Sabine sa spolu s manželkou Yvon presťahovala na Slovensko pred ôsmimi rokmi. Ako vyzerá ich život na farme v Modrom Kameni?
Sabine som oslovila cez Facebook, kde som v jednej skupine našla jej príspevok o tom, že žije svoj sen na Slovensku. Dohodli sme sa na stretnutí u nej doma na farme Natural Slovakia v Modrom Kameni. Do navigácie si zadávam adresu a vydávam sa mojím autom na dve a pol hodiny dlhú cestu z Bratislavy.
Som fascinovaná, keď sa po zdanlivo nekonečnej rovine južného Slovenska začnú ukazovať kopce a na nich stromy odeté do jesenných farieb. Z diaľnice schádzam na kľukatú cestu, ktorá vedie striedavo dedinami, poliami aj lesmi. Prichádzam na miesto na konci sveta, v okolí len zopár domov, les a potôčik. Zaparkovala som. Je čas oprášiť moju angličtinu a prekonať stres.
K bráne na farme okamžite pribehli dva veľké psy a ohlasovali môj príchod. Otvára mi Yvon a vrúcne ma víta. Spoza ramena zazriem aj Sabine. Holanďanky ma pozývajú do kuchyne. Po ceste ma stihnú privítať okrem psov aj sliepky, kozy, ovce a mačky. Pousmejem sa a v hlave si hovorím, ako veľmi sa teším, že tu som.
V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavý obsah. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakciu, staň sa aj ty členom klubu Refresher+. Získaš tak neobmedzený prístup k prémiovému obsahu a mnohým ďalším benefitom.
Túžili sme mať niečo vlastné niekde v horách, v prírode.
Kedy ste s Yvon prišli na Slovensko?
Farmu sme si kúpili v roku 2016, takže pred ôsmimi rokmi. Nasťahovali sme sa o dva roky neskôr, v októbri.
A prečo ste prišli z Holandska práve sem?
Toto je otázka, ktorú sa nás pýta asi každý (smiech). Veľakrát som počula, že mladí ľudia odtiaľto odchádzajú a že tu nechcú zostať. My sme ale túžili po tom, aby sme mali svoj priestor, niekde v horách v prírode, zažívali skutočné ročné obdobia a chovali domáce zvieratká na farme.
Tiež sme mali už dávno víziu, že chcem vyrábať aj nejaké produkty a mať niečo svoje, vlastnoručne vyrobené, kde budeme pozývať hostí. No a toto všetko je možné práve tu, na Slovensku. Je to tu tiež lacnejšie ako napríklad v Holandsku, tam sú tie ceny šialené.
Odkiaľ z Holandska pochádzaš?
Z mesta kúsok od Amsterdamu, kde som žila taký bežný mestský život. Aj tam sú, samozrejme, dediny, ale nemá to také čaro, ako tu. Nie sú tam žiadne pohoria, všetko je ploché. Pre mňa je to splnený sen, žiť tu, obklopená horami. Cítim sa tu pokojne, v harmónii s prírodou, ktorou som obklopená.
Takmer všetko sme museli budovať od začiatku. Veľa práce sme urobili vlastnými rukami.
Ak by si mala porovnať svoj život v Holandsku a tu na Slovensku, v čom vidíš najväčší rozdiel?
Najväčší rozdiel je asi v tom, že tam som klasicky pracovala a mala som svojho šéfa, pričom tu na Slovensku mám vlastný biznis. Dodáva mi to slobodu robiť to, čo chcem. No a ako som spomínala, omnoho viac si tu uvedomujem, že existujú ročné obdobia. Keď som žila v meste, bolo to všetko také zliate. Tu vyjdem z dverí a vidím zafarbené lístie, v Holandsku som na to musela ísť niekam do lesa.
Ako si našla vôbec tento pozemok? Na internete?
Áno, bolo to v ponuke na predaj. Keď sme zbadali inzerát a fotky, rozhodli sme sa, že prídeme na obhliadku. V skutočnosti to vyzeralo ale úplne inak, zistili sme, že tie fotky na internete boli staré asi 10 rokov.
Takže táto farma bola opustená a všetko, čo tu vidíš, sme museli vybudovať vlastnými rukami. Nefungovala tu voda, nebola tu kanalizácia a v záhrade bola tráva po kolená. Takže prvé dva roky sme chodili tam a späť, aby sme to tu dali aspoň ako-tak dokopy.
Pomáhali nám domáci aj dobrovoľníci.
Dali ste to tu dokopy s Yvon samé, alebo vám niekto pomohol?
Máme tu jedného holandského kamaráta, ktorý tu, neďaleko, tiež žije. On nám dosť pomohol. Ale aj lokálni ľudia, spojili sme sily. A, samozrejme, nesmiem zabudnúť na to, že tu máme veľa dobrovoľníkov.
Spolupracujeme totiž s Workaway (platforma, ktorá ponúka množstvo dobrovoľníckych ponúk. Od dobrovoľníkov sa očakáva, že prispejú nejakou pomocou, či prácou, za ubytovanie a stravu, ktoré im poskytne ich hostiteľ, pozn. red.)
Chodia k nám na farmu ľudia z celého sveta. Vždy ich vezmem k staršiemu slovenskému susedovi na kávu.
Wau, to je fascinujúce, vždy som počula o dobrovoľníctve iba v ázijských krajinách. Chodí sem veľa ľudí zo zahraničia?
Veľa. Z celého sveta. Je to skvelé, mať tu ľudí na nejaký čas. Vždy sa stanú súčasťou našich životov, niečo si odovzdáme a potom pokračujú vo svojich potulkách niekam ďalej. Vždy je to náročné, lebo sa za ten čas stanú súčasťou našej rodiny.
Ale je to najmä o zážitkoch, my našich hostí vždy vezmeme k nášmu slovenskému susedovi na kávu. On sa vždy teší, je to už starší pán a má radosť z toho, že môže spoznať ľudí z Ameriky, Vietnamu, Japonska. Vždy ho s nimi odfotím a postnem to na Facebook, no a medzi ľuďmi sa za to stal populárnym (smiech).
Chodia sem aj dobrovoľníci zo Slovenska?
Áno, nájdu sa aj Slováci.
Jeden starší sused, ktorý vie iba po slovensky, nás učí slovenčinu. Ukazuje na predmety a hovorí nám slová.
A ako by si opísala Slovákov ako takých?
Na začiatku mi to prišlo, že bolo veľa ľudí rezervovaných a držali si odstup. Možno to je ale aj preto, že neovládajú cudziu reč a my sme vtedy hovorili iba po anglicky. My sme sa ale nevzdávali a neskôr sa ukázalo, že malými krokmi a debatami sa tie vzťahy prehlbovali. Teraz ich vnímam ako veľmi milých, vrúcnych ľudí.
Pamätám si napríklad, že keď sme na začiatku kývali našim susedom a usmievali sa na nich, pozerali sa na nás, ako na bláznov (smiech). Časom nám ale začali kývať naspäť. Jeden starší sused, ktorý vôbec nevie po anglicky, iba po slovensky, sa dokonca zaviazal, že nás slovenčinu naučí. Ukazuje na predmety a učí nás slová.
A ako to vyzerá s tvojou slovenčinou? Pred chvíľkou si s niekým volala a použila si zopár slovenských výrazov, takže tipujem, že dobre.
Povedala by som, že rozumiem také tie základy. Viem pomenovať mnoho vecí, moja slovná zásoba je veľká, no neviem vyskladať súvislú vetu. Je to pre mňa náročné, najmä skloňovanie. Napríklad minule mi niekto hovoril niečo o tomto meste, ktoré sa volá Modrý Kameň, ale vo vete spomenul výraz „v Modrom Kameni“. Ja som bola len taká, že: „Čo, do pekla?!“ (smiech). No a stali sa mi už aj trapasy.
So slovenčinou? A aké?
Chcela som povedať susedovi, že sa nám narodili malé kozy. No a namiesto toho som mu povedala, že mám malé kozy (smiech). On sa zasmial a povedal mi, že nemám. Bolo to veľmi vtipné.
Ráno robíme palacinky s domácim sirupom, ktorý vyrábame a predávame v našom malom farmárskom obchode.
Neboj sa, slovenčina je náročná aj pre Slovákov. Presuňme sa ale naspäť k farme. Zaujíma ma, ako vyzerá tvoj typický deň.
Závisí od ročného obdobia, ale opíšem, ako to je v lete, lebo vtedy je najviac roboty. Ráno sa zobudím a idem nakŕmiť zvieratá. Máme ovečky, kozy, sliepky, mačky a psy. Väčšinou potom prídu alebo odídu hostia, takže máme na starosti privítanie alebo rozlúčenie sa.
Samozrejme, potom upratujeme domy, keďže na tejto farme máme jeden, v ktorom žijeme, a ďalšie tri, kde bývajú ľudia. Dva celoročne, v lete aj tretí - veľký stan a malinký domček s kuchyňou a toaletou.
Ráno tiež robíme farmárske raňajky, palacinky s domácim sirupom, ktorý predávame aj v našom malom farmárskom obchode. Vyrábame tu veľa vecí, napríklad aj bylinkové čaje a alkohol, lebo Slováci to majú radi (smiech).
No a potom sa ten deň odvíja od potrieb nás a našich hostí. Samozrejme, doprajeme im čas aj na seba a dostatok súkromia. Prichádzajú k nám väčšinou z veľkých miest, kde je všetko busy, takže sa snažím vyhodnotiť, čo potrebujú. Budúci rok chystáme aj malé prekvapenie.
Aké?
Keďže tu poznáme veľa Slovákov, ktorí poznajú okolie a rôzne aktivity, a poznáme aj veľa ľudí zo zahraničia, ktorí by ich chceli preskúmať, ale nemajú dosť informácií, vymysleli sme nový projekt. Budeme organizovať denné prehliadky okolia. Zámky, jaskyne, múzeá, aj nejaké turistiky.
Turizmus nie je bohvieaký. Toto je vec, na ktorej by Slovensko malo zamakať.
Máš pocit, že je na Slovensku veľa vecí, ktoré tu vie človek zažiť?
Určite áno. Len ten turizmus nie je bohvieaký. Toto je vec, na ktorej by Slovensko malo zamakať, lebo krajina je pekná, ale čo z toho, keď o tom nikto nevie. Samozrejme, je super, že vidíme na cestách viac značiek, ktoré lákajú ľudí pozrieť si rôzne miesta. No a tiež cesty. V Holandsku, keď je na ceste značka, že je cesta hrboľatá, väčšinou si to ani nevšimnem. Tu na Slovensku sú hrbole a jamy, aj keď na to značka neupozorní (smiech).
Keď už sme pri tých rozdieloch medzi Holandskom a Slovenskom, čo bolo pre teba najviac šokujúce v našej krajine?
Vnímam tu rozdiel napríklad v zákazníckom servise. Napríklad v obchodoch, ako je Lidl alebo Kaufland. Keď som v Holandsku a opýtam sa predavačky na niečo, čo neviem nájsť, hneď ma zoberie do regálu a ukáže mi, čo hľadám.
Tu na Slovensku ukážem predavačke produkt v zľave, ktorý hľadám, a ona mi odvrkne, že: „Tam je to“. A nevenuje mi žiadnu pozornosť. Samozrejme, nie všetci sú takí, ale vnímam trochu rozdiel v prístupe. Niekedy sa ale stačí usmiať. No a podobne zvláštny pocit som mala aj z nemocnice.
Bola som trochu zmätená, keď sa ma opýtali, kde mám svoj toaletný papier, či vlastnú fľašu vody, alebo pohár.
Slovenské zdravotníctvo veru kríva vo viacerých smeroch. Podelíš sa o príbeh?
Nedávno, asi na jar, som bola prvý raz hospitalizovaná. Nič vážne, ale zobrala ma sanitka a nechali si ma tam. Trvali na tom, aby som tam zostala 5 dní, aj keď som sa cítila neskôr už dobre. No a potom som dostala večeru, ktorá sa skladala z chleba, nátierky a troch plátkov uhorky. Tak som si len pomyslela, že kde je ovocie, ktoré má v sebe vitamíny? (smiech).
Tiež som bola trochu zmätená, keď sa ma opýtali, kde mám svoj toaletný papier, či vlastnú fľašu vody, alebo pohár. Ale tak to chodí, všetko má svoje plusy aj mínusy. Lekári boli veľmi milí, rovnako aj moje spolubývajúce na izbe. Požičali mi toaletný papier aj vodu.
Posledná vec, čo ma trochu šokovala, boli zamknuté dvere na oddelení. Cítila som sa ako na psychiatrii. Návštevy boli povolené len dvakrát do týždňa, na hodinu. Ale mám to za sebou a už je dobre.
Na Slovensku milujem folklór. Kroje, hudbu, celkovo kultúru.
Chcela by si na záver ešte niečo povedať?
Že viem, že s politikou to tu asi nie je najlepšie. A vo svete sa dejú hrozné veci, ale povedala som si, že sa budem sústrediť na svoj život. Čo ale milujem na Slovensku, je folklór. Kroje, hudbu, celkovo kultúru. Navštívila som aj festival v Detve. Páčia sa mi tie tradície, a práve preto by sme chceli robiť aj tie denné prehliadky pre zahraničných ľudí a ukázať im túto tvár Slovenska.
Záverečné slová autorky
Rada by som dodala zopár slov k tomu, aký dojem som mala z návštevy na farme. Ako som tak kráčala späť k autu, hlavou mi vírilo kopec myšlienok o tom, kedy tento článok napíšem, koľko mi bude trvať cesta domov, že musím natankovať, že sa mi vybíja baterka na telefóne...
Otočila som sa za seba, aby som si ešte raz prezrela farmu a zmohol ma smútok. Musím opustiť toto pokojné miesto a vrátiť sa do bežného, rýchleho života. Aké by to asi bolo, keby som ráno namiesto porady v práci išla nakŕmiť zvieratá? Keby som večer zaspávala vyčerpaná z manuálnej práce a nie z toho, že celý deň sedím pri počítači?
Táto predstava mi bola sympatická. Život na farme má rozhodne niečo do seba. Niečo, čo život v meste neponúka. Odchádzam z miesta, púšťam z hlavy stres a pousmejem sa nad mojim novým nápadom, ktorý som práve dostala. V ďalšom roku sa prihlásim ako dobrovoľníčka a prídem na túto farmu vypnúť.
