Na Netflixe nájdeš úžasný animovaný film, na ktorý tak ľahko nezabudneš.
Netflix je otvorený akýmkoľvek projektom. Dokumenty, biografie, muzikály, hudobné filmy, všetky existujúce žánre, revolučné projekty, anime, seriály všetkých druhov a originálne počiny, na ktorých výrobu by talentovaným tvorcom nikto iný nedal peniaze. Ťažko povedať, dokedy bude streamovagí gigant schopný tento model udržať a či naozaj neskrachuje (skôr len bude fungovať na exponenciálne narastajúcom dlhu).
Aj preto si musíme užívať každú chvályhodnú novinku, ktorú vyprodukuje, alebo aspoň distribuuje do celého sveta (ako je tomu v tomto prípade). Reč je o francúzskom animáku I Lost My Body. Ten vyhral na Cannes ako prvý animák v histórii cenu Nespresso Grand Prize.
Opísať dej I Lost My Body nie je vôbec jednoduché. V podstate by neuškodili ani spoilery, keďže sa film spolieha na to, že ťa dokáže pritlačiť k stene spôsobom, ako príbeh stavia, ako prezentuje jednotlivé scény a ako buduje postupné vyvrcholenie. V centre diania sledujeme Naofela, mladého chlapca, ktorý sa zamiluje do Gabrielle po krátkom rozhovore cez „telefón“ a urobí všetko preto, aby sa k nej priblížil. Medzitým sledujeme v druhom spektre istú odrezanú ruku snažiacu dostať sa k svojmu majiteľovi.
Ak ti to znie divne, nemusíš sa obávať. Film sa našťastie nesnaží divákovi vysvetliť, čo to má znamenať a funguje predovšetkým v poetickej rovine. I Lost My Body v podstate nemá koniec, pretože koniec je definitívny, konečný a nežiadúci stav tohto príbehu, ktorý má pokračovať v tvojej hlave... možno až donekonečna. Je plný metafor, hlbokých myšlienok a scén, ktoré ti utkvejú v pamätí.
Snímka sa môže pochváliť úžasným anglickým dabingom, ktorý nerobí pôvodnému zneniu žiadnu hanbu, nádhernou animáciou a jedným z najlepších soundtrackov tohto roka. Ten vystihuje režisérov zámer, dejové linky a dokáže naštartovať aj napínavé scény, či už sú to sekvencie s odrezanou rukou alebo veľkolepé finále. I Lost My Body nie je typom filmu, ktorý celý dokážeš vstrebať na prvýkrát. Postupne odhaľuje svoju krásu, silu myšlienok a originálneho konceptu. Zreje v tebe postupne a s každým ďalším dňom ho v hlave začneš hodnotiť lepšie a lepšie.
A aj keď má odrezaná ruka snažiaca sa dostať späť k svojmu telu dôležitú príbehovú a metaforickú rolu, scény s ňou fungujú naozaj dokonalo aj z hľadiska ich atraktívnosti. Sú opakom zbytočnej expozície deja skrz poetizmus inak nelogických scén, dokážu ťa strhnúť, zabaviť a prekvapiť.
Hodnotenie deviatich bodov z desiatich by malo byť ďalším dôkazom toho, že naozaj nejde o nič tradičné. I Lost My Body je prinajmenšom odvážnym, avšak fungujúcim a krásnym experimentom. Bez problémov si drží tvoju pozornosť, núti ťa premýšľať nad významom svojich scén a celkového konceptu a myšlienky, ktoré sa snaží predať. Je správne depresívny, optimistický, autentický a predovšetkým živý.
Podobne originálnych projektov sa v mainstreame zas toľko nedočkáme, takže by si mu rozhodne mal dať šancu. Nevieme sa dočkať, čo nám režisér Jérémy Clapin prinesie najbližšie, keďže ide o jeho celovečerný animovaný debut (podobne ako v prípade Sergia Pablosa a jeho Klausa.