Ľudo má vlastnú zážitkovú cestovku. Za svoj život navštívil takmer 70 krajín a na cestách vyskúšal, ako chutí kozia hlava, kačacie paprče či penis somára.
Ľudo Kolman so svojím kamarátom Michalom Mikulášom pred pandémiou založili zážitkovú cestovku Maracuya. Poznať ho môžeš aj z videí PPPetra, s ktorým kedysi tvorili spoločný obsah na Youtube ako Shy Chickens či Studio POG stojace za paródiou Dano Drevo. Petra Popluhára často doprevádza aj na jeho cestách.
V rozhovore pre Refresher sa podelil o autentické zážitky z cestovania do krajín, ktoré na prvé počutie Slovákom naháňajú strach. Do Iraku cestoval aj s PPPetrom, kde sa zúčastnili najkrvavejšieho festivalu na svete. Šítski moslimovia si tam uctievajú svojho predka bičovaním či udieraním mečom do hlavy.
Prezradil tiež, ake bizarné národné špeciality už ochutnal, ako to vyzerá v bývalej základni Islamského štátu a porozprával o tom, ako vycestovali s PPPetrom do Afriky v čase, keď sa šírila Ebola.
Navštívil si Rojavu v Sýrii či Irak. Na mnohých miestach zúril vojenský konflikt a stále sa tu dajú nájsť vojenské základne. Ako sa tam dá dostať?
Dostať sa do Iraku je jednoduché. Stačí priletieť a víza si vybaviť na letisku. Do Rojavy však turistov vôbec nepúšťajú (pozn. red.: Rojava je autonómna oblasť v Sýrii.) My sme tam cestovali z irackého Kurdistanu cez britskú cestovku, ktorá nám vybavila novinársku akreditáciu. Povolenie na vstup totiž mali len charitatívni pracovníci a novinári.
Osem hodín sme stáli na hranici a nevedeli sme, čo bude. Nakoniec nás poslali naspäť. O pár hodín nám volal chlapík z cestovky, že máme hodinu na to, aby sme prišli. Priznám sa, že neviem, čo všetko obnášalo, aby nás nakoniec pustili. Pán z cestovky nám však povedal, že „musel niekomu pekne omastiť vačky.“ Nepovedal nám presnú sumu, ale priznal, že to bolo viac ako tisíc dolárov.
Od roku 2011 sme boli jedni z prvých turistov, ktorí sa do Rojavy dostali.
Ako si sa na takýchto miestach cítil? Dá sa tu vôbec nadobudnúť pocit bezpečia?
Tieto krajiny vyzerajú nebezpečne. Sú miesta, na ktoré sa ísť neodporúča a je pravda, že konflikt môže vypuknúť hocikedy. Zároveň však vždy cestujeme na miesta, kde je nízke riziko, že by sa nám niečo stalo.
V Sýrii sme boli v meste Rakka, ktoré bolo niekdajším hlavným mestom Islamského štátu. Kurdi spolu s Američanmi Islamský štát neskôr porazili. Bolo vidieť, že sa tam bombardovalo a navštívili sme aj veľmi smutné miesta. Štadión v Rakke bol napríklad jednou zo základní Islamského štátu, kde väznili ľudí a mali tam sexuálne otrokyne, diali sa tam tiež verejné popravy. Cítiť tam tú smutnú minulosť, ale momentálne to tam je viac-menej bezpečné. Je tam však veľa kurdských vojakov.
V Rojave je veľa ženských vojačiek. Rozprával si sa s nejakou z nich o tom, ako sa k tomuto povolaniu dostali?
Áno, rozprávali sme sa o tom s mladou vojačkou, ktorá mala maximálne 20 rokov. Povedala nám, že vždy chcela byť učiteľkou. Prekážalo jej však, že je v jej dedine Islamský štát a chcela proti nemu bojovať. Pridala sa preto do armády. Kurdi sú však celkovo veľmi progresívni. Nie je tu taký patriarchát ako v iných častiach. Navštívili sme mesto Qamishli, kde bolo veľa žien bez hijabov a boli oblečené ako európske ženy.
Jedným z pilierov Rojavy je sloboda žien.
Cítila by sa tam podľa teba bezpečne aj žena z Európy?
Na výprave bola s nami jedna Američanka a cítila sa tam dobre. Samozrejme, že situácia nie je tak stabilná ako v Európe či v Amerike, ale v momente, keď sme krajiny navštívili, nič nehrozilo. Vývin konfliktov na Blízkom konflikte je krehký, a preto treba byť za každých okolností ostražití.
Ako sa správajú ľudia z týchto krajín k turistom?
Nikto nás tam neohrozoval. Všetci boli veľmi milí a pohostinní. Myslím si, že turizmus je pre nich taká iskierka nádeje. Majú pocit, že keď tam chodia ľudia zo Západu, tak to už nebude také strašné. U nich je taká fráza „Poď ku mne domov,“ ktorú ti povedia, keď sa s nimi stretneš. Ale nie je to len fráza, sú radi, keď prídeš. Hlavne, keď si cudzinec, pretože si pre nich zaujímavý a chcú ti ukázať krajinu v tom najlepšom svetle.
Sú tam najslušnejší ľudia. Slováci sa majú čo učiť.
Odvážili ste sa ísť k niekomu domov, keď vás pozvali?
Boli sme takto dvakrát. Raz sme boli dohodnutí dopredu s chlapcom z takej bohatšej rodiny v Iraku. Jeho mama nám navarila večeru. Bolo to perfektné, ale on si žil takým európskym štandardom.
Druhý raz sme boli v takej menšej dedinke, kde bývali iba ženy. Boli to buď vdovy alebo rozvedené ženy. Väčšina z nich ovdovela po tom, čo ich partner zomrel v boji s Islamským štátom. Boli sme u nich doma a ukazovali nám aj dedinu a vysvetľovali, ako sa im v takých pomeroch žije. Zaujímavé bolo, že domy mali strechy v tvare ženského prsníka. Symbolizovalo to silu žien.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako to vyzerá na najkrvavejšom festivale na svete.
Prečo mu po ochutnávke somárieho penisu majiteľ reštaurácie povedal, aby sa už nevracal.
Prečo vycestovali s PPPetrom do Afriky v čase, keď sa opäť šírila Ebola.
Aký nepríjemný zážitok sa im stal v Peru a prečo niektorým turistkám vtisol slzy do očí.
Prečo sa cíti zle počas cestovania verejnou dopravou v Ázii či v Afrike.
