Zákrok, ktorý sa vo svete nemal nikdy rozšíriť.
Psychické poruchy boli kedysi vnímané úplne inak. V histórii sa snažili lekári pomôcť s mentálnymi útrapami svojim pacientom všemožnými spôsobmi, predpisovali im rôzne látky či lieky, ale v 20. storočí sa objavil aj portugalský neurológ Egas Moniz.
Vymyslel leukotómiu, za čo neskôr získal aj Nobelovu cenu, a tak sa jeho postup rýchlo rozširoval do sveta. Moniz začal duševne chorých pacientov liečiť tak, že im do lebky navŕtal dieru a napokon fyzickým zásahom do mozgu spôsobil prerušenie časti nervových spojení priamo v mozgovej hmote, čo malo vo väčšine prípadov za výsledok zmenu správania človeka.
Nevadilo, že mnohí ľudia po zákroku zomreli, stratili schopnosť rozprávať a skončili dezorientovaní, Moniz svojím prístupom k liečbe inšpiroval aj Američana Waltera Freemana. Ten si leukotómiu obľúbil, ale čoskoro sa mu zdala príliš komplikovaná. Vŕtanie dier od lebky pacienta zabralo dlhší čas, a tak jedného dňa vymyslel lobotómiu.
Na jej vykonanie mu postačoval sekáčik na ľad, ktorý pacientovi vopchal cez očnicu až do mozgu. Pri zákroku nadvihol očné viečko človeka, vrazil mu tam sekáčik na ľad a kladivkom ho dopravil do mozgu.
Sám hovorieval, že sekáčik skončil niekoľko centimetrov v mozgovej hmote. Freeman ním potom začal hýbať a otáčať. Dohromady mal za svoju kariéru vykonať takmer 3 500 lobotómií, ale nikde nenájdeš presné záznamy o tom, ako každý pacient dopadol.
Bez okolkov pritom priznával, že časť z pacientov zomrie, avšak vo svojich štúdiách analyzujúcich lobotómie vždy skonštatoval, že duševne chorým ľuďom opäť priniesol do života šťastie.
Mnohých pacientov si aj fotil, a tak sa teraz môžeš pozrieť na to, ako vyzerali pred a po zákroku. Všimnúť si treba aj popisy k jednotlivým fotkám, kde pri jednej žene napísal, že sa z nej po lobotómii stalo ukážkové domáce zvieratko.
