Psychický tlak zažíva každý z nás.
O strese ako o rizikovom faktore, negatívne ovplyvňujúcom náš život sa toho napísalo už skutočne mnoho. V každej publikácii či novinovom úryvku je vnímaný ako jeden z najväčších zabijakov modernej spoločnosti. Veď kto už by len nezažíval stres? Stresovými situáciami prechádza úplne každý. Či už malé dieťa smerujúce do škôlky s vedomím, že na pár hodín sa bude musieť vzdať prítomnosti svojich rodičov alebo výkonný manažér, ktorý má pred sebou významnú poradu so svojimi spolupracovníkmi. Je jasné, že podstata stresovej situácie je v týchto konkrétnych príkladoch neporovnateľná, no čo je pre dospelých banálna vec, môže mať na tak malé dieťa obrovský vplyv. I keď sa miera a rozsah stresu na tie isté situácie u každého jednotlivca líšia, čo je spôsobené najmä vplyvom prostredia, skúseností a v neposlednom rade genetiky, zväčša ho zažívame na dennej báze.
Čo ale ak je naše vnímanie stresu a stresových situácii úplne chybné? Čo ak je jeho podstata do veľkej miery aj pozitívna? Jednou z mnohých úloh psychológov a obdobných špecialistov je varovať ľudí pred zlým vplyvom stresu. Ako ale človeku pomôže, keď mu odborník povie, že zo stresu môže ochorieť, že jeho imunitný systém bude náchylnejší prípadne dotyčnému vyčítať zvýšenú prítomnosť vypätých situácii. Média, ktoré dennodenne sledujeme nám skrátka hovoria „stres je zlý“, a z časti je toto tvrdenie skutočne založené na pravde, no sila myšlienok, ako sa už mnohokrát preukázalo je skutočne obdivuhodná.
Negatívne vnímanie stresu zo strany spoločnosti zabezpečujú najmä glukokortikoidy, teda kortizol a kortizon, ktoré sa spolu s adrenalínom radia medzi tzv. stresové hormóny. Ako už mnohé štúdie preukázali, kortizol má na telo značný negatívny efekt – zvyšuje riziko neplodnosti, potláča imunitný systém, stimulovaním žalúdočných kyselín zvyšuje vznik žalúdočných vredov či iných gastroenterologických ochorení v neposlednom rade tiež nahráva vzniku astmy či obezity. To je len okrajový opis nepriaznivých vplyvov kortizolu. Pýtate sa na čo nám je teda vlastne dobrý? Odpoveď je jednoduchá, prepína naše telo do pohotovostného režimu, teda pripravuje nás na fyzickú ale aj psychickú záťaž. V žiadnom prípade by však telo nemalo podliehať účinkom stresových hormónov nepretržite. Tieto poznatky sú viacmennej jasné a všeobecne známe, no skúsme sa pozrieť na stres novým, nezaujatým pohľadom.
Začnime štúdiou, ktorá prebiehala na University of Wisconsin a celých 8 rokov sledovala 30 000 dospelých Američanov. Na počiatku výskumu mal každý z nich uviesť koľko stresu za posledný rok prežili. Následne sa tiež opýtali, či veria v negatívne dopady stresu na zdravie. Roky prebiehajúci výskum bol ukončený so šokujúcimi zisteniami. Ľudia, ktorí sa priznali k nadmieru stresujúcemu obdobiu mali o 43 % vyššie riziko úmrtia, avšak najväčší zvrat ešte len príde, pretože toto číslo platilo len u tých ľudí, ktorí verili, že stres má na zdravie značne škodlivý vplyv. Probanti, ktorí síce zažívali veľa stresu, no o jeho negatívnych dopadoch neboli presvedčení mali najnižšie riziko úmrtia zo všetkých zúčastnených, vrátane ľudí s minimom stresu, no presvedčených o škodlivých účinkoch. Znamenalo by to teda, že vysoké percento ľudí umierajúcich ročne na stres a sním spojené ochorenia vlastne neumierajú priamo na stres ale kvôli zlému presvedčeniu, že stres je nezdravý?
Stačí teda, ak našu myseľ naprogramujeme na odlišné vnímanie stresu, vďaka čomu zmení aj naše telo príslušné reakcie ku zvýšenej psychickej záťaži. Priblížme si to na ďalšom príklade. Skupina harvardských profesorov naplánovala výskum s názvom Test sociálneho stresu po prvýkrát vypracovaný už v roku 1993, ktorý mal za úlohu v čo najvyššej možnej miere účastníkov vystresovať. Pre zachovanie prirodzených reakcií o tom nemali zúčastnení samozrejme ani potuchy. Skúška pozostávala z 5-minútového improvizovaného prednesu pred skupinou expertov na tému „Moje slabé stránky“. Tím oproti sediacich vedcov mal navyše dávať prednášajúcim negatívnu spätnú odozvu vo forme divných pohľadov či zívania. Vypätú situáciu ešte navyše umocňoval svetelný reflektor a kamera namierená na dotyčného. Takáto situácia dostane azda aj toho najväčšieho flegmatika do značnej psychickej nepohody. (Odkaz na výskum)
Typickou reakciou býva nadmerné potenie, silné búšenie srdca, zrýchlené dýchanie, neistý hlas či dokonca mierny tras rúk či chvenie celého tela. Čo ak tieto príznaky však nemáme vnímať ako prejav slabosti a nepripravenosti, ale presne naopak? Primárne prejavy stresu ako zrýchlený tep a dych predsa znamená len jedno, telo potrebuje viac kyslíka, ktoré následne potrebuje dodať do mozgu. Naše telo sa teda snaží so situáciou, do ktorej sme sa dostali, bojovať všetkými možnými spôsobmi, len aby nás ochránilo a priviedlo do šťastného konca. Ten istý pokus bol neskôr zrealizovaný druhýkrát, no tentoraz bola účastníkom vysvetlená charakteristika stresových prejavov, tým pádom ich nevnímali viac negatívne. Výsledky ukázali, že boli menej úzkostliví a viac sebavedomí aj v tak vypätej situácii, ako bola táto.
Zúžená cieva a cieva v pokoji
Odlišné vnímanie stresu však nemá len psychologický charakter, ako by mohli mnohí namietať. Zmeny sa objavili aj na fyziologickej úrovni. Typickou reakciou na stresujúce prostredie je zúženie ciev, no u ľudí, ktorým boli vysvetlené prejavy za nápomocné sa cievy vôbec nesťahovali a zostali v úplnom pokoji, čo je pre naše telo oveľa zdravšie a prospešnejšie. Šokujúce je potom najmä to, že aj táto nepatrná odlišnosť môže predlžiť náš život až o desiatky rokov. O čom nemá stále veľa ľudí ani poňatia je aj zistenie, že stres nás robí prosociálnymi, teda spoločenskejšími. Hormón s názvom oxytocín je určite pre mnohých známym pojmom. Na gymnáziách sa spomína najmä v súvislosti s pôrodom či pri následnom kojení, vyslúžil si tiež prezývku ako hormón lásky.
Má však oveľa širšie spektrum vplyvu, o čom majú samozrejme najväčšie vedomosti študenti medicíny. Okrem toho sa ale uplatňuje v našom sociálnom správaní. Môžeme povedať, že nás robí priateľskejšími a otvorenejšími, pomáha budovať a udržiavať vzťahy s rodinou a blízkymi. Prečo ho ale spomínam v súvislosti so stresom? S čím už nie je široká verejnosť oboznámená je, že ide o stresový hormón, podobne ako adrenalín. Vo vypätých situáciách nás teda robí empatickejšími a otvorenejšími, postrkuje nás k vyrozprávaniu sa s priateľmi či blízkymi. Skrátka nás núti zdieľať svoje pocity a nedržať ich v sebe, čo môžeme do istej miery nazvať obranným mechanizmom, keďže zdôverenie sa je väčšine ľudí nápomocné. Keď budete teda na budúce pod obrovským psychickým tlakom, či už pri ústnej odpovedi, písomnej skúške alebo pracovnom pohovore, spomeňte si, že vaše telo sa vás nesnaží potopiť, ale naopak nabudiť a nakopnúť k čo najlepšiemu výsledku. Avšak, ako som už spomenul vyššie, chronický stres a neustále psychické alebo fyzické napätie je maximálne škodlivé a preto možno netreba brat život tak vážne, veď nie nadarmo sa hovorí, že ak nejde o život nejde o nič.
