Prečo sú si niektoré jazyky v Európe podobné viac a iné menej? Kto boli Indoeurópania a ako ovládli Európu? Je ťažšia rumunčina alebo španielčina? Ktorý Čech rozlúštil jednu z najväčších záhad dejín?
V Európe má takmer každý štát svoj vlastný úradný jazyk, niektoré ich majú aj viacero. Každý asi tuší, že tieto jazyky sú si viac či menej podobné, niektoré sa nám javia ľahšie, iné ťažšie. Okolo európskych jazykov je rozšírených aj veľa nepravdivých mýtov. O jednom sa často vraví, že je najťažší, o druhom, že je najľahší. Tieto tvrdenia však často vychádzajú zo subjektívnych pocitov a neznalosti. Zjednodušene môžeme povedať, že najvšeobecnejšou klasifikačnou jednotkou jazykov je tzv. jazyková rodina. Je to skupina jazykov, u ktorých sa dá vysledovať spoločný pôvod. Vo svete existujú desiatky jazykových rodín a ak rátame aj mŕtve jazyky, tak číslo s prehľadom presiahne stovku (a to ešte vynechávame izolované jazyky, ktoré sú nezaraditeľné). V Európe nájdeme horko-ťažko 3-4 rodiny (importované jazyky menšín samozrejme vynechávame), z toho Indoeurópska jazyková rodina tvorí absolútnu väčšinu. Táto rodina sa v niektorých jazykoch označuje aj ako Indogermánska (kvôli dvom najvzdialenejším indoeurópskym skupinám) a jej členovia sa v minulosti bežne označovali ako Árijci. Tento výraz však zneužili nacisti pre svoje bláznivé rasové teórie, a tak sa prestal medzi vedcami používať.
Expanzia Indoeurópanov podľa Kurganovej hypotézy
Úvodom sa oboznámime s pôvodom Indoeurópanov, ktorý je dodnes obostretý, ako mnohé z dávnej minulosti ľudstva, rúškom tajomstva. Veda nie je súbor nemenných vzorcov, poučiek, večných právd a dogiem, ale proces, ktorý sa neustále vyvíja a mení. Je to takmer ako živý organizmus, ktorý rastie a zdokonaľuje sa skúsenosťami. Ani názor na pôvod Indoeurópanov nie je jednotný a vo vedeckej obci koluje mnoho hypotéz. Od tých najabsurdnejších a pseudovedeckých, až po tie najracionálnejšie, masívne podporené viacerými vednými odbormi. Archeológia, antropológia, historická lingvistika a najnovšie aj genetika nám umožnili relatívne úspešne bližšie poodhaliť pôvod našich predkov. Kto boli? Odkiaľ prišli? Akým jazykom rozprávali? Ako si dokázali podmaniť nielen Európu, ale aj veľkú časť Stredného Východu a Indie? Jednou z hypotéz je Kurganova hypotéza a patrí medzi najakceptovanejšie. Pôvod Indoeurópanov kladie do Pontskej stepi severne od Čierneho mora. Odtiaľ sa vo viacerých vlnách a z rôznych dôvodov zhruba od štvrtého do prvého tisícročia pred n.l. vydali naši dávni predkovia hľadať novú domovinu. Boli to pastieri a chovatelia dobytka. Ich schopnosť ovládnuť také obrovské územia spočívala hlavne vo vojenskej dominancii. Indoeurópania pravdepodobne domestikovali kone, vyvinuli bojové vozy a mali rozvinuté zbrane, spočiatku bronzové, neskôr ako prví aj železné. To im umožnilo v kombinácii s patriarchálnou spoločnosťou a rozšírenou polygamiou prevrstviť a zmiešať sa s pôvodným obyvateľstvom.
Rozšírenie vozov, pravdepodobne vynájdených Indoeurópanmi
Prajazyk Indoeurópanov resp. protoindoeurópsky jazyk sa v žiadnej podobe nedochoval, no vedcom sa ho podarilo zrekonštruovať pomocou porovnávacej metódy. Priekopníkom v tejto oblasti bol August Schleicher, ktorý relatívne úspešne tento protojazyk zrekonštruoval a následne podľa neho v roku 1868 skompiloval slávny text, zvaný Schleicherova bájka. Postupom času sa s rozvojom paleolingvistiky tento text vylaďoval a moderná verzia je od pôvodnej Schleicherovej odlišná, no schválne uvediem jej prvú a pôvodnú verziu:
Avis akvāsas ka
Avis, jasmin varnā na ā ast, dadarka akvams, tam, vāgham garum vaghantam, tam, bhāram magham, tam, manum āku bharantam. Avis akvabhjams ā vavakat: kard aghnutai mai vidanti manum akvams agantam. Akvāsas ā vavakant: krudhi avai, kard aghnutai vividvant-svas: manus patis varnām avisāms karnauti svabhjam gharmam vastram avibhjams ka varnā na asti. Tat kukruvants avis agram ā bhugat.
V preklade do slovenčiny:
Ovca a kone
Ovca, ktorá nemala vlnu, videla kone - jeden ťahal ťažký povoz, druhý niesol veľký náklad, tretí rýchlo niesol človeka. Ovca povedala koňom: "Srdce ma bolí, keď vidím, čo človek káže robiť koňom". Kone odpovedali: "Počuj, ovca, nás bolia srdcia, keď vidíme, ako človek, pán, berie ovci vlnu a robí si z nej teplý odev. A ovca nemá žiadnu vlnu." Ovca, počujúc to, ušla cez lúku. [preklad prevzatý z wiki]
Mimochodom, Schleicherovu bájku recituje ako súčasť výučby starobylých jazykov v jednom zábere aj droid David vo filme Ridleyho Scotta Prometheus (2012).
Mapa indoeurópskych izoglós - ohraničených území s určitými jazykovými javmi (500 pred n.l.)
Už zo samotného názvu vyplýva, že Indoeurópania sa usadili okrem Európy aj v Ázii. Týmto mimoeurópskym skupinám sa povenujeme len v skratke, snáď len s jednou výnimkou. Tou výnimkou sú Chetiti – najstaršie doložený indoeurópsky národ. Ako prví sa okolo štvrtého tisícročia pred n.l. oddelili od ostatných Indoeurópanov a vytvorili mocnú Chetitskú ríšu v Malej Ázii, ktorá konkurovala od 16. do 12. storočia pred n.l. takým starovekým superveľmociam ako Egypt, Babylonská či Asýrska ríša. Boli to obávaní bojovníci, ktorí začali ako prví kuť železo a vynikali svojimi bojovými vozmi. Spoločnosť Chetitov bola despotická (ako všetky mocnosti v tom čase) a štát riadil všetky aspekty života poddaných (vrátane sexuálneho života). Chetitskú ríšu zmietli až neznáme “morské národy”, ktoré sa prihnali nevedno odkiaľ a nevie sa o nich takmer nič (zaútočili aj na Egypt a Kanaán).
Blízky východ v staroveku
Dlho sa ani nevedelo, že nejakí Chetiti vôbec existovali. Až rozvoj archeológie v 19. storočí priniesol prekvapivé odhalenie o existencii “štvrtej mocnosti” a spojil Chetitov s biblickými Chetitmi (po hebrejsky bny-ḥt čiže Deti Hetha). Masívny archeologický výskum v ich bývalom hlavnom meste Chatušaš a okolí v centrálnej Anatólii priniesol tisíce tabuliek s klinovým písmom, ktoré prevzali Chetiti od Asýrčanov a Babylončanov. Jazyk rozlúštil až český jazykovedec Bedřich Hrozný, ktorý si s ním na začiatku 20. storočia poradil. Vedelo sa, ako sa klinové písmo číta, ale nikomu nenapadlo, že by mohlo ísť o indoeurópsky jazyk, keďže všetky staroveké mocnosti boli etnicky určite neindoeurópske.
Bedřich Hrozný
Hrozný však našiel mnoho podobností medzi chetitčinou a viacerými indoeurópskymi jazykmi a podarilo sa mu preložiť prvú vetu po tritisíc rokoch:
Ninda - an ezzatteni watar - ma ekutteni.
Budete jesť chlieb a piť vodu.
Ninda je slovo prevzaté zo sumerčiny a znamená chlieb, ezza- sa podobá na latinské edo či nemecké essen, čo znamená jesť, watar ako voda asi netreba vysvetľovať, eku- pripomína latinské aqua, v chetitčine to značí piť. Porovnávacou metódou pripravil Hrozný v roku 1917 prvú chetitskú gramatiku a položil základy chetitológie.
Chetičtinou popísaná tabuľka z Chatušašu
Najvýchodnejšie sa zo všetkých Indoeurópanov dostali Tocharovia, ktorí sa oddelil zhruba v treťom tisícročí pred n.l. a presunuli sa do oáz na severnom okraji Tarimskej panvy v západnej Číne. Tocharčina s tromi dialektmi tvorí samostatnú skupinu indoeurópskych jazykov a od ostatných sa líši hlavne fonologicky. Vplyvom masívnej migrácie turkických národov na západ v prvých storočiach n.l. bol jazyk marginalizovaný a nakoniec pred viac ako tisíc rokmi úplne vymrel. Zachovalo sa však veľké množstvo textov písaných v indickom písme Bráhmí, ktoré sa podarilo rozlúštiť a kategorizovať tocharčinu do indoeurópskej jazykovej rodiny.
Najpočetnejšia skupina je indoiránska s takmer dvoma stovkami jazykov. Hovorí ňou v Ázii viac ako miliarda ľudí. Delí sa na tri hlavne podskupiny: indoárijské, napr. hindčina – po angličtine a čínštine tretí najrozšírenejší jazyk na svete, sanskrit, bengálčina, atď., iránske, napr. kurdčina či novoperzština zvaná Fársí (podľa mňa jeden z najkrajšie znejúcich jazykov na svete) a núristánske jazyky - menšia podskupina prežívajúca na hraniciach Afganistanu a Pakistanu. O tejto skupine by sa toho dalo popísať naozaj veľa, no zameriame sa len na jediné etnikum, ktorého jazyk sa od stredoveku aktívne používa v celej Európe a tou je rómčina. Staršie, dnes už pejoratívne znejúce pomenovanie Rómov cigán pochádza z rómskeho slova atsigan a doslova znamená nomád resp. kočovník. V mnohých európskych jazykoch sa používa označenie, ktoré reflektuje mylnú stredoveku predstavu o egyptskom pôvode Rómov: gypsy, gitano, atď. Rómovia pochádzajú pravdepodobne zo severozápadnej Indie. Odtiaľ sa zhruba v piatom storočí n.l. pohli smerom na západ až v 11.-12. storočí dorazili na Balkán, kde sa o nich prvý krát zmieňujú byzantskí historici. O presnej polohe pôvodnej vlasti a trase migrácie Rómov sa dodnes vedú veľké polemiky. Rómčina sa delí na viacero dialektov a i napriek skromnejšej slovnej zásobe má relatívne veľké množstvo výpožičiek z iných jazykov.
Rómske nárečia v Európe
Okrem spomínanej tocharčiny tvoria samostatné skupiny ešte dva ďalšie jazyky. Prvým je arménčina – starobylý jazyk s mnohými nárečiami, ktorým sa hovorí minimálne od šiesteho storočia pred n.l., no prvé texty pochádzajú až z piateho storočia n.l. Dohady o najbližších indoeurópskych príbuzných vedú zvyčajne dvoma smermi: smerom ku gréčtine alebo k indoiránskym jazykom. Arménčina sa zapisuje veľmi špecifickým písmom, ktoré bolo inšpirované gréckou alfabetou. Celá arménska kultúra vrátane jazyka je fascinujúca, no my sa definitívne presunieme do Európy, konkrétne na západný Balkán.Tam nájdeme podivný jazyk, síce indoeurópsky, no bez bližšieho príbuzného. Tým jazykom je albánčina, ktorou hovorí po celom svete asi päť miliónov ľudí. Má pomerne zložitú gramatiku a ťažkú výslovnosť. Jej pôvod je neznámy. Ide zrejme o zmes jazykov antických národov Balkánu ako Ilírov, Trákov či Dákov, ktorých jazyky sa však nezachovali, ak teda nerátame pár desiatok slov a mien. Trácky nebol len Spartakus, ale aj dodnes používané slovo prevzaté z tráčtiny, ktoré označuje populárny mliečny výrobok – jogurt.
BUCKET LIST: 5 miest v Európe, ktoré musíš vidieť pred tým, ako zomrieš
29. októbra 2023 o 13:30
Začiatkom 20. storočia pred n.l. vtrhli do Grécka zo severu s bronzovými zbraňami výbojné grécke kmene Achájcov, Iónov a Aiolov a podmanili si pôvodné neindoeurópske obyvateľstvo – Pelasgov. Gréci od nich prebrali písmo, ktorého grécka verzia sa našťastie rovnako ako chetitčina podarila rozlúštiť (Angličan Michael Ventris, 1952). Ide o tzv. lineárne písmo B, zatiaľ čo lineárne písmo A, používané Pelasgami, je stále záhadou (ako aj ich predchodca – krétske hieroglyfy, v ktorých rozlúštenie neveria snáď ani najväčší optimisti). Celý grécky svet však zabudol čítať a písať s výnimkou Cypru po vpáde ďalšieho gréckeho kmeňa Dórov v 12. storočí pred n.l. takisto zo severu, ktorý sa predtým zasekol niekde na Balkáne. Zasekol sa aj kultúrne, no nie vojensky. Dóri spravili svojim gréckym bratrancom presne to isté, čo oni predtým Pelasgom, no tentokrát so železnými zbraňami, ktoré prevzali od Chetitov (udržali sa len Atény). Dnešná grécka alfabeta a z nej odvodená latinka a cyrilika však majú svoj pôvod vo fenickom písme. Najstarší nápis v alfabete je z ôsmeho storočia pred n.l. Dnešná gréčtina sa líši od tej klasickej v mnohom. Existuje viacero dialektov klasickej gréčtiny, ktoré reflektovali kmeňové rozdelenie. Boli si navzájom zrozumiteľné a každé nárečie sa zvyklo používať na iné veci: atické v okolí Atén na filozofiu, dórske na zborové spevy, atď. Klasická gréčtina je kvôli ohromnému množstvu zachovaných spisov veľmi dobre preskúmaná. Treba pripomenúť, že v antickom gréckom svete vznikla celá naša západná kultúra a Gréci boli až do renesancie neprekonateľní v každom vednom aj umeleckom smere (snáď okrem práva, v ktorom ich predbehli Rimania). Gréčtina je naozaj nesmierne bohatý jazyk, ktorý spolu s latinčinou významne ovplyvnil všetky európske jazyky a to hlavne v odbornej terminológii. Po grécky hovorí zhruba 13 miliónov ľudí v Grécku a na Cypre, kde je gréčtina úradným jazykom, a vo svete. Táto jazyková skupina sa nazýva helénska a patrí do nej zhruba 20 jazykov, z ktorých mnohé sú málo dochované, napr. antická macedónčina (nemýliť si so slovanskou macedónčinou, s ktorou nemá nič spoločné).
Rozloženie gréckych nárečí v klasickom období (piate až štvrté storočie pred n.l.)
Časť kmeňov žijúca na Apeninskom polostrove hovorila doložene minimálne od siedmeho storočia pred n.l. (pravdepodobne však už od druhého tisícročia pred n.l.) skupinou indoeurópskych jazykov, ktoré nazývame italické. Na území zo severu ohraničenom neindoeurópskymi Etruskami a z juhu gréckymi kolonistami žili Umbrovia, Sikulovia, Faliskovia, Sabelovia a mnoho iných kmeňov. Najvýznamnejší kmeň Latinov, ktorý získal kvôli svojej dômyselnej spoločenskej organizácii, politickému systému a hlavne vojenskej mašinérii (vo všetkom výrazne inšpirovaný Grékmi), dominantné postavenie a postupne si podmanil všetky okolité kmene Apeninského polostrova, kam rozšíril svoj jazyk – latinčinu. Latinčina je teda jediný preživší italický jazyk, ostatné dávno zanikli. Latinovia, zvaní podľa svojho hlavného mesta aj Rimania, sa neobmedzili len na rodný polostrov. Odhliadnuc od rôznych štátnych zriadení vytvorili najdlhšie existujúci štátny útvar v histórii, ktorý sa udržal až neuveriteľných 2 206 rokov (753 pred n.l. – 1453 n.l.).
Kmene Apeninského polostrova v štvrtom storočí pred n.l.
Latinčina bola počas celého stredoveku jazykom vzdelancov a tento štatút si zachovala dodnes. Úradný jazyk Vatikánu sa i naďalej považuje za dôležitú súčasť klasického vzdelania. Existuje viacero foriem latinčiny: od starej, cez klasickú, stredovekú, cirkevnú až po modernú, no pre nás je dôležitá vulgárna. Neznamená to však, že obsahovala nadávky, ale šlo o ľudovú, hovorovú a zjednodušenú verziu šírenú prostými osadníkmi a armádou v rímskych kolóniách. Rimania odišli, no pospolitý ľud zostal. Latinčina v kombinácii s jazykmi starousadlíkov vytvorila základ pre mnohé moderné európske jazyky, ktoré označujeme ako románske. Je ich naozaj mnoho, veľká časť z nich zanikla a niektoré pred zánikom stoja, no i napriek tomu ide o druhú najväčšiu skupinu indoeurópskych jazykov na svete, ktorou hovorí viac ako osemsto miliónov ľudí. Delením románskych jazykov sa zaoberať nebudeme, lebo je komplikované a nejednotné.
Najpočetnejšia je španielčina (410 miliónov), historicky označovaná aj podľa regiónu, v ktorom vznikla ako kastílčina. Spolu s portugalčinou bola konkvistadormi rozšírená do celej Strednej a Južnej Ameriky (od pôvodu týchto jazykov nesie táto oblasť aj pomenovanie Latinská Amerika) a neskôr aj do mnohých oblastí Afrika a Ázie. Španielčina si prešla relatívne turbulentným vývojom. Po úpadku Rímskej ríše na ňu vplývali germánski Vizigóti. Od začiatku ôsmeho storočia naopak Mauri a Arabi, ktorí boli postupne vytlačovaní kresťanmi. Všetky vládnuce vrstvy zanechali na španielčine badateľné stopy. Španielčina má okrem Španielska a väčšiny juhoamerických štátov oficiálny štatút aj v Západnej Sahare a Rovníkovej Guiney. Druhým najpočetnejším jazykom je portugalčina (230 miliónov). Mala obdobný historický vývoj ako španielčina, no na rozdiel od nej si zachovala pôvodné latinské samohlásky. Je oficiálnym jazykom v Portugalsku, Brazílii, ale aj v mnohých afrických krajinách, Východnom Timore či Macau. Na Pyrenejskom polostrove sú okrem dvoch spomínaných románskych jazykov používané aj mnohé iné ako trebárs katalánčina, galícijčina alebo aragónčina.
Francúzština obsadzuje s 80 miliónmi hovoriacich tretie miesto. Počas vývoja naň vplývali hlavne keltské a germánske jazyky. Tento sympatický jazyk s typickým uvulárným r bol počas celého novoveku až do začiatku 20. storočia, kedy bol nahradený angličtinou, európskym jazykom číslo jeden. Dominoval v práve, diplomacii, gastronómii a bol módnym trendom hlavne pre vyššie spoločenské kruhy. Francúzština je známa svojím komplikovaným pravopisom. Medzi hovorenou a písanou podobou je veľký rozdiel. Trebárs množné číslo podstatných a prídavných mien sa často v hovorenej forme neprejavuje (ale v písanej áno). Francúzština sa oficiálne používa v mnohých krajinách po celom svete. Okrem Francúzka, Švajčiarska, Belgicka, Luxemburska a Monaka aj v dvoch desiatkach afrických krajín, Kanade a vo viacerých malých ostrovných štátoch.
Románske jazyky v Európe
Taliančinou rozpráva asi 70 miliónov ľudí a tento jazyk je oficiálny aj vo Švajčiarsku, San Maríne a Vatikáne. Už od čias renesancie je taliančina dominantná hlavne v oblasti umenia všetkého druhu, ale je aj pracovným jazykom katolíckej cirkvi. Jej vývoj bol rovnako komplexný ako jej dialekty. Každé mesto malo a stále aj má svoje vlastné nárečie. Niektoré nárečia majú aj vlastnú písanú podobu, a sú veľmi špecifické (napr. neapolčina), iné, ako trebárs sardínčina sa zvyknú považovať už za samostatný jazyk.
Posledný románsky jazyk, o ktorom sa zmienime obšírnejšie, je rumunčina. Hovorí sa ňou v Rumunsku a Moldavsku a zahŕňa viacero dialektov. Často sa pod ňu zaraďujú aj príbuzné románske jazyky ako arumunčina, ktorou hovorí asi 250-tisíc ľudí na južnom Balkáne alebo istrorumunčina, používaná už len v pár dedinách v Chorvátsku. Pôvod rumunčiny je nejasný, zrejme ide o kombináciu vulgárnej latinčiny a pôvodných balkánskych jazykov (už spomínané dácke, trácke a ilírske jazyky). Oproti ostatným románskym jazykom si toho rumunčina zachovala z latinčiny oveľa viac, napr. pády či stredný rod. Má preto podstatne zložitejšiu gramatiku. Okrem už spomínaných sa v Európe vyskytujú aj ďalšie, menej rozšírené románske jazyky ako trebárs rétorománčina vo Švajčiarsku či francúzštine podobná okcitánčina a valónčina.
O germánských, slovanských, keltských a aj o neindoeurópskych jazykoch v Európe si povieme až v druhej časti.
