Zúfalý boj keltských kmeňov proti všemocnému impériu.
Keď sa v roku 60 opäť zjavila na oblohe jasná kométa, ctihodní rímski občania tušili, že ide o predzvesť toho najhoršieho, tentokrát však ohnivá žiara neohlasovala smrť ambiciózneho cisára Claudia, ale masaker 80 000 obyvateľov Rímskej ríše počas krvi prelievajúcej vzbury v provincii Britannia, ktorej pričleňovanie k svetovému impériu započala chamtivosť jedného muža.
Posledný pokus o dobytie tohto tajomného ostrova podnikol Julius Caesar ešte v roku 55 pred n. l., keďže sa všetci cisárovi predchodcovia dobývania tohto divokého ostrova, plného súperiacich kmeňov brániacich si svoju slobodu aj za cenu vlastného života, radšej vzdali. Claudius však potreboval dosiahnuť aj povesť dobyvateľa, zatiaľ ho Rimania vnímali skôr ako smiešnu a zakríknutú postavičku, ktorá si dokonca dovolila poškvrniť rímsky senát tým, že doň povolila vstup romanizovaným, privilegovaným obyvateľom Gallie (Francúzska). Navyše potomkovia vlčice priam volali po dobývaní nového územia, podceňovaný panovník sa preto chopil príležitosti a v roku 43, takmer sto rokov po Caesarovi, vyhlásil dobyvačnú výpravu do Britannie, pričom sa mu už v prvých rokoch podarilo bez väčšieho odporu obsadiť juh ostrova. O tom, aká bola táto výprava pre cisára Claudia dôležitá svedčí aj fakt, že svojmu synovi dal k menu prídomok Britannicus a pod týmto menom neskôr aj vstúpil do histórie.
V tejto dobe má niekde počiatok aj príbeh divokej ryšavej kráľovnej Boudicci, ktorej manžel, kráľ keltského kmeňa Icenov z územia dnešného Norfolku – Prasutagus sprostredkoval výhodné spojenectvo s Rimanmi. Tento strategický krok sa ukázal ako veľmi prezieravý, pretože namiesto pričlenenia k novovzniknutej rímskej provincii si divoký kmeň udržal svoju slobodu a majetkové dŕžavy. Navyše dobývanie Britannie nebolo ani zďaleka prechádzka ružovou záhradou, zvyšok Anglicka, Wales a Škótsko stále odolávali a samotný ostrov bol neustále braný za bojovú oblasť, kde mali chamtiví rímski úradníci právo aj priestor prejavovať svoje najhoršie charakterové vlastnosti. Prešľapy úradníkov, vyberačov daní a hlavne nehanebné zdieranie domorodcov obchodníkmi a bankármi vysokými cenami a úrokmi len zvyšovali napätie. Akoby toho nebolo dosť, ani jednotliví správcovia novodobytého územia sa príliš nevyznamenali v upokojovaní miestnych pomerov. V rokoch 52 až 58 spravovali novú provinciu neschopní a neiniciatívni konzuli, ktorých prechádzal príchod Gaiusa Suetoniusa Paulinusa, ambiciózneho a prefíkaného vojvodcu priam posadnutého zámerom dokončiť dobývanie ostrovnej krajiny s cieľom vyrovnať sa slávou a bohatstvom svojim niekdajším sokom.
Poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti domorodcov boli udalosti na prelome rokov 60 a 61, kedy Prasutagus zomrel a vo svojom závete zanechal svoje územné celky a nadobudnutý majetok napoly cisárovi Nerovi a napoly dcéram, dúfajúc, že tak zachová aspoň náznak slobody svojej rodine a ľudu. Bol to kardinálny omyl, pretože jeho plán mal jednu veľkú trhlinu – rímske právo neumožňujúce ženám dediť bez mužského tútora. Pravdepodobne to bola len výhovorka, aby sa Rím mohol zmocniť celého územia a je takmer isté, že by si Rimania uzurpovali všetko majetok pre seba aj v prípade mužských dedičov. V každom prípade to, čo vykonal cisársky správca financií - Catus Decianus pri ujímaní dedičstva v mene hájenia záujmov cisára nemalo obdoby nikde inde v Rímskej ríši, či na jej spriatelených územiach. Nielenže zabral Icenom všetky ich územia a majetky, ale navyše bolo zaobchádzané ako s otrokmi, aj s členmi kráľovskej rodiny. Boudicca bola zbičovaná, jej dve dcéry znásilnené a domy ich súkmeňovcov spustošené vojakmi. Skrátka k zdedenému územiu sa správali ako k čerstvo dobytému, pričom každému Icenovi boli doslova ukradnuté dedičné statky a jednalo sa s nimi ako s nevoľníkmi.
Povstanie, ktoré bezprostredne po tejto udalosti začala plánovať Boudicca nebolo len aktom čistej pomsty, ale aj obranou pred možnými podobnými ohavnosťami. Nedá sa však zaprieť ani jej zámer získať určité osobné zadosťučinenie, ktoré priam srší z jej predslovu k jednotlivým kmeňom pred rozhodujúcou bitkou, historik Tacita píše: „...Ona (Boudicca) sa teraz mstí nie ako potomok tak mocných predkov za stratu ríše a bohatstva, ale ako jedna z ľudu za to, že bola stratená sloboda, že sama bola týraná bitím a že bola zhanobená cudnosť jej dcér. Rimania vo svojej chtivosti zašli tak ďaleko, že nenechajú ani starobu ani panenstvo bez poškvrny.“ Nech boli pohnútky k tejto nakoniec nadmieru krvavej rebélii akékoľvek, jedno je isté, Boudicca bola veľmi energická a presvedčivá žena. Nakoniec dokázala na svoju stranu strhnúť zhruba 120 000 bojovníkov a to nie len z kmeňa Icenov, ale aj susedných Atrebatov, Brigantov či Trinovantov z dnešného Essexu. Svojej povesti veľmi inteligentnej, bystrej, nekompromisnej, červenovlasej vysokej divošky s rovnako drsným hlasom ako povahou a iskrou v oku, odetou do typického keltského odevu z kockovaného tartanu nezostala Boudicca nič dlžná. Hoci sa jej nepodarilo doviesť povstanie do zdarného konca, tak za krv vlastnú aj svojich súkmeňovcov preliala krv desaťtisícok pyšných Jupiterových synov.
Povstanie bolo naplánované úplne tajne a načasované tak, aby využilo neprítomnosť už vyššie spomenutého správcu Britannie, Gaia Suetonia Paulina a jeho štyroch légii, keďže práve bojoval na neďalekom ostrove Mona (dn. Anglesey) s nepoddajnými druidmi, ktorých absolútnu porážku považoval za nevyhnutnosť, keďže toto zakázané kňazstvo malo nesmierny vplyv na všetky keltské kmene a ostrov húževnato podnecoval nenávisť k Rimanom ako k uzurpátorom ich krajiny a ničiteľom ich osobitej kultúry. Zatiaľ čo Suetoniovo vojsko úspešne zdecimovalo veštcov, ich kňažky a všetkých keltských bojovníkov na ostrove, Boudicca sa so svojimi bojovníkmi rozhodla udrieť na mesto Camulonudum (dnešný Colchester), ktoré bolo nedostatočne ohradené a chránené len slabou posádkou legionárov, jeho obyvateľstvo nechala vyhladiť a majetok rozkradnúť, podobne ako bol rozkradnutý majetok Icenov. Keď sa Suetonius dozvedel o prepuknutí povstania zachoval si chladnú hlavu a duchaprítomnosť, následne zavelil na pochod k mestu Londinium ( dnešný Londýn) a pretože vedel o veľkej keltskej presile, skrsla mu v hlave geniálna lesť. Skúsený vojvodca ponúkol bojaschopným obyvateľom centra Londinia bezpečný priechod s jeho armádou, pričom si hľadal strategické miesto k rozhodujúcemu stretu. Boudicca medzitým zopakovala svoje masakre z Camulonuda na Londiniu a tiež Verulamiu (dnešného St. Albans), kde bez milosti padli za obeť barbarom i nemohúci starci, ženy či bezbranné deti.
Rozhodujúca bitka sa odohrala na bližšie neurčenom mieste (pravdepodobne Watling Street), kde Suetonius eliminuje Boudiccinu početnú prevahu tak, že boky a chrbát svojho vojska chráni vyvýšeninou a hustým lesom, stred formácie posilní vycvičenými, dobre ozbrojenými, disciplinovanými legionármi na krídlach podporovanými ľahkou jazdou a pomocnými jednotkami. Boudiccine vojsko opité predošlými drvivými víťazstvami podcenilo dôležitosť taktiky a spoliehalo sa čisto na početnú prevahu a s ňou spojeným frontálnym útokom. Svojim víťazstvom si bola až taká istá, že za zoradeným vojskom nechala stáť rad vozov s deťmi a manželkami rebelov, ktoré mali byť svedkami tohto hrdinského víťazstva. Výsledok bol však úplne opačný, počet padnutých Britov sa vyrovnal počtu zabitých rímskych obyvateľov v predošlých bitkách, pričom Suetonius v tomto strete stratil asi len okolo 10% svojho vojska, čo v absolútnych číslach znamená približne 400 mŕtvych. I keď bolo povstanie na hlavu porazené, ďalšie osudy statočnej Boudiccy nie sú celkom jasné, dobové pramene nám ponúkajú dve verzie jej smrti, buď zomrela priamo v krutom boji, alebo sa v zúfalstve nad porážkou otrávila jedom. Aj napriek smutnému koncu sa však ryšavá bojovníčka, známa svojou odhodlanosťou a hrdinstvom stala aj pre dnešných Britov nesmrteľným symbolom slobody a boja proti utlačovateľom.
Po nepodarenom povstaní boli preživší barbari spoločne s ich rodinami potupne popravení alebo vyhladovaní, keďže dlhotrvajúce boje zapríčinili nedostatok poľnohospodárskej sily a s tým spojený krutý hladomor. Cisársky správca financií v provincii Britania - Catus Decianus, sa po začiatku povstania premiestnil do ďalekej Galie, pričom jeho funkciu prevzal rozvážny vojvodca s mierovými úmyslami Julius Classicianus, ktorý sa však kvôli svojmu postoju dostal do sporu s pomstychtivým Suetoniom. Ten si vďaka tvrdým represáliám získal v ostrovnej krajine povesť kata, čo v konečnom dôsledku vybičovalo miestnych obyvateľov len k ďalšiemu neorganizovanému a beznádejnému boju proti svetovému impériu. Zástanca pacifistického postoja, Classicianus, preto trval na mierových riešeniach a odvolaní samotné Suetonia z Británie. Na jeseň roku 61. sa tak obdobie bezohľadnej rímskej politiky končím, čím zároveň nastáva na Britských ostrovoch osemročný mier, ktorý ukončí až chaotická éra štyroch cisárov.
