Denisa môže byť príkladom nielen mladým Slovákom, ale všetkým, ktorí sa v živote snažia ušetriť na niečo, po čom túžia. V rozhovore nám prezradila, prečo musela v 18 rokoch odísť z rodičovského domu, ale aj to, ako si našetrila na svoj vlastný.
„Pracovala som od 15 rokov a finančne som pomáhala aj svojim rodičom. Nepochádzam zo super pomerov, otec je policajt a mama bola v tom čase ťažko chorá. Bol tam výpadok príjmu, takže som sa snažila im pomôcť. Práca mi nikdy nebola cudzia. Momentálne si napríklad šetrím na dovolenku pri mori, keďže som na takej nikdy nebola,“ hovorí 28-ročná Denisa, ktorá sa o seba dokázala postarať vo veku, keď mnohí rátajú týždňové vreckové na univerzite.
Pochádza z Novej Bane, kde momentálne aj býva vo vlastnom dome. Ten si kúpila už v 23 rokoch po tom, čo si naň päť rokov šetrila. V živote to však nemala ľahké. Despotické správanie otca a zlá finančná situácia počas strednej školy ju motivovali odísť z domu a nájsť si vlastné bývanie.
V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavé články z domova i zo sveta a nájdeš u nás aj rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Ak sa ti naša tvorba páči a chcel by si podporiť náš redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Hovoríš o sebe, že si obyčajné dievča, ktoré si žije svoj život. Ako by si svoj život opísala v súčasnosti?
Momentálne si žijem na voľnej nohe, keď robím to, čo ma baví. Vzdelávam sa v rôznych odvetviach, najmä IT, marketingu a sociálnych sieťach. Popritom sa venujem viacerým veciam, moje najväčšie hobby sú knihy. Čítam ich a recenzujem už približne päť rokov a konečne mi to začalo aj vynášať. Predtým som sa venovala administratívnym činnostiam, neskôr som bola v banke, no nebavila ma monotónnosť. Pracujem síce veľa, no baví ma to.
Pracovať si začala už v 15 rokoch. Musela si, alebo si chcela?
Nie že by som vyslovene nechcela, ale viac-menej ma donútila naša rodinná situácia. Otec pracoval ako policajt a mama bola ťažko chorá. Každý cent sa vtedy zišiel a cítila som zodpovednosť rodičom finančne pomôcť. Inak by to nedávali. Vďaka kamarátke som vtedy robila hostesku, kde som si zarobila o niečo viac ako na bežných brigádach.
Tri týždne pred maturitou si sa však rozhodla žiť sama.
Áno, bolo to náročné obdobie. Nevychádzala som s otcom a napokon sa to medzi nami vyhrotilo natoľko, že som sa rozhodla odísť. Dva týždne som bývala u starkej, potom mi prišli výplaty z mojich dvoch brigád. Zaplatila som si prvý podnájom.
Aby som dokázala všetko platiť načas, mala som vždy viacero prác, a keďže som dokončila gymnázium a nemala som žiadne skúsenosti, začínala som vo fabrike za pásom. Okrem brigád som ešte aj externe študovala právo.
Ako na tvoj nízky vek reagovali nájomníci, keď si si prenajala byt?
Výhoda menšieho mesta je, že sa tu veľa ľudí pozná. Pre povolanie môjho otca ľudia poznali jeho dobrú verejnú stránku, nie tú tienistú a aj to mi do istej miery pomohlo. Nepovedali mi na rovinu, že majú nejaký problém s mojím nízkym vekom. Vypýtali si, samozrejme, zábezpeku na dva mesiace dopredu a byt chodili občas kontrolovať. Ja som sa snažila im vždy platiť načas a aj som sa o byt vzorne starala.
Cenu za dom som zjednala, podarilo sa mi dohodnúť s predajcom. Napokon som platila o 35-tisíc menej.
Prečo si si potom kúpila dom?
Prirodzene som začala uvažovať nad niečím vlastným. Myslela som na svoju budúcnosť a na to, že keď jedného dňa budem mať nehnuteľnosť, vynesie mi to peniaze, ak by sa niečo stalo. Paradoxne som vždy túžila po vlastnom byte, pretože okolo domu je veľa roboty.
V Novej Bani však bol nedostatok bytov na predaj a ich ceny boli extrémne vysoké. Byt na predaj sa ukázal raz za mesiac a pýtali si zaň 100-tisíc, čo sa mi zdalo cez čiaru. Iní ľudia sa za tým išli potrhať. Dom, ktorý som kúpila, sa mi páčil už dávno, a vždy keď som okolo neho išla, hovorila som si, že raz bude môj. A napokon sa tak aj stalo.
Koľko ťa dom stál?
V inzeráte zaň chceli 130-tisíc. Ale keďže som obchodníčka-predajkyňa, pol roka som s nimi cenu zjednávala. Napokon mi ho predali za 95-tisíc.
Ako dlho si si naň šetrila?
Aby som to uviedla na správnu mieru, šetrila som, aby som mohla mať hypotéku. Dom som nevyplatila v hotovosti. V každom prípade som šetrila od svojej osemnástky. Našla som si prácu v banke, kde som pracovala na pozícii osobného bankára. Naučila som sa všetko od založenia sporenia až po vybavenie hypotéky. To mi dosť pomohlo. Popritom som sa pridala k jednej panej, ktorá predávala ručné výrobky. Brala odo mňa aj moje handmade produkty a predávala ich. Aby toho nebolo málo, k tomu všetkému som si privyrábala aj tým, že som robila copywritingové texty.
Nebolo toho na teba veľa?
Vtedy som to nevnímala, no v 25 rokoch sa tento životný štýl odzrkadlil na mojom zdraví. Vyhorela som. Robila som od pondelka do nedele a jediný voľný čas, ktorý som mala, bol v noci, keď som spala. Odišla som z práce, z banky a zrazu som nevedela, čo ďalej. Načo sa snažím a čo bude s mojím životom.
Zlepšil sa ti po odchode vzťah s otcom?
Ale kde... Od januára minulého roka nie sme vôbec v kontakte, povedala som mu, nech zabudne, že existujem. Snažím sa vždy vychádzať so všetkými, aj keď má niekto iný názor, rešpektujem ho. S otcom to však zašlo priďaleko. Bol silno veriaci, chcel, aby som bola aj ja, aby som mu dávala peniaze, a keď sa tak nestalo, sledoval ma a ohováral po celom meste.
Nie hocikto si môže povedať, že si kúpil v takom mladom veku dom. Ako vnímaš svoj úspech?
Myslím si, že by sa s tým musel a dokázal nejako popasovať každý, keby sa dostal do podobnej situácie. Keby som mala komfort, zázemie, podporu od rodičov a mohla by som chodiť normálne do školy, určite by som to využila a nešla by som hneď bývať sama. Ušetrilo by mi to kopu nervov a času. Okrem toho som si dom kúpila pred piatimi rokmi. Teraz sú v porovnaní s tým obdobím ceny extrémne, skokovito narástli vo viacerých mestách na Slovensku. Ja mladým úplne rozumiem, že sa im nechce chodiť do troch robôt a makať od nevidím do nevidím.
Uvedomila som si, že žijem konzumný život. Začala som šetriť všade tam, kde sa dalo.
Máš nejaké tipy a triky, ako najlepšie ušetriť?Mne pri šetrení pomohlo uvedomenie si, že vediem konzumný život. Vyhadzovala som veľa jedla, išla som do reštaurácie, keď som mala doma navarené, mala som toľko vecí, že mi praskala skriňa. Potom som precitla a zistila som, že vlastne toľko vecí ani nepotrebujem a veľa šiat, ešte nenosených s visačkou, som darovala ľuďom. Myslím si, že hromadenie vecí vychádzalo z toho, že som mala nedostatok v detstve a chcela som si to sama vynahradiť.
Keď si si to uvedomila, išlo to ľahšie?Po uvedomení sa som začala šetriť. Robila som si zoznam, kde som si písala, kedy a čo budem variť, kedy sa chcem najesť vonku, na čo miniem peniaze. Predtým ako si niečo kúpim, počkám deň-dva a premýšľam, či to naozaj potrebujem. Zorganizovala som si aj šatník a vyradila veci, ktoré som nenosila. Na čo však mám slabosť, sú knihy. Veľa ich dostávam, ale aj si ich veľa kupujem. Snažím sa preto ušetriť na ostatných veciach.
Definovala by si sa ako minimalistka?
Možno aj áno, no skôr si myslím, že ma vystihuje slowlife životný štýl. Snažím sa to pretavovať do všetkého, do domácnosti aj svojho osobného nastavenia.
Okrem toho mi finančný guru v hlave stále hovorí, že by som si mala odložiť 20 percent z celkového príjmu a tvoriť si rôzne balíčky peňazí na rôzne veci. Niekedy sa mi darí odložiť viac a niekedy menej. Taký je život. A preto by som chcela aj ostatným, ktorí sa o to snažia, povedať, aby nezúfali. Je to postupný proces.
