Čo jej robilo radosť v bežné dni, keď si uvedomovala, že manžel sa už nikdy nevráti?
„Istý čas trvalo, kým som začala vnímať, že smútim“ hovorí Katka, ktorej po strate manžela pomohli terapeutické skupiny v neziskovej organizácii Plamienok. Katka stratila manžela, ktorý po krátkych piatich mesiacoch zomrel na onkologické ochorenie.
S Plamienkom sa skontaktovala ešte pred jeho smrťou, chcela mu vybaviť mobilný hospic a poradiť sa ohľadom psychologickej pomoci pre svoje dve malé deti, Šimonka a Elišku. Dozvedela sa o ňom od známej zdravotnej sestry, ktorá pracovala na onkológii.
Ku konzultácii napokon neprišlo, pretože Katkin manžel zomrel. Ako sa dá vyrovnať so smútkom z nečakanej straty milovanej osoby? Kým ešte žil, smútok nevnímala. ,,Pre mňa bolo obrovským šokom vyslovenie diagnózy. A následne obdobie chemoterapií a všetkého, čo to prináša. Mám pocit, že s manželom sme sa zamerali na to, aby sme urobili čo najviac pre jeho uzdravenie a trávili spoločný čas.“ Dodáva, že toto obdobie bolo pre nich veľmi ťažké, ale v niečom výnimočné.
Aj slová vedia bolieť
Reálny smútok si začala Katka uvedomovať až po nejakom čase od úmrtia manžela. Hovorí, že najskôr bolo treba riešiť praktické veci až potom seba. Čo jej robilo radosť v bežné dni, keď si uvedomovala, že manžel sa už nikdy nevráti? ,,Som veriaca, takže modlitba mi prinášala pokoj.“ Okrem iných vecí ju tešil aj pohľad na deti či na včely, ktoré spolu chovali.
Ľudia, ktorí prežívajú stratu, často spomínajú, ako im prekážajú vety niektorých priateľov alebo známych. Katke najviac vadila veta: ,,Ako dobre to zvládaš!“. Naopak hovorí, že počuť od niekoho ,,Ja neviem, čo mám povedať,“ bolo pre ňu ako pohladenie. Niektorí ľudia to nemusia myslieť zle, ale človeka vie slovo veľmi zabolieť, preto je potrebné zvážiť, čo povieme.
Vianoce bez otca
Katka sa v čase vianočných sviatkov rozhodla s deťmi ostať sama, bez prítomnosti rodiny. Podľa nej bolo potrebné to prežiť. V darčekoch si deti našli list od ocka. Je veľmi rada, že sa rozhodla takto a mohli si svoje prvé Vianoce bez tatina odsmútiť sami traja.
So psychologičkou z Plamienka sa jej podarilo skontaktovať až po manželovej smrti a keď jej vysvetlila situáciu, dohodli sa na spolupráci o niečo neskôr. Individuálne stretnutia sa začali až dva mesiace po Katkinej strate. V čom sa teda líši pomoc terapeuta od pomoci priateľa? ,,Moment pochopenia situácie. Priatelia sa veľmi snažili, ale v Plamienku každý vedel, o čom rozprávam. Utvrdili ma v tom, že moje prežívanie je v poriadku a mohla som im povedať čokoľvek.“ Smútenie je podľa nej veľmi potrebné a prichádza vo vlnách.
Smútok je cesta
Veľmi jej pomohla terapeutická skupina rodičov, ktorí stratili blízkeho, ktorú jej ponúkla psychologička v Plamienku. ,,Zdieľanie s ľuďmi, ktorí si prešli stratou, je najdôležitejšie. V skupine sa nielen podporíme, ale navzájom aj inšpirujeme. Ja som tu a prežívam dni takto, iný inak. Smútok je cesta, ktorá sa mení.“ Katkine prvé mesiace boli o plači, všade, kam sa pohla, videla manžela. Neskôr toto videnie nezmizlo, ale už plakala menej, viac cítila lásku.
,,Smútku sa po strate manžela nedá vyhnúť, chcem, aby ma neničil a dokázala som sa postarať o svoje deti a tešiť sa z maličkostí,” dodala Katka.
