Konečne sme sa dočkali najnovšej filmovej adaptácie kultového sci-fi diela Franka Herberta. Ako to dopadlo?
Kanaďan Denis Villeneuve sa zrodil, aby točil sci-fi. Opäť predviedol absolútne sebavedome a nekompromisne vysokú školu réžie. Opäť sa mu podarilo divákov na dve a pol hodiny doslova prikovať k sedačkám v kine, aby si mohli plnými dúškami užiť filmový zážitok, aký sa rozhodne nevidí často. Jeho Duna je vizuálny skvost vyrážajúci dych.
Presne pre takéto filmy je stvorené veľké plátno. A čím je väčšie, tým lepšie. Ak môžeš, utekaj teda do Imaxu – bezpochyby umocní celkový dojem. Omnoho viac si vychutnáš všetky ponuré zábery, najmä tie z vtáčej perspektívy, v spojení s burácajúcou, miestami ohlušujúcou úžasnou hudbou, ktorá v momente zvyšuje tep a vyvoláva zimomriavky.
Päťdesiatštyriročný režisér ťa pomaly, no precízne vtiahne do tajomného, zložitého, zároveň geniálne prepracovaného vesmírneho sveta vytvoreného Frankom Herbertom, kde panuje nevraživý boj o moc a postavenie. Kde sa jeden rod snaží vyhladiť ten druhý, kde vyhráva silnejší či prefíkanejší.
Znepokojivo aktuálny film
Stredobodom deja je nebezpečná planéta Arrakis plná viacerých nástrah, najmä obrovských púštnych červov, no tiež vzácneho korenia – práve to je najväčším bohatstvom, ktoré chce každý získať. Imperátor planétu zverí rodu Atreidovcov (na jeho čele je vojvoda Leto – stvárnil ho Oscar Isaac), aby na nej nastolili mier s divokými Fremenmi žijúcimi v srdci púšte.
Bývalí správcovia planéty na čele s barónom Harkonnenom (Stellan Skarsgård) však pomaly spájajú sily s ostatnými mocnosťami, aby prevzali planétu opäť do svojich rúk a zaručili, že im ju už nikto nikdy nevezme. Zákerné plány im však naruší najmladší z rodu Atreidovcov, Paul (Timothée Chalamet), so zvláštnymi schopnosťami, označovaný za mesiáša.
Americký spisovateľ Frank Herbert napísal Dunu ešte v roku 1965 (neskôr vyšlo niekoľko pokračovaní), pričom je jasné, prečo sa jeho román stal jedným z najzásadnejších vedecko-fantastických diel. Šlo o nadčasové a vrstevnaté dielo s presahom, ktoré mimoriadne fascinujúco, originálne a trefne dokázalo rozprávať o kolonializme, politike, s ňou spätým zneužívaním moci, vzťahu ľudstva k prírode či náboženstve. Ak sa pozrieme na súčasný svet a problémy, ktoré ho sužujú, krásne vidno, ako je Duna stále (znepokojivo) aktuálna.
Hlbšia, temnejšia a drsnejšia verzia
Pokusy o adaptáciu tohto kultového diela boli už od sedemdesiatych rokov, avšak prvým, komu sa to skutočne podarilo, bol kráľ filmového surrealizmu David Lynch. Dunu nakrútil v roku 1984, no vylámal si na nej zuby. Kritika zo strany verejnosti aj recenzentov bola oprávnená (on sám priznal, že ide o jedno z jeho najväčších zlyhaní). Neskôr, v roku 2000, vznikla aj rovnomenná miniséria v réžii Johna Harrisona a jej pokračovanie s názvom Deti Duny (2003), kde si dokonca zahrali Marek Vašut či Klára Issová.
Zatiaľ čo Lynchova verzia bola akousi chaoticky vyrozprávanou rozprávkou bez atmosféry s rozpačitou hudbou aj hereckými výkonmi, navyše nakrútená bez potrebného citu, najnovšia Duna je oveľa hlbšia, temnejšia a drsnejšia. Miestami vyznieva až hororovo. Najzásadnejším rozdielom však je, že Villeneuve pochopil rozsah látky. A teda, že nedokáže vtesnať do 155 minút celú, poriadne hrubú knihu, preto takticky sfilmoval len jej časť. Lynch si v roku 1984 vzal až príliš odvážne celé sústo, preto sa popálil.
Napriek tomu, že sa bezpochyby nájdu tí, ktorí najnovšiu Dunu označia ako málo akčnú alebo nedynamickú či príliš pomalú a zdĺhavú, ide o bravúrne a verné spracovanie. Vidno, že Kanaďan maximálne ctí predlohu. Až prekvapivo, vzhľadom na jeho predošlé filmové adaptácie, kde sa oveľa viac „odviazal“ a zaexperimentoval.
V Nepriateľovi (2013) sa radikálne posunul od pôvodnej knihy a dal jej nový význam. V Prvom kontakte (2016) krátku poviedku posunul do úplne iných sfér a obohatil ju o ďalšie témy, no a v Blade Runnerovi 2049 (2017) vytvoril čisto nový príbeh a svet.
Dunu si užiješ, aj keď si nečítal knihu
Do každej adaptácie však vtesnal niečo svoje a tak to má byť. Je totiž nutné dodať, že film je slobodným a samostatným dielom, ktoré sa nemusí do bodky viazať na pôvodnú predlohu. Preto si užiješ najnovšiu Dunu aj v prípade, že si nečítal knihu. Villeneuve je majster rozprávač. Vo svojom najnovšom diele vysvetľuje všetko potrebné pre pochopenie filmu a myslí teda na všetkých divákov, nielen na tých „vyvolených“ a viac zasvätených, čo to majú načítané.
Stále však zároveň vidno jeho režisérsku svojskosť a odlišnosť. Aj napriek tomu, že jeho filmy sú už od trileru Zmiznutie (2013) navštevovanými a úspešnými trhákmi, má bližšie k artovému filmu. K poetickejšiemu stvárneniu. Namiesto akčných scén a výbuchov sa vyžíva v atmosférických, dlhých, kontemplatívnych sekvenciách a v rámci tém a ich dôležitosti sa snaží ísť do čo najväčšej hĺbky. Aj preto patrí medzi tých vôbec najlepších súčasných režisérov. Zatiaľ má ako jediný nábeh na to, byť druhým Stanleym Kubrickom.
Každý záber (od makrodetailov až po tie najväčšie celky) je dokonale premyslený, je správne odhadnutá jeho dĺžka, dokonale zapadá k ostatným. Všetko krásne klape, funguje, uchvacuje. Postaral sa o to do veľkej miery štyridsaťšesťročný kameraman Greig Fraser (nakrútil filmy ako 30 minút po polnoci či skvelý Rogue One: Star Wars Story, jeho prácu s kamerou tiež uvidíme budúci rok v najnovšom Batmanovi Matta Reevesa).
Brilantný soundtrack a herecká stávka na istotu
Hans Zimmer zároveň vytvoril jeden zo svojich úplne najlepších soundtrackov a výrazne ho prispôsobil Villeneuvovej vízii. Jeho hudba pre Dunu pôsobí mimoriadne odlišne od všetkého, čo doteraz skomponoval. Znepokojivé tóny v elektronickom šate dotvárajú záhadné, dynamické perkusie a epické ženské chorály. Brilantné.
V neposlednom rade, keď sa pozrieme na herecké obsadenie, opäť vidno, aký má v tomto smere Kanaďan cit a odhad. Šiel totiž na istotu. Vie do filmu dostať mladé talenty ako Chalamet či Zendaya, aby to celé „potiahli“, ale aj populárne tváre, akými sú napríklad Jason Momoa či Dave Bautista, pričom z oboch vie dostať herecké maximum. Skarsgård, Isaac, Brolin či Bardem sú štandardne skvelí. Prekvapujúco tu však herecky dominuje Rebecca Ferguson v úlohe Paulovej matky.
Jediné, čo možno Dune vytknúť, sú mierne nezvládnuté, trochu umelé akčné scény, či už ide o boje, kde súperia dva znepriatelené davy, alebo bitky typu jeden na jedného. Keďže ich vo filme nie je až tak veľa, mohli byť lepšie rozzáberované či prepracovanejšie v rámci choreografie. Miestami, najmä v závere, film takisto mierne stráca tempo. Duna je však aj napriek tomu zo všetkých stránok majstrovské dielo a je veľmi pravdepodobné, že tento rok už na striebornom plátne nič lepšie neuvidíš. Aj preto filmu dávame deväť a pol boda z desiatich.
