Večne usmiaty predavač na bratislavskej autobusovej stanici v sebe skrýva srdcervúci príbeh.
Každý deň zdraví a máva klobúkom všetkým, ktorí vchádzajú cez hlavný vchod do budovy autobusovej stanice na bratislavských Mlynských nivách. Reč je o predavačovi NotaBene, ktorý svojou večne dobrou náladou, teda aspoň ako sa zdá, vyčaruje úsmev na tvári naozaj každému. Vybrali sme sa zistiť, ako takáto práca vyzerá, s čím sa tento muž postretával a dozvieme sa, že žiť život predavača časopisov rozhodne nepatrí medzi ľahké úlohy.
Prvá a zásadná otázka, ktorá určite mnohých zaujíma. Ste bezdomovec?
Nie, no nemal som a ani teraz k tomu nemám ďaleko. Bývam v malom bytíku s jednou pani, ktorej zomrel muž kvôli chorobe. Samozrejme jej musím platiť a je to aj drahšie oproti ubytovni. Na nich však bývať nechcem. Vyskúšal som dve. A v obidvoch som sa nepohodol s ľuďmi, čo tam už bývali, boli vyhrážky a vždy to skončilo bitkou. Tak som nakoniec odišiel hľadať bývanie inam.
Kade viedla vaša cesta, ktorá končí pri predávaní NotaBene časopisov?
Ja som bol normálne dieťa. Moja mamička bola učiteľka, otec bol ožran, ale dalo sa s ním. Vychodil som odbornú školu, odvážil som sa podnikať a mal som dostatok peňazí, aby som si kúpil dom. Všetko vyzeralo dobre, no potom som veľmi spadol. Jednoducho som sa pošmykol, už si to vôbec nepamätám, len útržky. Zobudil som sa v nemocnici a doktori mi povedali, že som mal veľké šťastie. Dva stavce na chrbtici mám teraz posunuté a ak sa mi posunú čo i len o 0,2 milimetra, tak som mŕtvy, povedali mi lekári (krkom zvláda spraviť len niekoľko jednoduchých pohybov a okrem iného takmer nevie hýbať ľavou rukou). Skončil som na invalidnom dôchodku, no hypotéku z toho nesplatíš. Podarilo sa mi to nejak zjednávať vyše dvoch rokov, no potom prišla exekúcia a mne ostal invalidný dôchodok (približne 230 eur).
Niečo vás však stojí aj bývanie. Ako na tom stojíte finančne?
Všetky peniaze z invalidného dôchodku sa automaticky posielajú na účet vdove, u ktorej bývam. Ani neviem, ako to presne funguje, no v banke mi to nejak cez internet zariadili. Tam bývam a mám jedlo. Ale z niečoho musím predsa aj žiť! No a kto by zamestnal také nemotorné ohreblo, tak tu predávam časopis, aby som si mohol kúpiť hygienické potreby či niekedy aj knižku. Každý časopis stojí 1,40 €, z toho polovicu odovzdávam a polovica mi ostáva. Niektorí ľudia dajú aj dve eurá, no iní zasa len to euro štyridsať. No lepšie ako nič. Za celý deň dám možno len štyri časopisy a kým ste neprišli vy, predal som len jeden jediný! (bolo asi 17:00). A to tu stojím od rána.
Kým sme sa však rozprávali, uzavrel hneď tri obchody. Traja muži nechali v starcových dlaniach dvakrát 1,40 € a raz 2 €. Počas rozhovoru neustále oslovuje prichádzajúce húfy ľudí valiace sa z MHD plnej od popoludňajšej špičky horúceho piatku. Takmer každého zdraví, niektorí ľudia ho už od pohľadu poznajú a zdravia sa s ním. Mnohým ľuďom sa aj cez jeho bolesti skláňa a skladá im klobúk, väčšina však len bez odzdravenia pridá do kroku. Keď spomenieme väčšinovú ignoranciu, starec sa rozhovorí o tom, aký je svet zlý. Žije si teóriu, že 70 až 80 % ľudí je z duše zlých a osloviť tých správnych je veľmi ťažké. Ľudia sú podľa neho škodoradostní, no priznáva, že nie je odlišný.
Je predávanie časopisov aj niečím výnimočné?
Cez deň sú to len časopisy. No v piatky alebo v soboty tu stojím aj do jednej v noci a už dvakrát som bol na polícii kvôli pokusu o vraždu a asi osemkrát o lúpež. Chápete to? Mňa, čo tu predávam NotaBene, chce niekto okradnúť. Čo sa týka tých vrážd, vždy išlo o opitých a sfetovaných ľudí, ktorým sa jednoducho nepáči, že tu stojím a zdravím ľudí. Vždy sa ku mne rozbehli s nožom a našťastie ich vždy zastavili ich kolegovia, no druhýkrát bol asi na pol metra odo mňa a musel som sa uhnúť.
Necítite sa tu nebezpečne?
Trochu. Piatky a soboty večer možno, teda keď sa nasledjúce ráno nikam nevstáva. Keďže sa v tej dobe nájde aj viacero triezvych ľudí, ostávam predávať dlhšie, no vyskytuje sa aj kopa sfetovaných, špinavých ožranov. V obidvoch prípadoch, keď sa na mňa pokúsili zaútočiť, boli daní ľudia Rómovia, totálni asociáli. Ja nechápem ale, čo im mohlo vadiť. Ani som ich neoslovil. Choré.
Mnoho ľudí vždy o bezdomovcoch povie, že by sa vždy dala nájsť nejaká práca, kam by ich zobrali. Pri všetkej úcte, nemohli by ste vy vykonávať napríklad pozíciu vrátnika, kde sa nebudete toľko namáhať, deň prežijete v teple a aj si viac zarobíte?
Tak to už radšej budem predávať časopisy (so znechutením sa zasmeje). Tu som na vzduchu. A nejde len o peniaze, potrebujeme všetci aj nejaký ľudský kontakt a predávanie tohto (začne mávať časopismi) nejaký ten sociálny kontakt zabezpečuje. Nebojím sa dažďa, búrok, krúpov a radšej budem zdraviť ľudí a priať im dobrý deň, ako sedieť celý deň na stoličke. Ale veď ja sa nesťažujem. Celé dni tu stojím, no vždy lepšie než nič.
Ak by ste si mohli priať jednu vec, čokoľvek, čo by to bolo?
Zdravie. Kašlem na peniaze, tých nech si zarobí každý toľko, koľko je hoden, mne sa podarilo kedysi zarobiť slušne. Ak by som mal zdravie späť, mohol by som sa zamestnať v normálnej robote a ak by to nešlo, kľudne by som začal aj ako robotník.
Keby ste mali príležitosť, čo by ste odkázali všetkým ľuďom, ktorí okolo vás chodia a aj tým, ktorí sa občas zastavia kúpiť si vydanie časopisu?
Neobracajte sa k ľuďom chrbtom. Ja som si postavil život, no nešťastie mi ho celý zničilo. Doktori ma zachránili, no odvtedy sa na mňa všetci vyj***li. Keď vidíte slušného bezdomovca a práve máte v ruke párcentový výdavok z obchodu, darujte mu ich. Mne by sa tiež zišlo viac ako 70 centov z jedného časopisu, preto to viem posúdiť. Skúste sa vždy vcítiť do druhej strany, aj keď ja to sám nedokážem.
