Túžil Wagner po vyhladení židovského národa?
„Antisemitizmus Richarda Wagnera vrhá na jeho osobu a prácu značný tieň,“ vyjadril sa k slávnemu nemeckému skladateľovi v roku 1985 organizátor výstavy s názvom Wagner a Židia.
Rozporuplný postoj voči Wagnerovi je do dnešných dní citeľný ako v Izraeli, tak aj v Nemecku. Citovaný organizátor výstavy Manfred Eger je zároveň riaditeľom múzea Richarda Wagnera v Nemeckom meste Bayreuth (kde bol Wagner aj pochovaný).
O jeho nezabudnuteľnej umeleckej práci, ale zároveň o pokrivenej osobnosti, má teda rozhodne čo povedať. V skladateľových vyjadreniach môžeme badať názory, ktoré sa hodnotovo nebezpečne podobajú Hitlerovmu nacistickému režimu.
Wagnerov postoj k židovskému umeniu
Vo svojej úvahe Das Judenthum in der Musik (Židovstvo v hudbe) z roku 1850, ktorú pod pseudonymom K. Fregedank publikoval v časopise Neue Zeitschrift für Musik, sa Wagner vyjadruje k židovskej hudobnej tvorbe.
Popisuje ju ako chladnú, triviálnu, ba dokonca nezmyselnú. Žid podľa Wagnera neoplýva skutočnou vášňou, ktorá by ho povzbudzovala k umeleckej tvorbe. Záverom eseje Wagner napísal nasledujúce: „Avšak pamätajte, že z vašej ťaživej kliatby môže byť len jedna spása – spása Ahasverova – zánik.“
Aj preto sa mnohí domnievali, že Wagner navádzal k fyzickej likvidácii Židov. Popravde sa ale nedá určiť, čí písal o zániku kultúrnom, národnom, alebo požadoval iba zánik židovskej hudobnej tvorby, do ktorej sa veľmi rád navážal.
Jeho názory v danej dobe mimoriadne kritizoval viedenský Žid Eduard Hanslick, no taktiež aj známy nemecký filozof Friedrich Nietzsche. Ten v roku 1888 pozeral na Wagnerové slová s veľkým odporom a obával sa jeho neskoršieho možného vplyvu na nemecké obyvateľstvo. Tieto predpoklady sa bohužiaľ po Nietzscheho smrti aj naplnili.
Židov kritizoval, ale taktiež sa s nimi priatelil
V diele Deutsche Kunst und Deutsche Politik (Nemecké umenie a nemecká politika) zachádza Wagner do ďalších extrémov. Židovstvo nemá údajne škodiť len hudbe a umeniu, ale aj morálke národa.
Kontrastom k Wagnerovým vyjadreniam mierne rezonuje jeho pozitívny náhľad na židovských skladateľov, ako Mendelssohn či Halévy. Aj proti nim mal však Wagner svoje veľké výhrady.
„Mendelssohn nám ukázal, že Žid môže oplývať bohatým množstvom talentov, ale aj tak tak nie je schopný dodať hĺbku, srdečnosť a oduševnenú skúsenosť, ktorú očakávame od umenia,“ odznelo vo Wagnerovom Das Judenthum in der Musik.
Ďalej by bolo vhodné spomenúť aj jeho priateľstvo so židovským zbormajstrom Heinrichom Porgesom či dirigentom Hermannom Levim, ktorý bol mimochodom aj synom rabína.
Taktiež ale existujú záznamy o jeho milostnej afére so židovskou speváčkou Giulia Grisi a položidovskou francúzskou spisovateľkou Judith Gautier.
Vychádzali Wagnerove názory iba zo žiarlivosti?
Skladateľov život nám teda pred seba kladie neuveriteľne protichodné konania. Ako dokázal Wagner vychádzať so židovskými hudobníkmi, ktorých tvorbu považoval za menejcennú?
Akým spôsobom mohol nadväzovať priateľstvá či dokonca citové vzťahy s osobami, ktoré podľa jeho tvrdení škodili nemeckému národu?
Riaditeľ Wagnerovho múzea Manfred Eger sa drží názoru, že Wagnerove antisemitské postoje môžu byť následkom žiarlivosti voči jeho židovskému súčasníkovi menom Giacomo Meyerbeer.
Ide však u dospelého jedinca o dostatočné ospravedlnenie? Túto otázku si zrejme musí zodpovedať každý jeden z vás podľa vlastného uváženia.
Nacistická inšpirácia Wagnerom
Nacistická ideológia bola ale bez akýchkoľvek pochýb Wagnerovou tvorbou a publikáciami značne ovplyvnená. Výrazy ako konečné riešenie či židovský problém pochádzajú práve od Wagnera.
Pripomeňme si, že plán konečného riešenia židovskej otázky, respektíve teda rozvrhnutie systematickej genocídy Židov, vzniklo 20. januára 1942 na konferencii vo Wannsee.
Slovné spojenie židovský problém v našich pomeroch inšpirovalo aj neonacistickú slovenskú kapelu Juden Mord (názov hovorí azda sám za seba) k vytvoreniu skladby s názvom Cigánsky problém.
Postoje židovských hudobníkov k jeho tvorbe a osobnosti
Wagnerova hudba by sa ale podľa mnohých mala brať ako umenie, bez ohľadu na výroky jej tvorcu.
„Nie som za to, aby sme rasizmus viazali na hudbu. Pokiaľ by sa tak stalo, museli by sme v Izraeli prestať hrať aj Chopina, ktorý bol taktiež zúrivým antisemitom,“ povedal na margo prístupu k Wagnerovej hudbe člen Jeruzalemského symfonického orchestra, Nechama Rosler.
Zároveň ale dodal, že podľa jeho názoru vyvoláva Wagnerova hudba silné emócie, čím môže hlboko zasiahnuť ľudí, ktorých rodiny trpeli holokaustom, a preto by sa nemala v Izraeli hrať verejne. Samozrejme, kto by mal záujem o vypočutie si jeho skladieb, môže tak učiniť v súkromí.
Podobný názor zdieľa aj vedúci orchestru Motti Schmidt. Ten síce Wagnera považuje za génia, ale nie za dobrého človeka.
Bývalý predsedajúci sudca neslávne známeho procesu s Adolfom Eichmannom (hlavný organizátor holokaustu) Moshe Landau nemá na Wagnera žiadnych pekných slov.
„Stačilo mi len toľko, aby som si prečítal Wagnerovo Judenthum in der Musik (Židovstvo v hudbe). Určite si nemyslím, že by sa tu (v Izraeli) mala hrávať Wagnerova hudba,“ nechal sa počuť Landau.
Wagnerove opery v Izraeli?
Od druhej svetovej vojny bol preto zo všetkých vyššie spomínaných dôvodov Wagner v Izraeli neoficiálne zakázaný.
Jeden zo známych príkladov izraelského odporu voči Wagnerovi sa odohral v roku 2001, kedy sa dirigent Daniel Barenboim pokúsil na záver koncertu zahrať jeho skladbu Tristan a Izolda. Časť publika bola s prídavkom spokojná, no iní proti nemu protestovali a zo sály s pokrikom odišli.
Mali by sme teda do umenia ťahať politiku? Jedni tvrdia áno, iní nie. Je ale pochopiteľné, že izraelskí Židia majú voči tomuto kontroverznému umelcovi o niečo radikálnejší postoj, než tí, ktorých nacizmus nezasiahol tak tvrdo.
Wagner ako symbol ohavného nacizmu
Podobne negatívne postoje voči Židom mal ale okrem spomínaného Chopina či Wagnera podľa slov Alexandra Knappa, učiteľa vyučujúceho židovskú hudbu na univerzite v Londýne, aj ruský skladateľ Mussorgsky či uhorský skladateľ Franz Liszt (podľa Franza Liszta je na Slovensku mimo iného pomenované aj predstaničné bratislavské námestie).
Prečo teda najviac trpí práve Wagnerovo umenie? Podľa Knappa mal jednoducho smolu, že jeho výroky i hudbu si za svoje privlastnilo nacistické Nemecko. Je totiž všeobecne známe, že Wagner bol Hitlerovým obrovským favoritom.
Hitler považoval Wagnera za boha
Vzhľadom na to, že Hitlerov nástup k moci nastal približne 50 rokov po Wagnerovej smrti, nemôžeme s určitosťou povedať, či by bol slávny skladateľ Hitlerovou podporou poctený alebo skôr znechutený.
Naopak Hitlerov obdiv k Wagnerovi sa dá prehlásiť za očividný. Kontroverzného hudobného skladateľa označil za boha a jeho hudbu za náboženstvo, pričom dodal, že na jeho opery chodí podobne ako veriaci do kostola.
Wagner 13. februára 1883 ako 69-ročný umiera na infarkt. Jeho telo bolo neskôr prevezené do Bayreuthu a pochované na záhrade vily, ktorú za života vlastnil.
Záverom sa dá k téme povedať asi len toľko, že i keď boli Wagnerove tvrdenia častokrát tvrdé, Hitlerov obdiv skladateľovu neskoršiu povesť poškodil nad únosnú mieru.
Aj v dnešnej dobe by sme mohli nájsť množstvo umelcov, ktorých názory i skutky nie sú práve vzorové, ale byť spájaný s nacistickou ideológiou je vzhľadom na hrôzy druhej svetovej vojny už trochu cez čiaru.
Wagnerov talent a tvorba však aj tak inšpirovala mnohých umelcov a jej kvality si dovolí spochybniť len málokto. Kontrast jeho umenia a osobnosti dobre vyjadril slávny dirigent židovského pôvodu Leonard Bernstein: „Wagnera síce nenávidím, ale nenávidím ho na kolenách.“
