Na Slovensku ubudlo katolíkov a pribudlo ateistov. Podľa toho, komu sa takáto správa ako hodí, sme sa dozvedeli buď to, že tých katolíkov ubudlo fakt veľa (a nemali by dostať toľko peňazí od štátu), alebo že stále ich je najviac, takže sa nič nezmenilo.
Ja som si predstavil ešte dačo iné. Pri sčítaní obyvateľstva sme sa bavili o náboženstve a viere, no v hárkoch sme sa hlásili k cirkvám. Predstavil som si človeka, pre ktorého niečo také nemusí byť nevyhnutne jedno a to isté.
Povedzme, že bol odmalička vychovávaný k viere v Boha. Pravidelne alebo aspoň občas chodil aj do kostola. Keď bol menší, náboženstvo bral doslovnejšie, predstavoval si „nebo“ hore v oblakoch a „peklo“ dole pod zemou, Boha ako múdreho šedivého staršieho muža a diabla ako škaredého čierneho rohatého čerta.
Konkrétne predstavy časom nahradila symbolika, no zostal v ňom aspoň ten morálny a hodnotový systém, dôležitosť lásky a konania dobra a ostatné veci, ktoré sa deťom aj mimo náboženstva najčastejšie vysvetľujú rozprávkami.
Povedzme, že napríklad pozná nejakého homosexuála a skúsenosť s ním kontrastuje s tým, ako ich dostáva vykreslených od svojej cirkvi.
Všetko by bolo v poriadku, no od istého času začal mať pocit, že príliš často je otázka viery a náboženstva zredukovaná na tému homosexuálov a interrupcií. Nie je liberál, na tieto témy má stále konzervatívny názor, no napríklad mu prekáža, že z prostredia cirkvi na obe témy zaznievajú iba radikálne hlasy a málokedy počuje tón a miernosť týchto názorov, tak ako ich cíti on.
Povedzme, že napríklad pozná nejakého homosexuála a skúsenosť s ním kontrastuje s tým, ako ich dostáva vykreslených od svojej cirkvi. Alebo pozná dievča, ktoré bolo na interrupcii a nie je to žiadna tridsiatnička, ktorá sa pre ňu rozhodla kvôli postave či kariére, ako to opäť často vykresľujú jeho kňazi.
Pre tohto človeka to nie je dosť na to, aby stratil svoju vieru, no má pocit, že jeho cirkev, ktorá uňho časom zostúpila na nižší stupienok dôležitosti než náboženstvo, mu už nestojí za to, aby jej všetko toto schválil tým, že sa k nej prihlási v sčítaní.
Tohto človeka som si nevymyslel. Poznám takých okolo seba a sám som takým niekoľko rokov bol. To dieťa z katolíckej rodiny o pár odsekov vyššie som ja. Mal som otca, ktorý bol úprimný a silný veriaci a vštepil mi veľmi silný zmysel pre čestnosť, morálku, empatiu a dobro. Preňho bolo veľmi dôležité aj to, že „takto to chce Boh“, pre mňa časom už nie, no na tých hodnotách sa u mňa nič nezmenilo.
Ja som už dávno preč z „košiara“ a neviem si predstaviť, že sa doň niekedy vrátim. Niektorí z vás, ktorí si to teraz čítate, ste si možno o mne pomysleli zlé veci iba preto, že neverím v Boha a žiadna morálka a dobro bez tejto nadstavby vás nezaujíma.
No dakde okolo tej hranice 56 % je kopec ľudí, ktorí v roku 2021 vieru ešte nestratili a v roku 2031 ju pravdepodobne stratia. Pre mnohých z nich to nebude znamenať, že sa stali horšími ľuďmi. Nepríjemné by bolo, ak by sa za nasledujúcich desať rokov katolícka cirkev ešte viac sprísnila a zradikalizovala. A pre tých „odpadlíkov“ so svojím Bohom, s láskou, morálkou a dobrom stále v srdci by to práveže znamenalo, že sa tými horšími ľuďmi nestali.
