O „working holiday“ víza každoročne žiada až 10 000 Slovákov, dostane ich však len 100. Petrovi sa to podarilo a z Nového Zélandu sa už nechce vrátiť.
Peter Zahradník pochádza z Nových Zámkov a na Nový Zéland odišiel krátko po tom, čo začal študovať na vysokej škole. Uvedomil si totiž, že vysokoškolské štúdium nie je nič preňho a viac ho láka cestovanie.
Pustil sa do hľadania možností a zistil, že na vycestovanie na Nový Zéland existujú takzvané „working holiday“ víza. Každoročne o tento typ víz žiada približne 10-tisíc Slovákov, no dostane ich iba sto z nich. Funguje to na princípe „kto skôr príde, ten skôr melie“, a tak je množstvo žiadostí každý rok zamietnutých.
Peter však mal šťastie a spomedzi tisícok ľudí sa mu podarilo víza získať. Dnes na Zélande vedie plnohodnotný život, má stály príjem, prácu a partnera svojich snov.
V ktorej časti Nového Zélandu si sa usadil?
Od začiatku som žil a stále žijem iba v Aucklande. Bolo to pre mňa jednoznačne najlepšie rozhodnutie, lebo som dostal šancu pracovať, a tak získať aj pracovné víza. Napriek tomu, že Auckland nie je hlavné mesto, je najväčšie na ostrove a ponúka toho najviac.
Veľa ľudí zo Slovenska aj z Česka sem príde na rok a pracujú trebárs v ovocnom sade. Zarobia si peniaze, kúpia si van a precestujú krajinu. Ja som však už od prvého dňa vedel, že medzi nich patriť nebudem a nezostanem tu iba rok.
Začal si pracovať v bare. Ako ťa vnímali domáci?
Hovorí sa, že začiatky sú ťažké, ale mne to zľahčovali ľudia. Podporovali ma a pomáhali mi v tom, aby som zostal v krajine a cítil sa tu dobre.
Našiel si si teda nových priateľov?
Nemusel som ani hľadať. Všetci boli naozaj kamarátski, čo ma príjemne prekvapilo. Nikde na svete som sa s ničím podobným nestretol. Na Slovensku som takýto prístup nezažil a zo začiatku mi prišlo divné, že sa so mnou chcel rozprávať doslova každý. Zaujímali sa o mňa aj o to, aký som mal deň. Kedykoľvek som potreboval s niečím pomôcť, opýtal som sa ľudí na ulici alebo v obchode a ľudia mi pomohli. Robia to tu bežne a bez toho, aby čakali niečo späť.
Myslíš si, že sú domáci zvyknutí na cudzincov?
Určite áno, je nás tu veľa. Angličania, Taliani, Íri aj ľudia z Južnej Afriky. Nikto sa však na nás nepozerá tak, že tam nepatríme alebo že im berieme prácu. Naopak, sú radi, že podporujeme ekonomiku na Novom Zélande. Slováci toto veľmi nechápu. Hocikto sa ti prihovorí, a keď počuje, že máš prízvuk, zaujíma ho, odkiaľ si a aká je tvoja story.
V čom sa Novozélanďania najviac líšia od Slovákov?
Nikto sa tu nepozerá na ostatných ľudí a nezávidí im, čo majú. Bežne sa stáva, že vojdem do nejakého podniku a vidím, ako vedľa seba sedia právnik v obleku a údržbár v montérkach. Jedia spolu a normálne sa bavia. Ľudia tu nesúdia na základe výzoru a je tu cítiť vzájomný rešpekt, nech už si ktokoľvek.
O Novom Zélande sme veľa počuli aj počas pandémie koronavírusu. Ako to vtedy v krajine vyzeralo?
Áno, pamätám si, že sme boli slávni, keď vyhlásili v celej krajine lockdown pre jedného nakazeného. Od začiatku to tu ľudia brali zodpovedne. Dostali sme nariadenie od štátu a všetci sme vedeli, čo nás čaká. Oznámili nám, že všetko okrem obchodov s potravinami bude zatvorené a že každý dostane raz týždenne finančnú podporu.
Dodržiavali ľudia opatrenia?
Áno. Nielen preto, že museli, ale chceli. Každý robil to, čo povedala naša prime ministerka. S covidom sme sa vysporiadali pomerne rýchlo a mohli za to nielen zodpovední ľudia, ale aj fakt, že sme ostrov. Zatvorili sme hranice, a v čase, keď mala Európa najvyššie čísla, my sme boli covid free.
Chceli sa dať ľudia zaočkovať?
Chceli, hneď ako bola vakcína dostupná. Povedali nám, že ak dosiahneme 90-percentnú zaočkovanosť, nebude ďalší lockdown. Ani nebol a napokon sme sa radili medzi krajiny, ktoré na tom boli najlepšie na svete. V súčasnosti, ak dostaneš covid, musíš zostať týždeň doma s tým, že dostaneš podporu od štátu.
Sú ľudia takí zodpovední vo všetkom?
Neviem, či vo všetkom, ale z fleku mi napadli dve veci. Šoférovanie a konzumácia alkoholu. Maximálna povolená rýchlosť je tu na diaľnici 100 kilometrov za hodinu a ľudia to tu dodržiavajú. Je to možno aj preto, že toľko nemenia autá, a tak majú väčšinou staršie. Ako sa však hovorí, výnimka potvrdzuje pravidlo a nájdu sa aj takí, ktorí majú ťažkú nohu na plyne.
Spomínaš aj alkohol, pijú Novozélanďania menej?
Ale kde. Pijú veľa, vyrába sa tu veľa vína. Je bežné, že keď má človek v práci prestávku, dá si k obedu pohár vína alebo kokteil. Ľudia chodia na drinky aj sami a nikto im nekričí, že by boli alkoholici. Rozdiel je však v tom, že pijú inak ako my Slováci.
Hocikam večer idem na drink, ponúknu mi k nemu vodu zadarmo. Zároveň v každom bare robia aj jedlo, aspoň nejaké drobnosti pod zub. Takže keď je človek pripitý, môže to zajesť a cítiť sa lepšie. V skratke, ľudia tu nepijú tak, aby sa rozbili na igelitky, ale tak, aby sa zabavili. Alkohol tu dokonca tolerujú aj za volantom, ale len malé množstvo. Takže ak si dáš v meste jeden gin-tonic, môžeš pokojne odšoférovať domov. Nestáva sa, že by si tu ľudia sadali za volant ožratí.
A čo iné drogy?
Najviac tu ide tráva. Pred rokom sme mali referendum, v ktorom sa hlasovalo za jej zlegalizovanie. Chýbalo iba jedno percento, aby to prešlo. Ale popravde, ak si chceš zapáliť niekde na pláži, kde nie je okolo veľa ľudí, nikto ti nič nepovie. Nepísané pravidlo znie: neotravuj s tým iných ľudí a oni ti dajú pokoj.
Čo sa týka tvrdých drog, nie je to s nimi najlepšie. Vo veľkom ide MDMA alebo kokaín, no vôbec nie sú v dobrej kvalite. Väčšinou to funguje tak, že si od niekoho kúpiš koks, zaplatíš zaň 300 dolárov a zistíš, že je to soľ do kúpeľa. (smiech)
Po novom si môžeš na festivaloch na Novom Zélande anonymne otestovať drogy. Štát veľmi dobre vie, že mladí ľudia ich berú, aj keď je to nelegálne. Chcú však, aby vedeli, že to, čo si dávajú, je čistá droga, nie niečo mnohokrát nebezpečnejšie.
Poďme sa baviť o legálnych drogách, ako je napríklad cukor vo fastfoodoch. Aké na Novom Zélande nájdem?
Čo sa týka rýchleho občerstvenia, máme tu všetky známe značky. Od McDonalds cez KFC, Burger King až po Wendys. Domáci robia aj vlastné burgre, ktoré sú častokrát ešte lepšie. Mimo toho tu ľudia doslova milujú fish & chips, ikonické jedlo, ktoré je jedným z viacerých národných pokrmov. Je to preto, že je Nový Zéland britská kolónia.
A, samozrejme, nemôžeme zabudnúť na Pavlovu tortu, ktorá pochádza priamo odtiaľto. Je to obľúbená maškrta medzi miestnymi. Väčšina ostatných jedál je ovplyvnených Európou, nájdeš tu veľa podobných pokrmov a mäsité jedlá tu varia väčšinou z hovädzieho alebo jahňacieho.
Ešte nám povedz, ako tráviš voľný čas?
Väčšinou v prírode. Je tu veľmi bohatá fauna a flóra. Keď mám voľno, idem do prírody, je tu všetko – od krásnych pláží cez vodopády až po hory s lesmi. Dá sa tu surfovať, lyžovať, chodiť na turistiku, behať aj plávať. Žijú tu aj zaujímavé zvieratká, napríklad národným je kivi. Je to vták, ktorý nevie lietať. Okrem toho je tu veľa poľnohospodárskych zvierat, ktoré Nový Zéland vyváža a to tvorí veľkú časť ekonomiky. Zaujímavosťou je, že tu žije viac oviec ako ľudí.
