Je to najstrašidelnejší film všetkých čias, lákajú na horor Skinamarink zahraničné médiá. Časť divákov však bude nudiť (Recenzia)

Kevin a jeho sestra Kaylee sú sami v dome bez rodičov. Väčšinu osvetlenia v obydlí predstavuje občasne zapnutá baterka a televízor, ktorý hrá dookola rovnaké zábery z kreslených seriálov pre deti. V priestoroch jednotlivých izieb sa však okrem dvojice súrodencov nachádza aj niečo zlé a temné.

Tento opis hororovej experimentálnej novinky Skinamarink nie je skrátenou synopsou, ale kompletným objasnením deja. Až na malé detaily sa počas 100 minút stopáže nič prevratné o živote Kevina a Kaylee nedozvieme. Priprav sa teda na to, že príbeh filmu nebude druhoradý, ale skôr treťoradý.

Práca s tmou, so svetlom a s hlasmi je desivá iba miestami

Základným cieľom tvorcov je sústrediť sa na budovanie strachu z tmy, zo siluet a zvukov, ktoré z neho k divákovi prichádzajú. Ak na túto ich hru pristúpiš, sústredíš sa pohľadom na tmu na obrazovke a film si zapneš v izbe bez svetiel, je takmer isté, že sa ti niekoľkokrát poriadne rozbúši srdce.

Určite však nečakaj tvrdý nápor jump scares, ktoré by obsahovala každá jedna scéna. Pravdupovediac, väčšinu času sa na scéne nič nedeje. Najmä v prvých dvoch tretinách filmu sú diváci vystavení náhodným záberom, ktoré buď vôbec, alebo minimálnym spôsobom zasahujú do príbehu. Ak si pri nich budeš neustále hovoriť, že ti uchádza pointa, nebudeš sám.

Zvuky v pozadí sú pri filme navyše mnohokrát nejasné. Ak by sme nemali zapnuté anglické titulky, ktoré by spresnili, že v tomto momente „kráča dieťa“, v inom momente počuť „neľudský hlas“ a „otváranie určitého predmetu“, ani by sme netušili, čo sa deje.

Vraj „najstrašidelnejší film všetkých čias“

Skinamarink miestami pôsobil ako reklama na nábytok a domáce príslušenstvo. Dvere, lampa, stolička, strop, dvere, koberec, rozhádzané lego, pohľad na zrnitú obrazovku s rozprávkou, detské nohy, zase dvere, znova strop a tma. Takto naozaj vyzerá značná časť filmu. V istých pasážach by si mohol odísť na 30 minút od obrazovky s tým, že ti prakticky nič neujde.

Niektoré zahraničné médiá, ako napríklad The Independent, LadBible či Daily Star, odkazujú na tvrdenia ľudí, podľa ktorých ide o „najstrašidelnejší film všetkých čias“. Pri čítaní týchto riadkov sme však mali pocit, že autori výroku musia trpieť fóbiou z tmy, inak sa to vyjadrenie nedá objasniť.

Film, samozrejme, obsahuje niekoľko scén, pri ktorých sa divák vydesí. Pokusy o vyľakanie sú však veľmi lacné. Keďže sa väčšinu času pozerá na tmavé priestory s hrobovým tichom a do tohto záberu nečakane zazvoní telefón alebo zaznie iný nepredvídateľný hlasný zvuk, jednoducho sa prirodzene mykne. Rovnako sa však človek vyľaká pri nečakanom štekote psa na ulici. 

Pohľad do tmy je pri mnohých scénach, prirodzene, nepríjemný a hra so svetlom a s kamerou môže istý čas desiť. Vynikajú najmä zábery, keď na tmavom pozadí vzniká silueta neznámej entity. Problémom však je, že sa väčšina týchto záberov neskončí ani len lacným jump scareom. Jednoducho sa zmení záber a ide sa ďalej na nové kolo zbytočnej prehliadky nábytku. Lampa, gauč, dvere, stolička, gauč, televízia. Nuda.

Hry so strachom nikam nevedú

Prechody od jump scareu k obyčajným pohľadom na tmavé zákutia domu jednoducho veľmi rýchlo omrzia. Odpovede na otázky, kde sú rodičia detí a aká desivá bytosť sa nachádza v dome, zostávajú nezodpovedané. Malú nádej dáva divákom odpudivý hlas, ktorý sa v istej časti filmu začne deťom prihovárať. Pri vete „I want to play“ sme v čiernočiernej tme zahliadli malé svetielko nádeje, ktoré naznačovalo, že by sa dianie na scéne mohlo rozbehnúť. Mýlili sme sa.

Neznáma entita sa síce s deťmi chvíľu pohráva, ale ani tieto momenty v konečnom dôsledku vôbec nikam nevedú. Cítili sme sa tak znova sklamaní a trochu aj oklamaní. Dostali sme lákavú návnadu, ktorá mohla film vytiahnuť aspoň na úroveň priemeru, no tvorcovia nám ju tesne pred zahryznutím odtiahli preč.

Samotný námet pritom nie je vôbec na zahodenie. Azda každý z nás sa ako dieťa bál tmy a prosil rodičov, aby mu nechali pootvorené dvere. V tme totiž dokáže ľudská predstavivosť zmeniť oblečenie prevesené cez stoličku na siluety démonov či iných bytostí.

Ako celok to nebude pre väčšinu divákov fungovať

Musíme priznať, že sme počas sledovania niekedy pre istotu mierne znížili hlasitosť. Čakanie na to, „kedy to už príde“ (a či vôbec), nebolo vôbec príjemné. Postaviť na tom však celovečerný film je nezmysel. Namiesto toho je na obrazovke súhrn úplne náhodných záberov do tmy, ktoré sa buď končia malým prehĺbením strachu, alebo pocitov nudy. Vo väčšine prípadov ide, bohužiaľ, o druhý prípad. Aj preto mu udeľujeme iba dva body z desiatich.

Ak by tvorcovia viac pracovali s príbehom a výrazne zrezali stopáž, nemuselo to dopadnúť vôbec zle. Film však v takejto podobe nemôže väčšinu ľudí zaujať. Spokojní s ním budú len diváci, ktorí sa naladia na stanovený formát a budú si 100 minút vychutnávať množstvo viac-menej desivých záberov do tmy. Závisieť bude aj od toho, ako bude mať divák nastavený prah strachu.