Július pracoval v oddelení vrážd: Najhorší pohľad bol na rozstrieľanú tehotnú ženu. Rigo pri zatýkaní nemal ponožky (Rozhovor)

„Prišli sme tam, podlaha bola zaliata krvou, všetci boli mŕtvi a tehotná žena mala rozstrieľané brucho. Bol to hrozný pohľad. Doteraz mám tých Vietnamcov pred očami. Nerád sa o tom s niekým bavím, pretože sa mi potom vynárajú spomienky a tie otrasné pohľady. Mám z toho potom vždy krátku traumu.“

Július Ivan je slovenský detektív, ktorý pracoval 20 rokov na bratislavskom policajnom oddelení vrážd. Za desiatky rokov v teréne zažil všeličo. Jeho cesta však nebola vždy jednoznačná. Od 16 rokov sa totiž venoval atletike na vrcholovej úrovni. Súťažil na olympiáde a pôsobil v armádnom stredisku vrcholového športu Dukla Banská Bystrica ako dôstojník Československej ľudovej armády. 

Podieľal sa na najvýznamnejších detektívnych prípadoch Slovenska, zatýkal napríklad sériového vraha Ondreja Riga, ktorý zabil 9 ľudí. V rozhovore pre Refresher opísal, ako prebieha vyšetrovanie, ako sa cíti pri pohľade na mŕtveho človeka, či mal niekedy strach o život, ale aj to, ktorý najvýznamnejší prípad ako kriminalista vyriešil. 

Odporúčané

Marek pracuje ako stolár v Holandsku: 80 % ľudí je tu cez agentúry a potom sa ma pýtajú, ako je možné, že zarábam oveľa viac 20. novembra 2024 o 9:30

Ešte pred tým, než sa začítaš do rozhovoru, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše články páčia, podporiť nás môžeš vstupom do klubu Refresher+.

Prečo si sa rozhodol pre prácu kriminalistu, keď si bol predtým vrcholovým športovcom?Vzhľadom na to, že som vyštudoval vysokú školu telesnej výchovy a neskôr som pôsobil v armádnom stredisku vrcholového športu ako dôstojník Československej ľudovej armády, tak som si mohol vybrať, či chcem pracovať ako učiteľ alebo zostať pracovať pre štát. Už vtedy bola práca učiteľa horšie platená, a keďže som mal ženu a deti, musel som sa o nich postarať. Vzhľadom na moje rozhodovanie mi neskôr prišla ponuka práce v ZNB – Zbore národnej bezpečnosti. 

Na vykonávanie práce kriminalistu potrebuješ vzdelanie, ty si ho však nemal. Ako to teda fungovalo? 

Ako vysokoškolák, ktorý bol v armáde, som ani jeden deň nezostal v civile. Ponechali mi tú istú hodnosť, takže som vstúpil do ZNB ako nadporučík s tým, že jediné, čo som musel urobiť, bolo, že som študoval dôstojnícku školu diaľkovo. Tam som dostal základy týkajúce sa násilnej kriminality a vrážd. Neskôr som mal dobrých kolegov, ktorí ma v kancelárii zasvätili do tajov kriminalistiky.  

Ako vyzeral tvoj bežný deň v oddelení kriminalistiky?

Povinný pracovný čas sme mali od 7.30 do 15.30 h, no na našom oddelení to zďaleka nie je všetko. Pravdupovediac, pracovný čas u nás neexistuje. Keď sme mali prípad, boli obdobia, že som nebol doma týždeň. V kriminalistike sa nehľadí na to, či sú Vianoce, či majú deti narodeninovú oslavu alebo som na pohrebe. Veľakrát ma odvolali od štedrovečerného stola, ale odmietnuť som nemohol, jedine keby som mal zdravotné problémy. Po príchode do kancelárie nám hlavný veliteľ vysvetlil, o aký prípad ide, a išli sme do terénu. V normálnom pracovnom čase to však funguje tak, že si vždy po službe ešte spravíme poradu s kolegami, s ktorými sa vymieňame. Odovzdáme si tam informácie, čo sa komu podarilo, čo zistil a na čom ešte treba pracovať. Od toho sa odrážal aj bežný deň.

Mal si niekedy strach o život?

Áno. Na jednej ulici v Bratislave v roku 1992 susedia oznámili, že sa šíri neznesiteľný smrad z jedného z bytov. Vykopli sme dvere a našli sme tam uškrtenú mladú ženu v rozklade. Zistili sme, že pravdepodobným páchateľom bude asi jej priateľ, a išli sme za ním k nemu domov. Boli sme však informovaní, že môže byť ozbrojený. Išli s nami kukláči, no na dvere sme mu klopali my.