Chodí do Pentagonu, dvíha 200-kilových ľudí a navštevuje švábmi zamorené domovy. Odmenou sú mu zachránené životy (Rozhovor)

Záchranári sú nepochybne neoceniteľnou a zároveň nedocenenou súčasťou slovenského zdravotníctva. Ich pracovná náplň je nielen psychicky, ale aj fyzicky vyčerpávajúca a vyžaduje si veľkú dávku ochoty, trpezlivosti a sebazaprenia.

O tom vie svoje aj záchranár Gregor. Okrem záchrany životov však na dennej báze čelí rôznym ľuďom a situáciám, pri ktorých sa bežnému človeku zastavuje rozum. 

Ahoj Gregor, si mladý záchranár. Ako si sa rozhodol, že toto je práca, ktorú chceš v živote robiť?

No, v prvom rade by som asi povedal, že to nebolo úplne jednoznačné rozhodovanie. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že budem záchranár. Keď som si začal vyberať vysokú školu, tak som sa rozhodol, že chcem robiť niečo v teréne, nie kancelársku prácu. Toto mi padlo do oka, že to spĺňa podmienku zaujímavého štúdia, a tým pádom som sa prihlásil.

Aký rozdiel vidíš medzi očakávaniami, ktoré si mal od tejto práce počas školy a tým, aká je v skutočnosti?

Najväčším prekvapením bol asi prístup pacientov, respektíve to, akými prípadmi sa záchranári často zaoberajú.  Kým som nezačal robiť prax na záchranára, tak som predpokladal, že číslo tiesňovej linky je naozaj iba na núdzové situácie.  Zistil som, že mnohí ľudia to vlastne vôbec takto nevnímajú. Niekto udáva, že má celú ruku zelenú a my prídeme a má asi centimetrovú modrinu na predlaktí.

Čo teda pokladáš na tejto práci za najväčšie negatíva?

Najväčším negatívom celej práce sú medzery v záchrannom systéme. A jednou z nich je aj to, že veľa výjazdov je neindikovaných, čo znamená , že pacient by ten transport do nemocnice pokojne zvládol aj bez pomoci sanitky. Ďalším negatívom sú celkové podmienky, v akých záchranári pracujú a pracovali, s tým, že štát sa na záchrannú službu dosť zhlboka vykašľal. Posledný rok sa však toto dosť veľké negatívum určite zlepšuje. Vynovujú sa napríklad stanice a malo by sa tiež začať s výmenou prístrojov a záchranárskych áut. Všetci záchranári preto dúfame, že sa v tomto trende bude aj naďalej pokračovať.

A čo by si povedal, že ťa na tejto práci najviac baví?

Ako som hovoril na začiatku, tak určite je to tá práca v teréne a fakt, že nesedíme v jednej miestnosti, ale jazdíme po celej Bratislave a aj mimo Bratislavy. Taktiež ma baví to, že vždy ideme k niekomu inému, riešiť iný prípad. Ďalšie významné pozitívum, prečo sa asi veľa ľudí rozhodne robiť túto prácu, je ten dobrý pocit zo záchrany človeka.

Keď sme išli potvrdiť smrť, tak som tŕpol, či na mňa nevyskočí potkan alebo šváb. Neskôr v sanitke mi z vlasov vypadli nejaké chrobáky.  

Vieš naším čitateľom povedať ako vyzerá tvoj typický deň v záchranke?

Služba je 12-hodinová, od 6:30 do 18:30 alebo naopak. Prvá vec, čo musíme urobiť, je skontrolovať si auto, či máme všetok materiál doložený a či všetko funguje tak, ako má. Ak je v aute všetko v poriadku, tak trávime čas na stanici, ktoré sú zriadené po celej Bratislave a nie sú súčasťou nemocníc.

Stanice sú riešené ako normálny obytný interiér so spoločenskou miestnosťou, kde máme zriadené všetko, čo potrebujeme na oddych. Často sa však stáva, že na stanici nie sme, lebo máme veľa výjazdov jeden za druhým, takže skončíme a hneď ideme na ďalší.

Verím, že je veľa prípadov, ktoré ti počas  tvojej práce utkvelo v pamäti. Vieš nám povedať o tých najzaujímavejších, ku ktorým si bol zavolaný? 

Tak určite je to vždy nejaký nadrozmerný pacient nad 200 kíl. Napríklad pacientka mala 250 kíl a to si človek zapamätá. Rieši sa to veľmi dlho, lebo zo zákona musia byť na adrese minimálne 2 sanitky, keďže si musíme zavolať extra pomoc k nadrozmerným pacientom. Keď ani to nestačí, tak prídu hasiči a tí nám pomáhajú s transportom pacienta. Niekedy naozaj treba na prevoz aj 10 chlapov, aby sme dostali toho človeka do nemocnice na vyšetrenie. Mali sme takúto objemnejšiu pacientku, ktorá nevedela chodiť, keďže mala vážne problémy s bedrovými kĺbmi. Bývala na siedmom poschodí s tým, že výťah bol určený len pre tri osoby. Do výťahu by sa nezmestila a nevedela si presadnúť ani na vozík či stoličku. To sme potom museli riešiť s hasičmi a zniesť ju na transportnej plachte zo siedmeho poschodia.

Potom sú prípady, pri ktorých musím mať veľmi silné sebazaprenie. Mali sme pacientku, ktorá spadla na zem a silno sa udrela do tváre. Krvácala z nosa, išlo jej to aj do úst. Brala však lieky na riedenie krvi a prišlo jej zle, tak musela zo seba dostať všetku tú krv, čo prehltla. Keď začala zvracať do igelitového vrecúška, tak jej do nej vypadla zubná protéza. Pýtal som sa jej potom, či tie zuby bude potrebovať a povedala, že áno. Tak som sa počas tej rýchlej jazdy snažil tie zuby z vrecúška vybrať rukou a nebolo mi teda všetko jedno. Nakoniec sa mi to ale podarilo. 

A čo by si povedal, že je najbizarnejší prípad, aký ste mali?