Najmladší uhorský kráľ v dejinách.
Hoci mu v žilách kolovala krv viacerých významných panovníkov, ničím mimoriadnym sa nepreslávil. Nebol vojvodcom, v historických prameňoch by sme márne hľadali čo i len zmienku o jeho účasti na nejakej bitke či boji. Nevynikol ani ako diplomat, ani ako rytier. Nestal sa štátnikom a ani mužom výnimočných schopností. Už od svojho narodenia sa stal úbohým objektom špekulácií vo veľkej hre mocných. Jeden z najtragickejších príbehov uhorských panovníkov sa začal písať v Komárne 22. Februára 1440, pred 577 rokmi.
Samotné meno Ladislav nebolo v habsburskom ani luxemburskom rode obvyklým zjavom. V Uhorsku sa však už od čias kráľa Ladislava l. tešilo veľkej popularite a medzi panovníkmi arpádovskej dynastie aj častému výskytu. Kráľovná vdova Alžbeta dala synovi meno Ladislav s jasným zámerom. Chcela tým preňho získať sympatie uhorskej šľachty, no najmä poukázať na to, že práve on je najpovolanejším dedičom uhorskej kráľovskej rodiny. Alžbeta však vedela, že jej syn nie je jediným kandidátom na uhorský trón. Súčasne si uvedomovala, že práve tento trón je kľúčom k celému dedičstvu po zosnulom manželovi - kráľovi Albrechtovi. Išlo najmä o moc v českých krajoch, no napokon aj o dynastické práva v rakúskych krajinách. Tie sa síce formálne nespochybňovali, v Pohrobkovom mene tam vládol jeho druhostupňový strýko, avšak veľkou prekážkou mohol byť štajerský vojvodca Fridrich V. Habsburský, zvolený 2. Februára 1444 za rímsko-nemeckého kráľa.
Rodičia Vladislava Pohrobka, zľava: kráľovná Alžbeta Luxemburská a cisár Albercht ll.
Dcéra prefíkaného cisára Žigmunda sa preto rozhodla postaviť uhorskú šľachtu pred hotovú vec. Už deň pred narodením syna dala prostredníctvom svojej komornej ukradnúť Svätú korunu uhorských kráľov priamo z Vyšehradu nad Dunajom. Podporou svojich bratrancov Ulricha Cilského a Ladislava Gorjanského si bola istá. A keď pre svoj zámer získala ostrihomského arcibiskupa Dionýza so Seče, uskutočnila sa v Stoličnom Belehrade korunovácia najmladšieho uhorského kráľa v dejinách. Zaujímavé svedectvo o jej priebehu zanecháva práve vyššie spomínaná komorná Helena Kottannerová: „Ráno na Turíce som skoro vstala a okúpala šľachetného pána, ktorého potom odniesli do kostola. Tam k nemu podišiel vojvoda Mikuláš (Ilocký, sedmohradský vojvoda). Urodzený gróf Cilský podal meč bohato vybíjaný striebrom a pozlátený... Potom som ja, Helena Kottannerová, vzala kráľa na ruky a vojvoda Mikuláš zobral meč do ruky a pasoval mladého kráľa na rytiera, udrehol ho veru dosť silno, čo som pocítila aj na ruke. Všimla si to aj šľachetná kráľovná, ktorá stála vedľa mňa a povedala vojvodovi (po maďarsky): Pre božiu milosť, nespôsobuj mu bolesť.“ Ďalej sa ujal úlohy ostrihomský arcibiskup Dionýz, ktorý „vzal svätý olej a pomazal šľachetné dieťa na kráľa. Potom ho položil na zlaté rúcho, aké patrí kráľovi. Arcibiskup zobral svätú korunu a položil ju na hlavu Šľachetného kráľa, čím sa stal vo svätej viere kráľom Ladislavom... Keď bol teda šľachetný kráľ Ladislav korunovaný pri oltári sv. Štefana, vzala som ho na ruky a vyniesla po schodíkoch na piedestál, ako je zvykom. Ešte kým šľachetný kráľ ležal na zlatom súkne, držal mu nad hlavou gróf Cilský svätú korunu dovtedy, kým sa spieval obrad. Mladý kráľ mal však malú radosť z korunovania, lebo reval tak hlasno, až sa to ozývalo v celom kostole.“ Formálne kraľovanie nemluvňaťa však netrvalo dlho. Hoci časť uhorských prelátov i veľmožov stála na Pohrobkovej strane, mocensky významnejšia skupina (nazývaná národná strana) rozhodla inak. Na sneme v Budíne roku 1440 uznali stavy za uhorského kráľa Vladislava l. Jagelovského a korunováciu Ladislava V. vyhlásili za neplatnú. Pohrobok sa tak zapísal do dejín aj ako najmladší zvrhnutý uhorský kráľ, čo si, pravda, ako štvormesačný určite neuvedomoval. S odstavením syna sa však kráľovná Alžbeta nezmierila a pustila sa do otvoreného boja proti Vladislavovi l. Najala si žoldnierskeho kapitána Janá Jiskru z Branjala, ktorý s neveľkým, no ostrieľaným vojskom pôsobil najmä na Slovensku, kde po dlhé roky verne hájil Pohrobkove, ale aj vlastné záujmy.
Po krvavých a intenzívnych bojoch, v polovici decembra 1442 kráľovná Alžbeta a kráľ Vladislav l. uzavreli v Rábe mier. O štyri dni nato Alžbeta zomrela a sotva štvorročný syn sa dostal na dvor svojho tútora, rakúskeho vojvodu a nemeckého cisára Fridricha lll. Následná smrť Vladislava Jagelovského v bitke pri Varne síce spôsobila obrat v situácii, nie však v samotnom živote Ladislava Pohrobka. Tak ako v minulosti sa stal opätovnou hračkou mocných. Na jar roku 1445 uznal uhorský snem nároky Ladislava Pohrobka na uhorský trón (český snem obdobné rozhodnutie prijal o rok neskôr). Keďže Ladislav bol neplnoletý, snem rozhodol, že vládu nad Uhorskom má dočasne zabezpečiť krajinská rada, no súčasne sa zvolilo aj sedem hlavných kapitánov, ktorí mali zabezpečovať obranu krajiny. No kompromisné riešenie snemu nemalo nádej na úspech. Individuálne, protichodné záujmy veľmožov vyúsťovali do rozporov, skrytého i otvoreného boja. Situácia sa veľmi nezmenila ani po tom, keď Jána Huňadyho zvolili roku 1446 za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva a nasledujúcom roku zrušili poverenie všetkých siedmich kapitánov. Zatiaľ čo Ladislav Pohrobok vyrastal na dvore Fridricha lll. v blahobyte, no bez lásky a priateľov, Uhorsko sa topilo v mori beznádeje a chaosu. Bývalí hlavní kapitáni bojovali neraz jeden proti druhému, veľmoži sa spájali aj rozlučovali v slede pánskych líg, krajinu na juhu ohrozovali Turci a na Slovensku vyčíňalo bratrícke hnutie. Magister Ján z Turca v uhorskej kronike zaznamenal: „V plameňoch blčali opäť a opäť podpaľované mestá a dediny, dovysoka chrliac dym a zamorujúc povetrie okolia. Celé Uhorsko prežíva kruté roky železnej doby... Uhrom ponechané polia škvrnila krv pánov a služobníctva. Koľko života a krvi nevinných ľudí premrhali? Koľkých olúpili o majetky? Koľko žien po zabití manželov upadlo do vdovstva? Koľko dievčin skvejúcich sa panenskou krásou násilím zbavili ľalie ich čistoty v oných časoch ? Každý bol šťastný, keď si pri toľkom nebezpečenstve zachránil holý život.“
Dlhoročné vyjednávanie uhorských, ale aj českých a rakúskych stavov s Fridrichom lll. o vyjednaní Ladislava Pohrobka, ktorý sa vlastne stal Fridrichovým rukojemníkom a tromfom v zasahovaní do vnútorných záležitostí týchto krajín, nemali konca kraja. Fridrich lll. sa nemienil len tak ľahko vzdať „zlatého slávika v klietke“ a podvolil sa až po útoku 16-tisícového spojeneckého vojska českých a rakúskych stavov na svoje sídlo vo viedenskom Novom Meste. Začiatkom septembra 1452 rímsko-nemecký cisár odovzdá Ladislava Pohrobka grófovi Ulrichovi Vílskemu, uhorskú korunu si však ponechá. Ešte do konca roka vzdali Ladislavovi vo Viedni hold postupne všetci významní uhorský veľmoži, vrátane Jána Huňadyho, ktorý sa vzdal funkcie správcu krajiny. Nový kráľ ho však hneď vymenoval za hlavného uhorského kapitána, povýšil na dedičného bystrického grófa a poveril správou kráľovských hradov a príjmov v Uhorsku. V tejto súvislosti sa naskytla otázka, prečo sa veľmoži s toľko neústupčivosťou dožadovali nedospelého mladíka za kráľa. Jednoducho preto, lebo predpokladali, že pri slabom a neskúsenom panovníkovi si zveľadia majetky, zväčšia moc a znásobia vplyv.
Počas celej vlády sa Ladislav Pohrobok neveľmi zdržiaval v Uhorsku. Za sídlo si zvolil Viedenský hrad, kde sa stal jeho najbližším poradcom ujec Ulrcich Cilský, ktorý ako povestný ctibažný pôžitkár nevplýval na mladíka práve najlepšie. Kráľ sa občas vybral do Čiech i Sliezska, kde podľa svedectva komorníkov s obľubou navštevoval skôr ženy s pochybnou povesťou, než ctihodné meštianky či dvorné dámy. Denný režim kráľovského mládenca vo Viedni opísal Aeneas Silvius Poccolomini, humanistický vzdelanec, diplomat v službách Fridricha lll. a neskorší pápež Pius ll.: “Ráno, len čo vstane z postele, už ho ponúkajú gréckym lahodným vínom a sladenými orechmi, potom sa odoberie na omšu a keď sa vráti do komnát, očakáva ho prestretý stôl, pečená hydina a uhorské vína. Na obed mu predostrú vždy aspoň 13 druhov jedál a silné rakúske víno, počas obeda sa o kráľovu náladu starajú vystupujúci šašovia, speváčky a tanečnice, zaťal čo pochlebujúci dvorania napĺňajú kráľovu myseľ ilúziami o jeho veľkosti. Po obede kráľ odpočíva. Po prebudení ho silné víno i zavárané ovocie povzbudia v túžbe po nových rozkošiach. Potom kráľ občas zasadne medzi radcov , no najčastejšie si zájde na koni do mesta ponavštevovať pôvabné dámy. Po návrate ho už čaká honosná a vyberaná večera, ktorá sa zvykne pretiahnuť do neskorej noci. A napriek tomu kráľovi ešte pred spaním opäť podávajú víno a kandizované ovocie."
Na základe uznesenia budínskeho snemu z roku 1454, výkonnú moc v Uhorsku mala v rukách 18-členná regentská rada, ktorú tvorilo po 6 prelátov, veľmožov a zemepánov. Najvýznamnejší vplyv v krajine mal však naďalej Ján Huňady. Nie náhodu bystrý Piccolomini uviedol, že v Ladislavovom mocnárstve panujú traja ľudia: Ján Huńady v Uhorsku, Juraj Poděbradský v Čechách a Ulrich Cilský v Rakúsku. Vnútorná situácia v Uhorsku sa tak čiastočne stabilizovala. Všetko úsilie sa opäť zameralo na obranu krajiny voči Osmanskej ríši. Ján Huňady ako hlavný veliteľ uhorských vojsk sa rozhodol s vervou pustiť do organizovania boja proti Turkom, ktorých hrozivý nástup vzrástol najmä po dobytí Konštantínopolu. Sultán Mohamed lll. v lete 1454 vyplienil Srbsko, časť vojska, ktoré ponechal pri Belehrade, porazil v krvavej bitke Ján Huňady. Sultán následne s obrovským, asi 150 000 vojskom začal obliehať Belehrad, ktorý sa stal baštou Uhorska, ale aj celej kresťanskej Európy. Bránila ho pomerne slabá, 7 000 členná posádka, ktorej velil Michal Silády. Takmer po mesiaci bojov a po príchode posíl dosiahol Ján Huňady pri Belehrade najväčšie víťazstvo vo svojom živote, nakoľko za krátko, 11. Augusta 1456, zomrel na mor. Smrť turkobijca otvorila veľmožskej skupine na čele s Gorjanským a Cilským cestu k prevzatiu moci. Vážnu prekážku predstavoval však Ladislav Huňady (najstarší syn Ján Huňadyho), ktorý sa po otcovej smrti oprávnene považoval za jeho nástupcu. Otvorený spor prepukol, keď sa Ladislav Huňady dozvedel, že kráľ Pohrobok vymenoval svojho ujca Ulricha Cílskeho za hlavného krajinského kapitána a že spolu plánujú skonfiškovanie huňadyovského majetku. Dňa 9. novembra 1456 po krátkej hádke na belehradskom hrade, kde bol Ladislav Huňady kapitánom, Huňadyho prívrženci Ulricha Cílskeho chladnokrvne zavraždili.
Kráľ Ladislav Pohrobok synovi turkobijca zdanlivo odpustil, dokonca ho vymenoval za hlavného krajského kapitána a taverníka. No pomsta nenechala na seba dlho čakať. V polovici marca 1457 Ladislava Huňadyho spolu s mladším bratom Matejom (neskôr Matej Korvín) a najvernejšími prívržencami v Budíne zatkli a obvinili zo zrady. Po vykonštruovanom súde Ladislava verejne popravili sťatím. Nešikovný kat ho podľa svedectiev kronikára Jána z Turca zbavil života až po viacerých úderoch. Aj 14-ročného Mateja odsúdili na trest smrti, kráľ ho však omilostil, no ponechal ho v Prahe ako rukojemníka. V Uhorsku vzápätí povstali početné masy huňadyovského tábora a vypukla občianska vojna. Kráľ Ladislav preto opustil Uhorsko, no iste netušil, že definitívne. Dočasne prebýval vo Viedni a 29. septembra 1457 zavítal do metropoly Českého kráľovstva, kde plánoval uzavrieť manželstvo s dcérou francúzskeho kráľa. Sobáš, na ktorý sa tešila celá Praha a chystalo sa množstvo významný hostí zo zahraničia, sa však neuskutočnil. O smutnej udalosti zachovali svedectvo viacerí vtedajší kronikári, medzi nimi aj Ján z Turca: “Keď teda v meste Praha používal kráľovskú pompu, zrazu ho napadla ťažká choroba, ktorá ho vo chvíli posledného výdychu rozhrešila od života, no aj od vierolomnosti. Neviem s určitosťou povedať, či jeho smrť spôsobil smrteľný jed, ktorý mu podali na príkaz gubernátora Juraja Poděbradského, alebo si ho jednoducho Pán povolal k sebe. Mnoho ľudí o tom ústami trúsi všakovaké historky. A kto by tomu všetkému veril.“ Vcelku stručné podanie súvekého kronikára napovedá, že kráľove úmrtie nespôsobilo v Uhorsku veľa rozruchu. Krajina, kde vladársku ruku Vladislava V. bolo sotva cítiť, sa totiž borila s omnoho vážnejšími vnútornými rozbrojmi. Úloha ich vyriešiť pripadal novému kráľovi.
Smrť Ladislava Pohrobka bola vďačnou témou historikov, literátov i lekárov po mnoho storočí. Popísalo sa o nej mnoho, viac než o celom Ladislavom živote. Otrávili ho? Zomrel na mor či inú chorobu ? Množstvo dobových svedectiev i neskorších názorov podrobne analyzoval v knihe Otázniky nad hrobami (1986) český spisovateľ literatúry faktu Ludvík Souček, povolaním lekár. Jeho diagnóza znie: prudká generalizovaná epilepsia - otrava krvi.
