Bláznivý životný príbeh Francisa Strangea.
Predstav si situáciu, že sa tvoj syn rozhodne presťahovať do inej krajiny a aj keď sú na začiatku sľuby o tom, ako ťa bude často navštevovať a nezabudne na to, odkiaľ pochádza, sa jednoducho vyparí. Chlapík menom Francis Edward Strange v roku 1981 odišiel zo svojho novozélandského domova do austrálskeho Sydney, kde si našiel prácu a nové zázemie. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by mal Francis stratiť kontakt so svojou matkou, otcom a bratom späť na Novom Zélande, ale od roku 1990 sa svojej rodine už neozval. Žiadne správy, žiadne volania, žiadne listy, a tak jeho rodičia postupom rokov strácali nádej na to, že by Francis mohol byť niekde živý a zdravý. V skutočnosti sa ešte v roku 1992 presťahoval do japonského Tokia, kde žil až do roku 2014, keď sa rozhodol odísť do Kene.
Nerozumieme, prečo sa rodičom rozhodol od roku 1990 neozvať, ale pravdou zostáva, že si na svoj pôvod spomenul, keď už nemal inú možnosť. Možno sa od svojej rodine chcel dištancovať, ale názor zmenil, keď ho v Keni, kde sa inak vydal pracovať v jednom banskom mestečku, zatkli a obvinili z toho, že zo spomínaného mestečka spoločne s kamarátom ukradli náradie v hodnote takmer 550-tisíc eur. Francis bol odvedený do väzenia ešte na začiatku roku 2015, ale svojej matke sa odhodlal zavolať až pred pár týždňami, keď mal už všetkého dosť a dokonca prežil aj pokus o vraždu. Jeden zo spoluväzňov na Francisa zaútočil holými rukami a neskôr aj panvicou s cieľom roztrhnúť mu hrdlo, ale našťastie sa mu to nepodarilo. Vo chvíli, keď Francisova matka počula familiárny hlas a muž v slúchadle sa jej predstavil ako jej syn, nemohla uveriť vlastným ušiam. O jeho identite sa musela prevedčiť niekoľkými intímnymi otázkami z detstva a až keď na všetky odpovedal správne, potom uverila, že ide naozaj o jej strateného syna, ktorého považovala za mŕtveho. Aj keď mu trvalo viac ako 25 rokov, kým sa rodičom znovu ozval, nakoniec sa naňho až tak veľmi nehnevajú, pretože to, čím si za posledné roky prešiel, to mu nemôže nikto z nás závidieť.
Robert Huth a zranenie po útoku panvicou
