Čaro dvojrozmernej animácie v tej najkrajšej podobe.
Animované filmy patria už od momentu, keď Walt Disney priniesol na plátna svoju Snehulienku a sedem trpaslíkov k mimoriadne výhodnému finančnému artiklu kinematografie. Odvtedy však prešli veľkú cestu a od rodinnej zábavy sa kreslenou formou začali rozprávať aj náročnejšie a komplexnejšie príbehy. Najvýraznejšiu tradíciu v tejto výrobe má Japonsko. V krajine vychádzajúceho slnka už desiatky rokov vznikajú animáky s možnosťou zaujať aj iného než rodinne založeného diváka. A medzi tieto počiny bezpochyby patrí aj tento 15 rokov starý film. Fanúšikovia anime ho už určite dlhšiu dobu poznajú, no myslím, že mnoho z vás o ňom bude teraz počuť prvýkrát. A bola by škoda, keby pri tom ostalo. Ide totiž o nefalšovanú filmovú nádheru, ktorej sa pod vplyvom mne záhadných okolností, nepodarilo stať masovo milovanou klasikou, kráčajúcou v stopách diel Hayao Miyazakiho ako napr. Cesta do Fantázie alebo Princezná Mononoke.
Millenium Actress (v japonskom originále Sennen Joyū) je v jadre klasickým životopisným príbehom. Režisér Genya Tachibana natáča dokument o kedysi slávnej herečke Chyoko Fujiwar. Tá sa už dávno tiahla o ústrania. Jej pokoj, ktorá našla hlboko v lesoch, naruší práve Genya so svojím kameramanom, aby im rozpovedala svoje životné osudy. Znie to síce úplne obyčajne, ale tvorcovia skrývajú vo svojom rukáve množstvo tromfov.
Tento počin predčasne zosnulého tvorcu anime Satoši Kona vyniká hlavne úžasnou štruktúrou. Chyoko rozpráva svoj príbeh prostredníctvom filmov, v ktorých od svojho počiatku kariéry účinkovala. Tento postup tak umožňuje tvorcom, aby ich dielo fungovalo v mnohých vrstvách. Viac než životopisom jedného umelca sa tak stáva ohliadnutím nad históriou nielen japonskej kinematografie, ale v podstate aj samotnej krajiny, v ktorej sa odohráva. Pohybujeme sa tak naprieč žánrami od fantasy, samurajského eposu, romance na pozadí druhej svetovej vojny alebo dokonca sci-fi, či katastrofických filmov s monštrami. Je to neuveriteľne originálny prístup ozvláštnený ďalším množstvom výnimočných prvkov. Napríklad, realita sa prelína s filmovou skutočnosťou do tej miery, že režisér so svojím spolupracovníkom sa stávajú aktívnymi členmi rozprávania, ktoré občas vtipne komentujú.
Znie to možno trochu zmätene a spočiatku to tak pôsobí aj v samostatnom diele, no akonáhle sa zorientujete v naratíve, čaká vás fantastický kinematografický zážitok. A možno príde aj na slzy. Millenium Actress je totiž vo svojom jadre hlavne romancou. Osudovou, originálnou a hlavne pôsobivou. Životné kroky Chyoko sú podmienené hľadaním stratenej lásky a ťažkej cesty, ktorú musela kvôli nej prekonať. Satoši Kon sa počas doby trvania tejto životnej odysey stíha vyjadrovať k rôznym filmárskym postupom, prácou s klišé aj mnohými priamymi citáciami slávnych umeleckých diel, pochádzajúcich z jeho domoviny. A pritom stále ostáva sústredeným rozprávačom prinášajúcim hromadu vlastných ozvláštnení.
Forma tak ide ruka v ruke s pôsobivým obsahom. To, že vrcholné anime snímky vyzerajú úžasne je istota. Na západe už takmer mŕtva dvojrozmerná animácia má stále čaro, takže sa dočkáme mnohých pôsobivých obrazov a technických hrátok najmä pri časových prechodoch. Po strihačskej stránke je film brilantný a na finálny beh za osudovou láskou, ktorý tak dobre všetci poznáme z romantických filmov, budete pozerať s neveriackym úžasom ako na tie najdrahšie hollywoodske blockbustery. A je tu toho omnoho viac, no ja sa nechcem púšťať do rozboru mnohovrstevnosti tohto diela, pretože by som musel spoilovať a odhaliť mnoho postupov a prvkov, ktoré dokážu počas sledovania prekvapiť. Základom úspechu však je, že prvky postmoderny tu nepôsobia samoúčelne, takže aj ten kto nepozná predobrazy a nespozná citácie, si dokáže tento výnimočný počin užiť.
Herečka tisícročia je aj 15 rokov od svojej premiéry nádherným dielom. Originálnym, precíznym, vytvárajúcim vlastný vesmír, do ktorého dokáže diváka láskyplne vtiahnuť a pripomenúť mu čaro mágie zvanej film. A podobných kúskov nie je až tak veľa, aby sme tie dostupné mohli ignorovať. Ak by som to chcel silou mocou porovnať s niečím populárnejším, tak mi napadá Arronofskeho Fontána s Hughom Jackmanom. Tento animák však funguje omnoho lepšie po obsahovej a hlavne emočnej stránke. Takže ešte raz naposledy. Je to nádhera.
