Ambiciózna skupina prináša verejnosti príbehy neznámych pamiatok zo Slovenska formou, ktorú si zamiluješ.
Slovensko je široko-ďaleko známe svojím bohatým kultúrnym i prírodným dedičstvom. Ľudia z okolitých krajín prichádzajú na naše územie, aby uvideli kúsok našej histórie, ochutnali niečo z našej kuchyne a spoznali krásne ženy. No i pre domácich zostáva veľká časť pamiatok stále neznámymi. Továrne, zabudnuté budovy, vojenské bunkre, staré, nevyužité tunely - to všetko sú zväčša iba schátrané spomienky na minulú dobu.
O to, aby sa do povedomia ľudí dostával kultúrny význam technických pamiatok sa takmer pred 3 rokmi začala pokúšať skupina ľudí so svojím projektom Čierne diery. O ich neustále rastúcej popularite hovoria aj čísla - na facebookovej stránke majú vyše 20.000 fanúšikov a príspevkami pravidelne zasiahnu 70.000 ľudí. My sme si na rozhovor zavolali jedného zo zakladateľov Martina Liptáka. Pohodlne sa teda usaď a zisti, čo sa za Čiernymi dierami skrýva, čo plánujú do budúcnosti, a kedy sa budeš môcť s nimi ísť pomotať na exkurziu.
Ahoj, Martin. Čo alebo kto sú Čierne diery?
Čierne diery je projekt, ktorý popularizuje priemyselnú architektúru a zabudnuté miesta Slovenska. Cestujeme po krajine, fotíme, píšeme články, občas sprevádzame turistov, tvoríme umelecké grafiky, mapy, vydali sme časopis. Za jednu cestu prejdeme 2.000 kilometrov po odľahlých kútoch Slovenska a nesieme späť gigabajty materiálov, aby sme ich prezentovali ďalej.
Snažíme sa komunikovať prístupnou formou, aby bol historický materiál zaujímavý viac-menej pre každého. Chceme zvýšiť citlivosť ľudí ku svojmu okoliu, ukázať im aj iné krásy Slovenska, než aké nájdu v bežných turistických sprievodcoch. Na základe toho, že máme desaťtisíce čitateľov, dúfame, že sa nám to darí.
Kto tvorí váš tím? Je to pre vás len hobby popri práci, alebo sa tomu niektorí z vás venujete naplno?
Jadro tímu tvoria traja ľudia: Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák. Ale naše texty sú často kolektívnym dielom širšieho okruhu ľudí. Máme viacerých spolupracovníkov.
Všetko, čo robíme, robíme vo voľnom čase. Bavíme sa. Peniaze, ktoré činnosťou zarobíme, vkladáme do ďalšej podpory pamiatok. Či už priamo finančným darom na ich obnovu alebo investíciami do propagácie (web, mapy, ďalšie grafiky, tričká, pivo…).
Ale dobre sa pýtaš, lebo aktuálne premýšľame, ako ďalej. Odozva na našu činnosť je taká, že by sa jej dalo venovať aj naplno. Ale všetci traja máme plnohodnotné zamestnania, ktoré máme radi. Ja pracujem v tíme prezidenta Andreja Kisku, Andrej je webovým editorom Denníka N, Miro je architekt-doktorand.
Ako vôbec vznikla myšlienka založiť vaše združenie?
V prvom rade sme kamaráti, až potom členovia združenia. Poznáme sa už asi desať rokov, spoločne cestujeme po krajine už aspoň tri-štyri roky. Pri cestách po krajine mimo vytýčených trás sme videli množstvo nevyužitého potenciálu. Napríklad Gemer patrí medzi najkrajšie regióny Slovenska, má množstvo starých priemyselných pamiatok, kostoly v rámci Gotickej cesty, krásnu, surovú prírodu. Ale zároveň patrí medzi chudobnejšie oblasti, kde chodí len málo turistov.
Osobitne nás zaujímajú priemyselné pamiatky. Na Slovensku sú ich desiatky, väčšina z nich je neznáma. Často o nich nikde nie je ani zmienka. Chátrajú, niekedy chránené zákonom, niekedy nie. Niektoré z nich už ďalšie generácie možno neuvidia. Povedali sme si, že im skúsime pomôcť, keď už za nimi aj tak cestujeme. A odtiaľ sa to začalo nabaľovať. Vytvorili sme stránku s mapou, pretože vieme, aké ťažké je nájsť tieto miesta. Začali sme ich príbehy písať na Facebooku. Začali sme publikovať v médiách. Tvoriť grafiky. A tak ďalej.
V roku 2015 ste sa spojili s risografickou tlačiarňou Risomat. Diela, ktoré vznikli v spolupráci s nimi, neskôr mohli ľudia vidieť aj v budove Rady EÚ v Bruseli. Ako sa vám toto podarilo?
Naši kamaráti, grafickí dizajnéri zo štúdia KAT, si kúpili risografickú tlačiareň. Je to stroj pôvodom z Japonska, technológia 80. rokov, ktorá sa mala masovo rozšíriť ako dnešné kopírky. Nevyšlo to. Sčasti aj pre chybovosť, ktorú tieto stroje majú. Občas zanechajú šmuhy, stopy valčeka, posunú sa farby alebo zostanú biele miesta. Pre bežnú tlač to nie je moc vhodné, ale pre dizajnérov je táto nepredvídateľnosť zaujímavá. Stroj má vlastnú hlavu a dotvorí umelecké dielo, ako si zmyslí. Navyše farby sú zo sóje, sú veľmi výrazné a možno ich prekrývať. Vytvára to zaujímavú vizualitu.
Príbeh zabudnutej risografickej tlače sa nám zdal v niečom blízky príbehu zabudnutých priemyselných pamiatok. Oslovili sme dizajnérov, ilustrátorov, maliarov a iných kreatívcov, nech pre nás skúsia vytvoriť grafiky. Chytilo sa to a ľudia si grafiky obľúbili. Odvtedy sme vytvorili už desiatky motívov. Vždy v limitovanom množstve. Keď sa nejaký motív vypredá, nikdy nerobíme dotlač. Niektoré grafiky sme len zavesili na Facebook a hneď sme ich vypredali.
Oslovili nás, či by sme chceli grafiky vystaviť v Bruseli počas slovenského predsedníctva. Radi nadväzujeme spolupráce s rôznymi inštitúciami, mestami a obcami, pretože čím viac si túto tému privlastnia, tým viac to môže niektorým dlhodobo zanedbávaným pamiatkam pomôcť.
Ako prebieha mapovanie, ktoré robíte? Od objavenia daného objektu až po zverejnenie informácií. Kde čerpáte vedomosti?
Líši sa to prípad od prípadu. Niektoré miesta ľahko nájdeme na internete, niektoré nám odporučia naši čitatelia, na niektoré narazíme náhodou pri cestách po odľahlých krajoch. To sú potom najkrajšie zážitky, keď narazíte na zaujímavo vyzerajúcu stavbu a až doma si prečítate, že to bolo napríklad centrum inovácií v bývalom Uhorsku. Na Slovensku je takýchto nenápadných miest dosť. Veď napríklad bývalé kráľovské mesto Smolník dnes vyzerá ako bežná obec, kedysi to bola druhá Banská Štiavnica. Alebo v Banskej Bystrici chátra 500-ročná pamiatka ako parkovisko bagrov.
V čom je podľa vás priemyselné dedičstvo unikátne v porovnaní s inými pamiatkami?
Priemyselné pamiatky sú pamiatkami práce a pokroku. Bohužiaľ, často sú na okraji záujmu. Má to niekoľko príčin. Po prvé, veľa z nich je mladších, než sú kostoly, kaštiele a meštianske domy, a preto sa im často pripisuje nižšia hodnota. Po druhé, hoci sú niektoré z nich krásne a boli pýchou svojho okolia, nie je to úplným pravidlom a v princípe vznikli ako účelné, výrobné stavby. Po tretie, tým, že priemyselné pamiatky dlhé roky chátrajú, ich hodnota v očiach verejnosti ešte klesá. Inak sa totiž pozerá na pamiatku, keď je pekne zrekonštruovaná a využívaná, a inak, keď má ošarpané steny.
Aj to je našou snahou ukázať - že kdekoľvek na Západe sú priemyselné pamiatky skvelým miestom pre veľkorysé bývanie alebo kreatívne priestory. Majú napríklad veľkorysé stropy, zaujímavé okná a prirodzenú atmosféru, ktorú nejde napodobniť len tým, že dáte stavbe ilúziu tehlového obkladu.
Našťastie, aj v Bratislave sa tento trend začína prejavovať. Po tom, čo niektorí investori zbúrali najcennejšie priemyselné pamiatky v meste, tu konečne vzniká viacero zaujímavých priestorov. Ešte lepšie by bolo, keby sa podarilo zachovať aj duch celých areálov, nielen jednotlivých stavieb v rámci nich.
Akým spôsobom ste sa činili v prípade bratislavskej Cvernovky a akým ešte budete?
Som členom správnej rady Nadácie Cvernovka, ale to je predovšetkým čestná funkcia. V prípade starej Cvernovky sme sa pokúsili robiť osvetu v prospech zachovania Silocentrály, ktorá neodmysliteľne patrí k pamiatkovo chránenej Pradiarni. Sme radi, že investor YIT napokon zrekonštruuje obe budovy.
Vždy pôsobíme len takto mäkko a robíme osvetu pre zlepšenie povedomia. Nepretláčame konkrétne projekty, pretože na to ani nemáme kapacity. V ideálnom prípade by samozrejme bolo ochránených objektov Cvernovky viac. Ale to už je aj vecou rozhodnutia štátu, ktorý ich odmietol ochrániť, keď na to bola šanca.
Vydávate mapy technických pamiatok. Koľko ste ich už stihli spraviť?
Zatiaľ sme vydali mapy Bratislavy a Trnavy. Je na nich niekoľko desiatok miest s krátkymi textami, adresami a ikonkami. Sme radi, že o ne bol taký veľký záujem. Bratislavskú mapu sme predali a rozdali v podstate za týždeň, potom sme museli robiť dotlač. Aktuálne sa chystáme na mapu Prešova, v spolupráci s miestnymi nadšencami.
Nedávno ste usporiadali prvú hromadnú exkurziu. Vedel by si nám o tom povedať viac?
Experimentálny hudobný festival Hradby samoty sa rozhodol usporiadať tento ročník na schátranom kaštieli v odľahlej Jelšave. Pri tejto príležitosti sme zobrali 60 návštevníkov festivalu na cestu za pamiatkami Gemera. Boli medzi nimi Slováci, Česi, Nemci a jeden Rus. Ten sa nám bohužiaľ po ceste stratil, ale našťastie nám ho potom priviezli policajti.
Pozreli sme si najkrajšiu vysokú pec Etelku, dali sme si 45-minútový prechod Slavošovským tunelom, ktorým nikdy nešiel vlak, a na záver krátky improvizovaný koncert na organe v kostole v Mníšanoch.
Cítime, že v takýchto prehliadkach je veľká príležitosť, ale opäť to naráža na to, že všetci traja máme plnohodnotné zamestnania. Premýšľame nad tým, ako to presne skĺbiť. Minimálne opäť nachystáme takéto jednotlivé špeciálne výjazdy.
Ľudia vás majú radi, máte super dosah príspevkov na Facebooku. Čo považuješ za najväčší úspech vášho projektu?
Tých radostí je viacero. Naším cieľom je dostať túto tému medzi široké publikum, takže nás teší, že naše príspevky na Facebooku majú teraz bežne zásah 50-80-tisíc ľudí bez akejkoľvek reklamy. Jeden z našich článkov na webe Denníka N si prečítalo vyše 200.000 ľudí. Ľudia si skrátka hromadne čítajú o dávno zabudnutých, spustnutých pamiatkach v odľahlých kútoch Slovenska.
Potešilo nás, keď sme vydali 60-stranový časopis pod hlavičkou Denníka N. Chystáme aj ďalšie ambiciózne veci, ale zatiaľ je to tajomstvo. Kľúčom je, aby sme robili niečo užitočné, osvetové, ale zároveň sme sa pri tom aj dobre bavili, keď už to robíme vo voľnom čase. Takto sme napríklad uvarili pivo Čierne diery a nechali ho zrieť s drevom z jelše, ktoré sme pozbierali pri jednom z našich výjazdov.
Samozrejme, sme vďační za všetku priazeň a pomoc, ktorú nám ľudia venujú. Vážime si aj cenu Most za projekt roka, ktorú nám udelili vlani.
Na záver otázočka. Myslíš, že by raz mohli byť Čierne diery súčasťou učebných materiálov v škole? :)
To asi nie. Ale verím, že sa nám podarí byť príkladom pre čo najviac ľudí, že ak chcete čitateľa zaujať, faktografický výklad nestačí. Ľudia majú radi príbehy, pri ktorých môžu zapojiť svoju predstavivosť. Viem si predstaviť množstvo ešte dôležitejších tém, než je tá naša, ktoré by sa dali lepšie spracovať. Stačí chcieť.
Ak sa ti práca chalanov páči, môžeš s nimi pokračovať v ich bádaní priamo na facebooku. :)
