mali čeliť nepriateľovi v prvej línii), samostatné roty (tvorili ich vojaci v zálohe a mali slúžiť ako klasické bojové útvary) a civilné dobrovoľnícke zbory (v podstate celá dospelá populácia mužov od 15 do 60 rokov a žien od 17 do 40 rokov. Ich úlohou bolo plniť akúkoľvek úlohu požadovanú velením, vrátane samovražedných misií. V prípade priamej konfrontácie s nepriateľom mali bojovať akoukoľvek zbraňou alebo improvizovať.)
Proti povojnovým kritikom, ktorí poukazovali práve na hrozné dôsledky atómových bômb, boli tieto argumenty a čísla využité ako jasný dôkaz toho, že priama invázia by znamenala pre oba národy katastrofu a straty na oboch stranách barikád by niekoľkonásobne zatienili jedovaté atómové hríby. Niekedy sa však dá vybrať iba medzi zlom, v ktorom si to najhoršie odtrpia práve tí najnevinnejší. Môžeme sa len domnievať, aký by bol osud japonského národa, ak by sa aj napriek zhodeniu atómových bômb a sovietskemu vpádu rozhodol bojovať do posledného muža. Väčšina historikov sa však zhoduje, že využitie atómovej bomby a vymazanie dvoch japonských miest z povrchu zemského bolo nevyhnuteľnou súčasťou mieru, ktorý zachránil státisíce mladých Američanov a Japoncov pred istou smrťou.
