Slová ministerky Šimkovičovej rozvírili diskusiu o hodnote psychicky chorých ľudí. Som jedným z nich a nikdy sa nebudem hanbiť za svoje úzkosti.
Predstavte si, že máte chronické ochorenie. Chodíte k lekárovi, beriete lieky, staráte sa o seba, aby ste mohli normálne fungovať. A teraz si predstavte, že niekto povie: „Tento človek by nemal mať prácu. Nemali by ho brať vážne. Je menejcenný.“ Len preto, že sa jeho choroba netýka tela, ale mysle.
Keď ministerka kultúry Martina Šimkovičová spochybnila, že dvaja ľudia v ambulantnej psychiatrickej liečbe môžu pracovať v kultúrnej inštitúcii, pre mnohých to bol len ďalší kontroverzný výrok. Pre mňa to však bola pripomienka toho, ako u nás stále niektorí vnímajú psychické ochorenia – ako niečo, čo z vás robí neschopného človeka. Ako niečo, za čo sa máte hanbiť.
Ja chodím k psychiatrovi už sedem rokov. Mám úzkosti, trpím panickými záchvatmi, beriem antidepresíva, ale mám aj prácu, vzťahy, sny a ambície. Som normálny človek. A nie som jediná.
S hlavou plnou obáv od maturitného ročníka
Keď prišiel prvý panický záchvat, mala som osemnásť. Vtedy mi pripadal svet ako gombička a vôbec som nepremýšľala nad tým, že sa niečo také stane aj mne. Mala som vtedy možno podobne skeptický názor na psychiatrických pacientov. Myslela som si, že nie sú schopní normálneho života, pretože sa neustále točia vo svojich myšlienkach a obavách. Až kým som to nezažila sama.
Šoférovala som auto cestou zo školy. Chodila som vtedy do tretieho ročníka na gymnáziu. Zrazu, z ničoho nič ma premkol neznesiteľný a neutíchajúci strach. Srdce mi búšilo ako divé, začali mi tŕpnuť končatiny a ja som si myslela, že zomieram. Odstavila som auto na krajnicu a v mobile som pomaly vytáčala tiesňovú linku. Potom to ale náhle prestalo. Keď som sa rozdýchala sa mi podarilo odšoférovať zvyšné dva kilometre domov. Ľahla som si a premýšľala som nad tým, čo sa to vlastne stalo.
Po hodine doma sa však ten pocit vrátil. Našťastie bola doma moja mama a poskytla mi prvú pomoc. Rozhodli sme sa, že pôjdeme na pohotovosť. „To máte tetániu," konštatoval lekár, pichol mi dve infúzie a poslal ma domov. Na základe informácií, ktoré som mala, sa však nie všetky príznaky s tetániou zhodovali. Môj stres neutíchal.
Neustále som sa bála, že sa stav vráti. Prestala som vychádzať von. Prestala som robiť to, čo ma baví, lebo som neustále sledovala svoje telo. Povinná bola iba škola, do ktorej som horko-ťažko chodila, ale vždy som rátala sekundy, kým konečne pôjdem domov, do svojho bezpečia a ľahnem si do postele.
Takto som žila takmer rok. Keďže som bola tretiačka na gymnáziu, blížil sa koniec školského roka a ja som si hovorila, že ten maturitný určite nezvládnem. „Ako zmaturujem? Zložím sa pred skúšajúcimi a nikdy nič nedosiahnem", hovorila som si. S rodinou sme uvažovali o prerušení strednej školy.
Záchvaty sa mi vracali aj niekoľkokrát za deň a ja som celý čas tŕpla, aby som ich zvládla. V tom čase sa moja mama rozprávala s jedným známym, psychológom, o mojom prípade. Keď mu opísala, čo všetko sa deje a že mi diagnostikovali tetániu, prekrútil očami. „Nech príde ku mne. Porozprávam sa s ňou," povedal.
Tento návrh mi zmenil život a celé jeho vnímanie. Po prvom sedení som mala jasne diagnostikovanú príčinu všetkého, čo sa mi dialo. Generalizovaná úzkostná porucha, sprevádzaná panickými atakmi/záchvatmi. Začala som chodiť pravidelne k psychológovi. Niekedy aj dvakrát za týždeň. Cítila som sa lepšie, pretože som konečne vedela, čo sa so mnou deje.
Učila som sa s tým pracovať. Každý deň, krôčik po krôčku. Niekedy tri kroky späť, inokedy šesť krokov vpred. Neustále som sledovala, čo sa deje s mojím telom a čo sa deje v mojej hlave. Necítiš sa na to? Neurob to. Veľakrát som odmietla kamarátov, veľakrát som nešla na rodinnú oslavu, pretože som počúvala svoje telo a svoju hlavu, ktoré mi hovorili, že sa mi tam určite niečo zlé stane.
Časom som sa však naučila, že všetky obavy sú len v mojom vnútre. Psychológ Robert L. Leahy vo svojej knihe The Worry Cure: Seven Steps to Stop Worry from Stopping You píše, že približne 85 % vecí, ktorých sa obávame, sa nikdy nestanú. A o tomto to bolo. Pochopiť to a prijať fakt, že moje strachy nemusia byť opodstatnené. Ak sa pýtaš, prečo som si len nepovedala „veď na to nemysli, všetko bude ok," moja odpoveď je, nefunguje to.
Aj napriek všetkým veciam som chodila stále do školy, dostávala som normálne známky, nosila som make-up a človek, ktorý by ma stretol na ulici, by si nikdy nepovedal, že sa vo svojom vnútri neznesiteľne trápim.
Plán B
Psychológ mi veľmi pomáhal. Po sedeniach som sa cítila vždy oveľa lepšie a mala som nové poznatky o tom, ako zvládať situácie, keď „to" na mňa príde. Ja som však chcela, aby to neprišlo už nikdy. Chcela som ráno vstať z postele bez toho, aby som mala prvé myšlienky na úzkosť. Chcela som cítiť vo svojej hlave pokoj. Potom som raz svojej mame povedala, že by som radšej zomrela, ako prežívala ďalší deň s úzkosťou.
Trápila sa so mnou. Každý deň premýšľala, ako mi pomôcť. Až sme sa nakoniec zhodli na tom, že bude najlepšie, ak vyhľadám psychiatra a začnem brať lieky. Mala som najprv podobné zmýšľanie, ako veľa ľudí, ktorí neprežili psychickú chorobu. Myslela som si, že budem menejcenná, pretože sa to o týchto ľuďoch hovorí. Nie je to však pravda a prišla som na to až potom, čo som to zažila na vlastnej koži a vo vlastnej hlave.
Psychiater mi nasadil okamžitú ambulantnú liečbu – antidepresíva. Keď som lieky ešte nemala, priala som si, aby som sa raz zobudila a prestala mať v hlave ten tlak z myšlienok a obáv. Aby to proste prestalo. Tak veľmi som po tom túžila a robila som všetko pre to, aby sa to raz stalo.
A potom to prišlo. Nebolo to lusknutím prsta. Antidepresíva nie sú lieky, ktoré ti okamžite dajú pocit voľnosti. Pamätám si, že to trvalo takmer štyri mesiace. Zrazu som sa zobudila a myšlienok bolo menej. Každým dňom som sa cítila voľnejšia. Vďaka liekom som začala žiť znova svoj „starý" život. Úzkosti prišli možno raz za dva mesiace, ale vďaka psychológovi som ich vedela veľmi dobre spracovať. Lieky mi zasa pomáhali v tlmení príznakov.
Vďaka všetkým týmto faktorom som zmaturovala na jednotky. Vďaka psychiatrovi som sa nebála žiť život plnohodnotne, čeliť novým výzvam, ísť hneď po maturite do nového mesta, ďaleko od najbližších a spoliehať sa len na seba. Dokázala som cestovať, postarať sa o seba a užívať si každú sekundu svojho bytia.
Aj dnes, po siedmych rokoch beriem antidepresíva. Dnes som však prešla dlhú cestu sebapoznania a za všetko som vďačná. Dnes píšem tento príbeh a som plnohodnotným zamestnancom redakcie Refresheru.
Píšem reportáže, na ktoré si so sebou musím nosiť paralyzér, pretože sa stretávam s kriminálnikmi, sexuálnymi predátormi a chodím na nebezpečné miesta. Povedala by som pred siedmymi rokmi, že to budem robiť? Vysmiala by som sa sama sebe, zakrytá po uši dekou, vo svojej izbe, vo svojom bezpečnom priestore.
Kvôli ministerke Šimkovičovej som sa znovu vrátila do svojich ťažkých časov, keď som sa bála života. Ak sa niekto ambulantne lieči na psychickú chorobu, neznamená to, že ho musia vyčleniť zo spoločnosti. Aj my sme ľudia, ktorí chcú mať plnohodnotný život, starať sa o svojich blízkych, mať dobrú prácu a robiť to, čo nás baví.
Moje úsudky na začiatku neboli správne, až kým som to nezažila. Preto chcem o tom hovoriť. Aj keď ste to nezažili, cez tento článok možno pochopíte, že ostré slová ministerky neboli fér.
Vďaka ambulantným liečbam som úplne bežný človek, o ktorom by ste nikdy nepovedali, že by mohol byť psychiatrický pacient. Dnes som však hrdá a vďačná za moju ťažkú cestu a nikdy sa nebudem hanbiť povedať, že beriem antidepresíva.
Pretože keď ťa bolí brucho, dáš si ibalgin. Prečo by som si mala odopierať liek, keď ma bolí duša?
