Režisér Wes Ball nám dvojkou Maze Runnera ukázal, prečo o neho bude v budúcnosti veľký záujem.
Keď pred rokom dorazilo Maze Runner (Labyrint) do našich kín, ofrflane som nad ním ohrnul nos. Ide predsa o ďalšiu značku v čoraz populárnejšom žánri Young Adult Dystopia, v ktorom momentálne popularitou kraľuje Hunger Games. To, pomaly ale isto, už smeruje ku svojmu koncu, aj keď sa dá predpokladať, že tvorcovia prídu s nápadmi pre sequely, prequely či spin-offy. Nanešťastie, dlho tu s nami nebude ani Maze Runner, keďže sa záverečnej časti dočkáme v roku 2017. Prečo nanešťastie? Nuž, Wes Ball a jeho dva diely nemajú v žánri konkurenciu a suverénne si pýtajú viac pozornosti, než také Divergence a Katniss dohromady.
Rovnako ako samotný režisér, ani ja sa nebudem zaťažovať s vysvetľovaním deja jednotky. Maze Runner: The Scorch Trials je druhým filmom trilógie, ktorý logicky spája jej začiatok a koniec, a teda tajomno, rozuzlenie a veľkolepé finále. Tak nejak sa ale k tomu treba dopracovať, no snímka to robí skvelým spôsobom. Miestami som až cítil túžbu Wesa urobiť z toho druhého Mad Maxa. Tempo je miestami strhujúce, akcia nie je vlažná, naopak, je nápaditá a uveriteľná, bohužiaľ, miernym klišé sa ale nevyhla. Druhý Mad Max to ale nie je. Wes sa totiž musel držať knižnej predlohy a tam, kde by veľmi rád dupol na plyn, musel ubrať a previesť nás charaktermi či občas nie príliš zaujímavými, aj keď pre dej nevyhnutnými dialógmi.
Najväčší mantinel filmu teda tkvie v samotnom zdrojovom materiáli, z ktorého pochádza. Budem veľmi rád, ak sa Fox nebude chcieť ťapnúť po vrecku a záverečnú časť nerozdelia na dve časti, pretože by určite prišla o tempo a nakopilo by sa množstvo hluchých miest, akých malo posledné Hunger Games neúrekom. Maze Runner nimi ale neoplýva. Nečakajte tínedžerskú love story, prehnaný dôraz na vykreslenie charakterov postáv či nasilu vtipné scénky. Nič také tu nenájdete. Dialógov nie je veľa a už vôbec nie sú dlhé, no vzhľadom na to, že akcie je tu neúrekom, miestami pôsobia ako päsť na oko (rovnako, ako v prípade Mad Maxa, kde po úvodnej polhodine človek zrazu zistí, že v tom filme sú aj dialógy).
Našťastie, Wes si to ukážkovo zrežíroval. Mladú partiu hercov vedie ako skúsený filmár, dodáva ich rozhovorom potrebnú šťavu, nerobí z nich naivné deti ani hlúpe postavy na šachovnici veľkej korporácie WICKED, ktorá sa ich snaží dolapiť a získať od nich niečo, čo by mohlo pomôcť svetu. Ten je už dlhé roky nakazený zákernou chorobou, ktorá časť ľudstva vyhubila, zatiaľ čo žijúcich rozdelila na minimálne dve skupiny. A tak sa Thomas a jeho partia pridáva k odboju v horách. Zabudnúť ale nemôžeme ani na vírusom napadnutých ľudí, ktorí by viac nemohli pripomínať nakazených z The Last of Us. Koniec koncov, druhá tretina filmu je akoby priamym spracovaním tejto úžasnej hry od Naughty Dog, či už hovoríme o atmosfére, prostredí, alebo samotnej akcii a nakazených. Pevne verím, že Sony bolo na tomto filme v kine, pokojne by sa mohli inšpirovať.
Poteší aj fakt, že aj napriek dvojhodinovej stopáži sa ani raz nepozriete na hodinky. Dej plynie rýchlo, navyše bez zbytočných sentimentálnych scénok (aj keď jedna sa tu nájde a v mojich očiach pokazila všetko, čo stihla vybudovať s dôrazom na emócie). Keď už sme pri tých emóciách, treba zdôrazniť, že najmä s nimi som mal veľký problém. Scenár, možno aj samotná kniha, sa totiž zameriava výhradne na postavy, s ktorými má ďalšie plány. Rozhodne nečakajte dialógy vedľajších postáv ani to, že vám budú sympatické. Čaká ich smrť? Je vám to jedno. Blízka vám je akurát hlavná postava, Thomas (Dylan O’Brien) a badass sympaťák Minho (Ki Hong Lee), ktorý si kradne všetky sympatie divákov.
Soundtrack nie je veľmi výrazný, za to kamera si svoju úlohu splnila do bodky. Scenár je jasne limitovaný knižnou predlohou, ktorá brzdila najmä režiséra Wesa Balla, ktorý by vedel natočiť rozhodne akčnejší a intenzívnejší akčný film, možno aj skvelý thriller. Stále sa však pohybujeme v žánri Young Adult, a s tým treba pred návštevou kina aj počítať. Ak by šlo o R-ko, nemám problém si predstaviť dvojku Maze Runnera v top 10 tohto roka, keďže už pri PG-13 je cítiť, ako Wes tlačí na pílu a rozhodne nemá chuť hrať podľa vytýčených pravidiel. Za mňa je to druhý podarený zárez v atraktívnom post-apo svete so zaujímavými postavami, ktoré ale, narozdiel od jednotky, dostávajú oveľa menej priestoru na rozvoj a skôr sledujeme ich pár-dňovú cestu za záchranou života. Množstvo akcie poteší, no po premietaní vám jasne dôjde, že Scorch Trials je filmom, ktorý by nemohol existovať bez jednotky a už vôbec nie bez trojky. Je akýmsi akčným premostením, ktoré by si vzhľadom na množstvo materiálu a postáv možno zaslúžilo širšie spracovanie. A taktiež menej predvídavý dej. 7,5/10
PS: Poteší aj Nathalie Emmanuel (hackerka z Furious 7, skôr ju ale budete poznať z GoT), zadoček však tentoraz neukáže
