Na prvý pohľad starostlivá a pracujúca žena, no pod povrchom utrápená a plná hnevu.
V roku 1960 otriasla celým Československom šokujúca správa. Iba 24-ročná zdravotná sestra v okresnej nemocnici v Sušici usmrtila dvoch novorodencov a ďalších desať fyzicky napadla. Slovo „by“ som použil zámerne, keďže vládol silný komunistický režim a vládne špičky si neželali voľne šíriť správu medzi ľud, ktorý by mohol prepadnúť panike. Súdne pitvy odhalili, že príčinou smrti bolo ťažké poranenie mozgu v dôsledku úderov do hlavy. Druhé malo naviac i zlomeninu ruky. Počas šesťhodinového vypočúvania sa mladá, pracovitá a obľúbená sestrička Marie Fikáčková spontánne priznala, že sa dopustila priamo na pôrodnej sále fyzickej hrubosti iba na 20-hodinovom novorodencovi. V ten istý deň spôsobila zranenia, čoho následkom bola smrť aj ďalšiemu, tentokrát 5-týždňovému bábätku. Tiež vypovedala, že násilné správanie použila proti ďalším, minimálne desiatim deťom, no tí útok prežili. Behom pár hodín sa celý prípad rozniesol po okolí, čo otvorilo cestu fámam a ľudovým výmyslom. Nechýbali ani absurdné príbehy o vpichovaní ihiel a pálení sviečkami.
Detstvo a v podstate celé dospievanie Marie Fikáčkovej nebolo ani trochu ružové. Otec bol robotník so sklonom k alkoholizmu, ktorý u neho často spôsoboval agresívne správanie. Mladá Marie tak už v detstve pozorovala a na vlastnej koži zažívala násilnícke správanie svojho otca. Vzťah s matkou bol zasa príliš chladný. Veľa spoločných záujmov nemali, a tak si k sebe nevedeli nájsť cestu. Výsledkom toho boli časté hádky, v ktorých sa nebála proti svojej matke používať hrubé výrazy. Neraz jej v amoku dokonca povedala, že ju zabije. Nebola však jedináčik, mala tiež brata, ktorý bol však mentálne postihnutý a podľa jej výpovedí sa mal takisto podieľať na nie príliš šťastnom detstve. I napriek všetkým problémom však zmaturovala v roku 1955 s výborným prospechom. V tom istom roku nastúpila do Ústavu národního zdraví v Sušici. Trvalo dva roky, kým si polepšila a dostala sa na pôrodnícke oddelenie, kde sa psychotické vyčíňanie mohlo začať. Ešte skôr, ako sa o celej záležitosti dozvedela polícia, mala Marie Fikáčková od personálu a nadriadených len tie najlepšie referencie. Okolie ju popisovalo ako mierumilovnú, usilovnú a inteligentnú ženu. Niektorí ani na súde nechceli veriť, že by bola niečoho podobného schopná.
Celou príčinou krviprelievania na pôrodníckom oddelení mal byť neznesiteľný plač novorodeniatok, ktorý už nevládala ďalej znášať. Fikáčková sa v dobe zatýkania správala s úplným pokojom a chvíľami to vyzeralo, že jej návšteva kriminálnej polície vôbec neprekáža. Podľa jej slov cítila najväčšiu nenávisť k deťom tesne pred alebo počas menštruácie. „Neváhala by som udrieť ani vlastné dieťa“ dodala. Na psychologických a psychiatrických vyšetreniach dospeli odborníci k záveru, že síce je svojprávna a plne spôsobilá, má silné sklony k depresiám a nekontrolovateľným záchvatom zúrivosti. Dôležitou procedúrou orgánov činných v trestnom konaní bolo zistiť, či neexistujú aj ďalšie prípady zavraždených novorodencov, o ktorých obžalovaná mlčí. Dôsledná kontrola dokumentov neodhalila žiadne ďalšie pochybné úmrtia, avšak na povrch vyplávala skutočnosť s dvomi novorodencami, ktoré mali početné poranenia. Spočiatku sa na zranenia nazeralo ako na neopatrnosť pri manipulácii, no akonáhle sa Fikáčková priznala a zranenia vysvetlila, bola z nich aj obvinená.
V dobe vyšetrovania sa mala priznať ešte k ďalším vraždám, no tie sa polícii aj po dôkladnom skúmaní nepodarili preukázať. Neexistovali totiž žiadne priame dôkazy, ktoré by ju s ďalšími úmrtiami spájali. Po osem mesačnej odmlke dal o sebe súd opäť vedieť. Obžalovanej udelil 6. októbra 1960 trest smrti. Aj napriek dvojnásobnému odvolaniu jej obhajcu sa na treste nič nezmenilo. Popravená bola 13. apríla 1961 vo Väznici Pankrác a stala sa tak prvou ženou, popravenou v Československu za kriminálnu činnosť od roku 1918. Médiá dodnes špekulujú nad prípadom mladej zdravotnej sestry a nad obeťami, ktorých mohlo byť viac než „len“ dve. Preto sa často stretávame aj s označením „najmasovejšia vrahyňa Česka“, no ako to bolo v skutočnosti sa už zrejme nedozvieme.
