Američania ho za jeho čin milovali.
Rozmýšľali ste niekedy nad prostým útekom z práce či školy, nevedno vlastne kam? Hodiť všetky všedné problémy za hlavu, vymaniť sa z rutiny a proste ísť. Väčšine ľudom však pri podobných myšlienkach vzplanie aj iskra obáv a následkov. Potom nám už len v mysli začnú behať otázky typu: „Čo na to rodina?“ „Vyhodili by ma z práce/školy?“ „Kto za mňa zaplatí účet za telefón?“ Chlapík menom William Cimillo to ale riskol. A spravil dobre. Z neznámeho vodiča autobusu sa behom pár dní stal vzorom pre mnohých ľudí, ktorí zdieľali s Williamom podobné životné útrapy. Dokázal spraviť to, o čom ostatní len snívajú. Prácu odstavil na vedľajšiu koľaj a všetkých nechal za sebou. Šéfa, kolegov aj rodinu.
Osudného rána roku 1947 bol deň ako každý iný. William Cimillo, vodič newyorskej hromadnej dopravy, prišiel do práce ako vždy. Skontroloval autobus, prezliekol sa do pracovného odevu a odštartoval z hlavného depa. V hlave mu však z ničoho nič prebehol impulz nezatočiť doprava, ale doľava. Šestnásť rokov pretrvávajúca rutinná cesta bola zrazu fuč. Bez toho, aby niečo plánoval, sa vydal na 2 000 kilometrov dlhú cestu na Floridu, ktorá z neho urobila celebritu. V neskorších rozhovoroch svoj dôvod a zámer vysvetľoval. Večer predtým o tom vraj vôbec neuvažoval, spal pokojným spánkom a bol nachystaný na ďalší bežný deň. Ráno kráčal do práce bez postranných úmyslov a myšlienok. Prišlo to skrátka až na križovatke. Bolo to spontánne. Jeho čin bol vnímaný z dvoch uhlov pohľadu. Pre zákonodarcov, zamestnávateľov a spoločenskú elitu bolo takéto správanie označené za rebéliu, vzdor proti spoločnosti a zatrpknutosť z nenaplnených snov. Pre zamestnancov tráviacich celé dni v kanceláriách či fabrikách bol však Williamov čin hodný maximálneho porozumenia a solidarity.
Ľudia vystavení podobnému osudu ako William pokladali jeho skutok za odvážny a nebojácny. William Cimillo uniesol autobus newyorskému dopravnému podniku nie preto, že by mal problémy v práci či rodine alebo medzi priateľmi. Dôvod bol nadovšetko prostý. Každý deň tá istá cesta, tí istí ľudia, rovnaké zastávky, nemeniace sa peniaze a cestovné lístky. Svoju rolu nakoniec zohralo aj počasie. „Bolo predsa tak pekne“, povedal. Jasný slnečný deň, ktorý už nechcel premárniť bezduchým jazdeným po uliciach New Yorku. Nikdy sa nesnažil o hĺbavé a filozofické odôvodňovanie svojho činu. Hovoril to na rovinu. Bol prekrásny deň, ktorý si chcel jednoducho užiť. Namiesto Bronxu preto zamieril k mostu Georga Washingtona, ktorým prešiel do New Jersey, kde si doprial ničím nerušené raňajky. Po krátkej pauze opäť sadol za volant a pokračoval v ceste bez bližšieho cieľa, až dorazil do Washingtonu. Autobus newyorskej hromadnej dopravy zaparkoval priamo pred Bielym domom, aby si mohol dopriať prechádzku po hlavnom meste, v ktorom ako povedal, nikdy predtým nebol.
Po tom, čo si obzrel centrum mesta, sadol opäť za volant a vo svojom výlete pokračoval. Po ceste stihol zobrať aj stopára, s ktorým strávil dva dni. Podivné na jeho ceste bolo však to, že za celú dobu neprišlo nikomu čudné, čo robí newyorský autobus v niekoľko hodín vzdialených metropolách. Bezstarostnú jazdu napokon ukončil na Floride, kde si užil nočného kúpania v mori. Výlet sa však nečakane skončil po tom, čo sa William vybral na poštu, aby poslal svojmu šéfovi telegram. Tam naňho už totiž čakali detektívi. O pár minút neskôr mal na rukách putá a v hlave mu hýrila myšlienka na väzenie. Po niekoľkých dňoch, keď dorazil spolu s policajnou eskortou do New Yorku, to nebol len tak obyčajný príjazd. Počas výletu sa totiž stal hrdinom. Williama Cimilla čakali v New Yorku davy ľudí. O čine tohto obyčajného amerického chlapíka písali noviny naprieč celými Spojenými štátmi. Aj vďaka tlaku zo strany médií, ale aj obyčajných ľudí napokon zobral dopravný podnik Williama späť do práce. Na jeho prvej ceste ho na zastávkach čakali stovky ľudí, pre ktorých sa stal akýmsi symbolom slobody a neviazanosti.
