Páni v košeliach tu obedujú „na stojáka“ s robotníkmi, policajtmi a foodblogermi. Jedáleň u Orbána pozná vari každý Bratislavčan. Ochutnali sme sedem jedál a zisťovali, ako túto 20-ročnú legendu poznačila koronakríza a inflácia.
Keby zvláštna socha Júliusa Satinského na neďalekej Dunajskej ulici namiesto obrovského ucha ukazovala na fasáde domu na nos, azda by odkazovala na výpary z kuchyne Jedálne u Orbána.
Iný legendárny herec Miro Noga volanie svojho nosa vypočul a v táckarni je verným hosťom. Spolu s ním sem chodí široká plejáda stravníkov: robotníci, úradníci, poisťováci, policajti, náhodní turisti, ale napríklad aj známy foodbloger Čoje.
V Refresheri vieme o každej novej prevádzke, ktorá stojí za návštevu, no monitorujeme aj stálice slovenskej gastroscény. O miestach, ktoré stoja za to, pravidelne píšeme v rubrikách Gastropriemysel a Gastro Bratislava – nezabudni ich sledovať a nič ti neujde. Staň sa členom klubu Refresher+ a získaš prístup ku všetkým článkom.
Za 20 rokov sa zmenili len ceny
Na ulici Malý trh žiaden farebný, voňavý a vlastne ani nijaký iný trh nehľadaj. Zvonka to tu rozhodne nie je žiadna pastva pre oči a po legendárnom mäsiarstve, ktoré bolo vedľa, už niet ani stopy.
V opustenej uličke oproti cintorínu patrí jedálni fádny, no čistý exteriér. Vyblednutý pútač zdobia ilustračné obrázky mäsových jedál. Na dverách objavíme aj otváracie hodiny. U Orbána sa naješ od 9.00 do 14.00 hod.
Vnútri je to z hľadiska dekorácie striedme. Hlavnou ozdobou sú ľudia. Ich spokojné prežúvanie ticho pozorujú ojedinelé artefakty ľudovej keramiky či sošky ošípanej a operencov. Pomedzi útržky vravy, úsečných objednávok a družných zvítaní verných štamgastov hrá popové rádio. Ľudia sa tu na nič nehrajú.
Drvivá väčšina miest je „na stojáka“. Ak však chce niekto tento koncept narušiť alebo je skrátka ustatý, môže si sadnúť na niektorú z (možno trocha prinízkych) barových stoličiek. Túto symbolickú zradu takmer nik neriskuje, možno aj zo strachu, že ho komunita stravníkov vylúči.
Nezameniteľné čaro, ktoré sa za posledných 20 rokov prakticky vôbec nezmenilo. To však nemožno povedať o cenách, ktoré narástli na jedálenský nadštandard. Podľa Mariky, ktorá účtuje pri pokladnici, privítali niektorí štamgasti cenovú zmenu frflaním, ale od návštevy obľúbenej kantíny to väčšinu z nich neodradilo. Jesť sa musí.
Stále sa tak nájdu aj takí, ktorí sa sem vracajú dlhé roky, prakticky každý deň. Iní chodia skôr v špecifické dni, keďže vedia, že tu nájdu svoje obľúbené jedlo. „Orbánovci“ mnohých verných zákazníkov poznajú po mene a doberajú si ich. Nových zákazníkov obsluha pozná ľahko – okrem toho, že váhajú, ani nevedia, kde je príbor.
Od jaternice po žemľovku
Obsluhujúci kuchár Bandi vraj ovláda – ako inak, na kuchynskej úrovni – až šesť jazykov. Veselo nám odkazuje, aby sme do článku „napísali, čo chceme“. Nie je ľahostajný, skôr sebavedomý a znalý silných stránok jedálne.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo všetko sme ochutnali a ako nám chutilo.
- Ktoré jedlo jedna členka našej skupiny ani neochutnala, pretože ju odpudzovala vôňa jedla.
- Ktoré jedlo nás najviac prekvapivo.
- Ako tu chutí žemľovka a pagáče.
- Či sa tu cena za obed skutočne oplatí v porovnaní s podobnými prevádzkami v meste.
