Stane sa základný príjem pre každého onedlho štandardom?
Práca patrí už od počiatku ľudskej civilizácie k základným stavebným kameňom spoločnosti a je aj hlavným faktorom spoločenského zatriedenia. Tak, ako sa vyvíjali ľudské druhy, vyvíjali sa aj jednotlivé práce a pracovné návyky. Od lovcov v dobe kamennej, cez roľníkov a poľnohospodárov po nadobudnutí patričných znalostí, až po robotníkov vo veľkých nadnárodných konglomerátoch. Každé obdobie so sebou prinášalo významné zmeny a posúvanie pracovných schopností smerom vpred. Za jednu z najväčších a najvýznamnejších zmien môžeme nepochybne označiť uzákonenie 8-hodinového pracovného času v roku 1919. Odvtedy však ubehlo takmer 100 rokov, technológie sa posunuli neuveriteľne dopredu, čo malo za následok niekoľkonásobne zvýšenú produktivitu, no pracovný čas zostal i naďalej nedotknutý. Prečo sme teda zostali mysľami uväznení v povojnovom období?
Pozrime sa najprv na zmysel práce u našich predkov. Hlavným významom práce bola samozrejme obživa, spočiatku zabezpečovaná lovom, neskôr pestovaním a chovaním. S vývinom ľudskej spoločnosti prirodzene patril aj vznik nových a nových zamestnaní, čo civilizáciu uspôsobilo k triedeniu ľudí do spoločenských vrstiev. Väčšina vtedajšieho obyvateľstva tak pracovala značnú časť svojho života. Prvá významnejšia zmena prišla s príchodom priemyselnej revolúcie, ktorá nastolila nové pravidlá a vymoženosti. Práca už totiž nebola závislá od počasia či dennej hodiny. Keďže sa pracovalo vo veľkých halách pod umelým osvetlením, výroba mohla pokračovať aj po zotmení alebo počas zimných mesiacov. Polia tak nahradili fabriky, v ktorých ľudia bežne trávili 10 až 15 hodín denne. Práve preto sa krátko po skončení 1. svetovej vojny zaviedla 8-hodinová pracovná doba. S vývojom technológii sa však mnohých úkonov zhostili roboti a iné mechanizované prístroje, ktorých presnosť a rýchlosť je neporovnateľne väčšia než bežných ľudských pracovníkov. V neposlednom rade sú oveľa výhodnejšie aj čo sa finančnej stránky týka, keďže nie je potrebné platiť žiadne sociálne či zdravotné poistenie, výplaty ani žiadne bonusy. Skutočne je tak stále potrebné pracovať 8, v niektorých firmách 10 či 12 hodín denne?
Aj v týchto otázkach sa postupne začínajú vynárať rôzne špekulácie, spomeniem napríklad nedávny švédsky pokus, pri ktorom bola časti štátnych pracovníkov zavedená 6-hodinová pracovná doba. Prvotné výsledky ukazovali na nárast produktivity a koncentrácie, čo robilo zamestnancov spokojnejších a vyrovnanejších, no po finančnej stránke sa projekt veľmi nevyplatil. Máme však možnosť vidieť stále viac a viac podnikov v súkromnom rezorte, ktoré sa uchyľujú k podobným riešeniam pracovného času. Čo sa týka samotného finančného ohodnotenia za vykonanú prácu, ide pomerne o novú motiváciu, ktorá pred pár storočiami nejestvovala. „V rámci celej ľudskej histórie je to len relatívne nedávno, čo sme sa naučili byť k práci motivovaní peniazmi, a získali sme presvedčenie, že tí, ktorí nie sú zamestnaní, by sa zato mali hanbiť.“ Tento výrok povedal známy americký sociológ a bioetik James Hughes.
Obrovská zmena oproti minulosti je aj samotná zamestnanosť a ochota pracovať. Zatiaľ čo kedysi to bolo úplne prirodzené (za čias komunizmu dokonca povinné, inak ste boli trestne stíhaní za príživníctvo), dnes sa pohľad ľudí na prácu značne mení. V mnohých západných, ale i severných krajinách je nezamestnanosť na úrovni 4 až 8 %, čo v preklade do bežnej reči znamená, že tí, ktorí chcú pracovať pracujú, alebo si prácu bez väčších problémov nájdu, a tí, ktorí nechcú, nikdy pracovať nepôjdu. Dôvody môžu byť rôznorodé – žena v domácnosti, ľudia tesne pred dôchodkom, asociáli. Okrem toho však pracovný trh zahŕňa stále viac a viac ľudí z tzv. generácie Y. Teda generácia dnešných mladých, narodených v 80. a 90. rokoch. A priznajme si to, máme zrejme značne odlišné pracovné požiadavky ako mali naši rodičia či starí rodičia. Okrem zaujímavého finančného ohodnotenia vyžadujeme prácu, ktorá nás bude duševne napĺňať, no stále nám zostane čas aj na súkromné aktivity.
Stereotyp trvajúci desiatky rokov už dnes skrátka nie je v móde a preto sa stále častejšie stretávame s ľuďmi, ktorí vystriedali mnoho zamestnaní, kým si našli to svoje, prípadne stále hľadajú. Na svete sa máme momentálne tak dobre ako ešte nikdy (otvorené hranice, dostupnosť tovaru, dostupnosť informácii, jazyková vybavenosť...) a málokto chce celý svoj život prežiť v jednom zamestnaní, keď vidí ako ho žijú ostatní ľudia. V čase, keď sa dajú peniaze zarobiť bez problémov z domu sa z práce stáva dobrovoľná aktivita, nie nutnosť. Okrem toho existujú mnohé sociálne dávky a príspevky (u nás možno nezaujímavé, no pozrime sa na to v globálnom meradle), ktoré ľudia pred pár rokmi ešte nepoznali. Navyše sa v spoločnosti čoraz viac začína viesť diskusia (pre niekoho značne utopická) ohľadom základného príjmu pre všetkých občanov, bez rozdielu či daná osoba je alebo nie je zamestnaná. Toto by znamenalo akýsi finančný základ, ktorým štát obdarí každého dospelého jedinca a je už len na ňom, či chce žiť lepšie a bude pracovať, alebo mu takýto obnos stačí. Sám sa neprikláňam zatiaľ na žiadnu stranu, no je to určite nápad hodný diskusie a hlbokého zamyslenia.
Ďalším, čoraz viac diskutovaným problémom sa stáva robotika a mechanizácia, ktorá stále viac nahrádza ľudských pracovníkov. Dovolím si tvrdiť, že tento trend bude aj naďalej pokračovať. Autonómne autá, samoobslužné pokladne, štátne a finančné úrady online. V priebehu pár desiatok rokov tak môžeme byt svedkami, že vodičov kamiónu nahradia autonómne nákladné autá, ktoré budú po diaľniciach na celom svete premávať na základe zadaných údajov. V obchodoch už viac nebudeme zažívať čakanie v nekonečných radoch a veci spojené s vybavovaním občianskeho preukazu či úveru vybavíme z pohodlia domova. Čo budú ale robiť ľudia, ktorí skôr tieto pozície zastávali? V tejto súvislosti vzniká nový termín – technologická nezamestnanosť. Pričom sa delí na dve skupiny ľudí. Optimisti veria, že robotizácia bude mat za následok vytvorenie nových, odbornejších pracovných miest, tým pádom bude za potreby viac vzdelaných ľudí, ktorí budú žiť šťastnejšie životy. Pesimisti sú naopak presvedčení, že následky budú presne opačné a obrovským technologickým pokrokom sa vlastne napokon sami pochováme. Kto bude mať pravdu? Na to si ešte nejaký ten rok počkáme.
