Peňaženka, navigácia či zdroj komunikácie. Mnohí dnes majú v mobile celý svoj život. To, či bez neho (ne)viem existovať, som si preverila sama.
Zo začiatku úzkosť a strach, neskôr príjemný oddych a pokojnejšia myseľ. Asi takto by som v skratke opísala svoje dva dni bez telefónu. Keď som sa na porade s kolegami dohodla, že idem okúsiť život bez nonstop stimulujúceho zariadenia, brala som to športovo.
Čím bližšie však bol ten deň, keď ho odložím na tajné miesto a nedotknem sa ho, tým väčší strach sa ma zmocňoval.
V tomto článku ti dopodrobna opíšem, aké plusy a mínusy mi prinieslo nepoužívanie môjho iPhonu. Dozvieš sa, z čoho som mala najväčší strach a, naopak, čo mi počas týchto dní najviac vyhovovalo.
Kvalitný obsah dokážeme tvoriť najmä vďaka našim predplatiteľom. Ak sa ti páči tvorba redakcie a vždy si rád/rada prečítaš články na rôzne témy, podpor náš tím a staň sa členom klubu Refresher+.
Predtým ako sa pustíš do jadra článku, upresním ti, ako som sa na tieto dva dni pripravovala. Keďže mama býva v inom meste ako ja a voláme si každý deň, vopred som ju musela pripraviť na to, že nebudem zdvíhať telefón. Ubezpečila som ju, že jej sem-tam napíšem správu na sociálnych sieťach, keď budem v práci na notebooku.
Rovnako som informovala aj svojich blízkych priateľov a ľudí, s ktorými som sa mala v nadchádzajúcich dňoch stretnúť. Jediné obavy som mala z nevedomosti, že v prípade, ak sa udeje niečo zlé, nebudem tu pre ľudí, ktorí by ma potrebovali. Uvedomila som si však, že aj tak nemám moc všetko vedieť a každému pomôcť. To ma upokojilo. Je fajn sa raz za čas odstrihnúť, no nie?
Cesta do práce a masívny overthinking
Prvý deň bol zvláštny hneď od rána. Väčšina z nás, vrátane mňa, si budík na telefóne nastavuje večer pred spaním a potom ho odloží. Ráno ho zodpovedný mechanizmus zobudí a deň sa môže začať. Ak by som nebývala so svojím priateľom, zrejme by na rad prišlo kupovanie klasického budíka, aký mali naši starí rodičia.
Priateľ mi však ochotne prisľúbil, že ma ráno včas zobudí, a tak sa aj stalo. Vypínať budík nie je úplne príjemná záležitosť. Bez nej sa mi deň začal prekvapivo dobre.
V predstihu sa nachystám do práce a vyrážam autom z domu. Keby som mala mobil, pustím si po ceste pesničky, ale teraz je v aute ticho. Teda, až na zvuky toho chúďatka auta. Snažím sa ich ignorovať. Premýšľam, ako by som si zavolala pomoc, keby som po ceste dostala trebárs defekt. Oslovila by som okoloidúcich? Ako by som pokračovala do práce? Uvažujem. Z katastrofických scenárov v hlave mi búši srdce.
Napokon do práce prichádzam bez akýchkoľvek komplikácií.
Dohadovanie sa ako za starých čias
Zvalila sa na mňa kopa roboty. Úlohy plním jednu za druhou, ani sa nenazdám a mám všetko hotové. Na mobil som počas pracovného času ani nepomyslela. Poobede som sa dohodla s kamarátom na prechádzke do psieho parku. „Edo, vieš čo, nemám teraz dva dni telefón, iba PC. Tak sa môžeme, prosím, fixne dohodnúť na čase a mieste?“ píšem mu správu na messengeri cez počítač.
Dohodli sme sa, že sa v parku stretneme okolo 16.00 h, plus-mínus 15 minút, ak by som sa zdržala v zápche. Moje obavy sa skutočne naplnili. Keď som už dlhšie stála v nehybnej kolóne áut, prepadli ma obavy, ako dám Edovi vedieť, že neprídem načas. Vtom sa však kolóna pohla a ja som prišla v dohodnutom časovom horizonte.
V ten deň ma čakalo ešte jedno stretnutie, na ktoré som sa chystala, tentoraz štvorité rande s našimi priateľmi. Tí však nemali ani poňatia, že nemám telefón, a tak sme stavili na istotu. Do podniku prichádzame včas. Na chvíľu ma znova prepadne panika, keď očami blúdim pomedzi stoly a nevidím tváre našich, mimochodom, veľmi dochvíľnych priateľov. Opäť mi však šťastie prialo. „Tu sme,“ počujem spoza chrbta.
Po rande prichádzam domov zničená z dlhého dňa. Chystám si veci na ďalší deň. Už-už idem siahnuť po telefóne, aby som si rutinne nastavila budík, keď sa zháčim a spomeniem si, že ho nesmiem použiť. A tak prosím priateľa, nech ma aj ďalšie ráno zobudí on.
Žiaden Shazam a trápna chvíľa pri pokladni
Prvý deň bez telefónu som zvládla ako nič, no netušila som, že skutočné trápenie ma ešte len čaká. Po budíčku od priateľa sa znova vydávam do práce netušiac, že som si včera večer zabudla prehodiť peňaženku s dokladmi z kabelky do pracovnej tašky. Po jazdení Bratislavou „načierno“ a bez telefónu prichádzam do officu, kde ma víta príjemná hudba. Vážnosť tejto situácie som si uvedomila až neskôr.
O pomoc teda prosím kolegov s telefónmi pri sebe, nech mi pomôžu a pesničky mi následne pošlú na sociálnu sieť. Ešte stále netuším, že pri sebe nemám doklady, až pokým...
„Martin, poďme si niečo kúpiť do Tesca, som hladná,“ hovorím kolegovi. Vzápätí si už obliekame kabáty a vyrážame do supermarketu. Vyberám si z pečiva a k jedlu si beriem aj nápoj. Veď som krátko po výplate, doprajem si, hovorí môj hlas v hlave. Pri pokladni ma však obleje pot, keď si uvedomím, že mobilom platiť nemôžem. Siahnem teda do vrecka bundy, kde mávam zvyčajne uloženú peňaženku.
Prázdno. Panika. Stratila som ju? Vypadla mi niekde? Vyzerám ako zlodejka? Predavačka na mňa pozerá a nechápe, čo mi trvá tak dlho. Zahanbene sa teda obrátim na kolegu stojaceho za mnou a prosím ho, či by mi mohol nákup zobrať, lebo nemám ako zaplatiť. Ten ma vysmeje, vezme oba nákupy a zamierime späť do officu. To je ale hanba, pomyslím si.
Po ceste venujem čas intenzívnemu premýšľaniu o tom, kde, sakra, môže byť moja peňaženka. Až po chvíľke, po tom, čo mi opäť prebehnú hlavou katastrofické scenáre, prichádzam na to, že som si ju nechala v kabelke. Ufff.
Bez navigácie netrafím
Na revanš sa poobede tomu istému kolegovi ponúknem, že ho po práci vezmem autom domov. Zisťujem však, že má iný plán a jeho kroky budú viesť do kina. „Nevadí, zoberiem ťa aj do kina,“ hovorím mu. Slovo dalo slovo a po skončení práce sme sa obaja vybrali smerom k autu. „Do ktorého kina ťa mám zaviezť?“ pýtam sa.
„Do Bory Mall,“ odpovedá mi Martin. Nie je problém, pomyslím si, aj keď cestu do tohto ďalekého obchodného centra z našej práce nepoznám.
Spoliehala som sa na to, že si zapnem navigáciu. Ale ako, keď nemám telefón? Mohol by ju zapnúť kolega. Lenže ako sa potom odtiaľ dostanem domov, na úplne iný koniec Bratislavy, do Vrakune?
Opäť stresujem, nevidím východisko z tejto situácie.
Napokon zahanbene vysvetľujem kolegovi, že aj keď by som sa mu rada týmto spôsobom odvďačila, neviem ho do kina bez navigácie zaviezť. Vzniká medzi nami trápne ticho, no napokon mu nezostáva nič iné, ako sa na dlhú cestu vydať hromadnou dopravou. Odchádzam domov frustrovaná z celého dňa.
Doma mi telefón opäť nechýba, vždy si dokážem nájsť prácu a zamestnať myseľ. Alebo naopak, venujem chvíľku času meditácii. Upratala som kuchyňu, vyvenčila psa a viedla konverzáciu s priateľom. Neskôr som si čítala knihu, a keď prišiel čas spánku, v skratke som si ešte v posteli zrekapitulovala posledné dva dni.
Záver: Kedy si tieto dva dni zopakujem?
Na život bez telefónu by som si za niekoľko dní bez problémov zvykla. Síce som bola vystavená situáciám, ktoré ma rozčuľovali a komplikovali mi život, ale dva dni bez neho mi priniesli aj pozitíva.
Bez telefónu som sa neustále ubezpečovala, že keby sa stalo niečo naozaj zlé, informácia sa ku mne tak či tak dostane. Zároveň či už s telefónom, alebo bez neho, nemám moc nad tým, čo sa deje mimo mňa. Tento detox ma napokon celkom vychilloval. Ak nehovorím o situácii v obchode, tam mi bolo naozaj trápne.
... choroba, pri ktorej má človek hysterické prejavy pri odlúčení od telefónu, sa nazýva nomofóbia (z anglických slov No Mobile Phone Phobia, pozn. red.)? Podľa Eduworldu profesor z Baylorskej univerzity James A. Roberts určil príznaky závislosti od telefónu. Patria sem:
📱nadpriemerná dôležitosť manipulácie s telefónom,
📱eufória či iné zmeny nálady a reakcie pri používaní telefónu,
📱tolerancia na telefón, ktorá sa neustále zvyšuje,
📱syndróm z odlúčenia, pri ktorom môžeš pociťovať abstinenčné príznaky,
📱recidíva – telefónu sa nedokážeš vzdať či ho niekam odložiť,
📱konflikt v partnerstve, práci či so zákonom (napríklad v prípade telefonovania za volantom, pozn. red.).
