Mladá Ukrajinka Ksenia Tabaka píše pre čitateľov Refresheru tento zápisník počas toho, ako sa v charkovskom metre ukrýva pred bombami.
Na škole som mala tri obľúbené predmety. Jedným z nich bol dejepis – bavila ma ukrajinská aj svetová história. Keď som si čítala všetky príbehy o tom, ako môj národ musel trpieť preto, aby získal nezávislosť, bola som naň pyšná. Pri príbehoch z prvej a druhej svetovej vojny som bola v šoku z ľudskej brutality a nenávisti. Nevedela som si predstaviť, že jedného dňa to všetko budem musieť zažiť a vidieť na vlastné oči. Nevedela som si predstaviť, že budeme musieť znovu bojovať za svoju nezávislosť v 21. storočí, ktoré sa nesie v duchu úžasných objavov, technológie, progresu.
Počas toho, ako píšem tento text, prebieha tretí deň brutálnej ruskej invázie na moju krajinu. Zvyčajne sa budím o ôsmej ráno, no vo štvrtok 24. februára som bola hore už o piatej. Zobudil ma zvuk explózie a krik môjho priateľa. „Ksiuša, Ksiuša, bombardujú nás!“
Otvorila som si všetky spravodajské portály. Stránky sa hemžili správami „Putin oznámil, že jeho jednotky vstupujú na Ukrajinu a realizujú vojenskú operáciu na ,záchranu Donbasu‘“ či „v Charkove počuť explózie“.
Je ťažké opísať, ako som sa v tej chvíli cítila. Nepanikárila som ani som sa nebála. No bola som v šoku. Ako je možné, že sa to stalo? Sme nezávislý štát s vlastnou suverenitou, žijeme v mieri na našom území a nikdy sme si nebrali ani nežiadali niečo, čo nie je naše. Ako si dovolil tento škaredý, patetický lakomec začať vojnu? Také boli moje myšlienky v tej chvíli a zároveň som vôbec neverila, že sa to naozaj deje.
Už od novembra striehli na našich hraniciach ruskí vojaci ako hyeny. No stále som nechcela veriť tomu, že Putin to naozaj spraví. Ako chorý musí byť človek na to, aby začal inváziu v slobodnej krajine, ktorá doteraz žila v mieri? A ospravedlňuje ju tým, že niekoho zachraňuje? Koho? A od čoho? Jediný, kto teraz potrebuje záchranu, sme my. Záchranu pred Ruskom.
