Pochádza z malebného Fiľakova.
Písal sa rok 1930 a vtedajšie Československo sa čoraz viac stávalo demokratickou a liberálnou oázou v strednej Európe. Náš prvý spoločný štát s bratmi Čechmi čerpal práva a povinnosti svojich občanov z mnohých ústav západných a vyvinutejších krajín a patril medzi najstabilnejšie krajiny v celej Európe. V Nemecku sa v tom čase už rozmáhala sila nacistov na čele s Adolfom Hitlerom, ktorý sa o tri roky stal nemeckým kancelárom, aj keď si v tom čase iba 3-ročný Frank Lowy ani nemal šancu uvedomiť, koho sila o niekoľko stoviek kilometrov na západ čoraz viac rastie. Dnes najbohatší muž celej Austrálie nevedel, že jeho otca Huga odvezú na základe nacistických aktivít do koncentračného tábora v Osvienčime, kde nakoniec aj zahynie, a dvanásť rokov si spokojne nažíval v rodnom Fiľakove.
Frank vyrastal v židovskej rodine v ničím nezvyčajnom dome vo vtedajšom československom Fiľakove a nebyť druhej svetovej vojny, možno by jeho život vyzeral úplne inak a zo Slovenska by nikdy neodišiel. Vojna, ktorá mu zobrala otca, o čom ako 13-ročný chlapec dokonca ani nemal tušenia, ho prinútila presťahovať sa do maďarskej Budapešti a prečkať tam najhoršie roky plné neistoty a strachu z toho, že niekam odvezú aj jeho. Rok po jej skončení pochopil, že najlepším riešením zrejme bude odísť z Európy a cez Francúzsko sa loďou snažil doplaviť do vtedajšieho Britského mandátu v Palestíne, čo bolo územie spravované Britmi až do roku 1948. Nanešťastie sa mu to nepodarilo a po zajatí bol držaný na Cypre, odkiaľ sa onedlho dostal a konečne sa mohol pripojiť k polovojenským židovským jednotkám, s ktorými bojoval v Arabsko-izraelských vojnách.
Osud to však nakoniec zariadil tak, že vo svojej židovskej vlasti veľmi dlho nepobudol a vydal sa nájsť svoju stratenú rodinu, ktorá sa usadila až v ďalekej Austrálii. Frank dorazil do Austrálie až v roku 1952 a netrvalo dlho, kým sa pridal k rodinným podnikateľským aktivitám. Budúci miliardár mal už v tom čase v hlave jasno, že by sa v nepreskúmanom austrálskom obchodnom biznise dala začať potenciálne úspešná kariéra a keď už jeho ambície prerástli rodinné podnikateľské služby, s priateľom Johnom Saundersom založil spoločnosť Westfield.
Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa veľké obchodné domy a nákupné centrá v Austrálii iba pomaličky rozmáhali a práve Lowy so Saundersom boli zodpovední za to, že sa Austrálčania naučili nakupovať v centrách, kde mali všetko pod jednou strechou. Spoločné aktivity teda začali ešte v roku 1960 a postupom času sa z Austrálie rozrástli aj na ďalšie kontinenty, kde zožali úspech napríklad v Spojenom kráľovstve či v Spojených štátoch amerických. Nadobudnuté bohatstvo spočiatku strachujúceho sa židovského chlapca otváralo dvere ďalším a ďalším podnikateľským plánom, avšak tie narušil odchod Saundersa zo spoločného biznis partnerstva v roku 1987. Ambiciózneho Lowyho to síce prekvapilo, ale nedal sa zaskočiť a svoju kariéru úspešne budoval aj naďalej. Okrem lásky k obchodným centrám po celý život miloval futbal, čo koniec koncov pretavil do pozície šéfa Austrálskeho futbalového zväzu a v ústach mu zostal trpký pocit po tom, čo pred pár rokmi prehral boj o usporiadanie futbalových majstrovstiev sveta v roku 2022. Svoje podnikateľské skúsenosti stihol ešte od roku 1995 niekoľkokrát využiť ako vymenovaný šéf Reserve Bank of Australia, čiže centrálnej austrálskej banky starajúcej sa napríklad o vydávanie bankoviek.
Čerstvo 86-ročný Frank Lowy s majetkom cez 5 miliárd dolárov sa už dávnejšie vzdal všetkých oficiálnych výkonných pozícií vo svojich spoločnostiach a snaží sa užívať si zaslúžený dôchodok. Neustále sa zaujíma o židovstvo a podporuje napríklad aj rôzne spomienkové akcie týkajúce sa holokaustu a pripomínania si zverstiev, ktoré sa odohrávali za druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch. Nezanedbateľné sú aj jeho filantropické aktivity a za svoju prácu a prínos Austrálii získal rytierske vyznamenanie Companion of the Order of Australia. V posledných rokoch sa niekoľkokrát vrátil aj na miesto svojho narodenia, do nášho Fiľakova a aj keď na našom území prežil len relatívne krátky čas v detstve, vždy sa do rodnej vlasti rád vracia a v roku 2013 dokonca nechal postaviť aj symbolický pamätník na židovskú komunitu vo Fiľakove, ktorá sa kvôli vojne stratila.
