9 nadčasových vojnových vynálezov.
V nasledujúcich riadkoch si pripomenieme odkaz Leonarda da Vinciho ako vynálezcu bojových strojov, ktorého výtvory mnohokrát predbehli dobu, no boli aj neefektívne, drahé alebo až príliš brutálne.
Okolo roku 1483 začal da Vinci v Miláne študovať fyziku, anatómiu, metrológiu, astronómiu, kozmografiu a základy aerodynamiky. Mal teda dosť široký záber vedomostí, musíme si však uvedomiť, že vierohodných kníh k daným témam bolo v jeho dobe pomerne málo.
Veľa poznatkov bolo navyše zamlžených nezmyslenými bludmi zo stredoveku (napr. v medicíne‚ astronómií...) a vytiahnuť z nich podstatné informácie nebolo jednoduché. I napriek tomu sa to Leonardovi podarilo a to najmä z dôvodu, že kládol dôraz predovšetkým na poznatky antických učencov. Osvojil si Pytagorovu matematiku, ktorá sa stala základom jeho bádania. Získal tak vedomosti, ktoré mohol výborne využiť v umení, hlavne pri tvorbe kompozície obrazu. Preto sú jeho obrazy na svoju dobu výnimočné a vynikajú neuveriteľným “dramatickým efektom a mysticizmom posunkov”.
Zdalo by sa, že pri takomto nadaní v renesančnom Taliansku, raji umelcov a novátorov, musel byť Leonardo bezhranične slávny, úspešný a bohatý. Ibaže tomu bránila jeho nepokojná povaha. Už počas svojej mladosti vo Florencii nedokončil niekoľko zákaziek a to isté sa stalo i po odchode do Milána. Odmietol sa totiž viazať požiadavkami svojich mecenášov a chcel si tvoriť po svojom. Málokto z bohatých talianskych šľachticov však mal pre odvážneho ducha génia pochopenie.
Naviac bol Leonardo pomerne roztržitý a pokiaľ sa jeho myšlienky pred dokončením diela odvrátili iným smerom, málokedy dokázal sústredenie vrátiť späť. Pre mnohých objednávateľov a sponzorov to vraj bola "jedna z najťažších spoluprác”. Snáď práve to bol dôvod, prečo jeho technické vynálezy nemohli byť väčšinou prevedené z papiera do trojrozmernej reality. Da Vinci jednoducho odmietal plnil dopyt svojej doby a kreslil svoje plány len pre seba, ako ho zrovna napadli. Podľa historikov je treba jeho genialitu v dnešných časoch pravidelne pripomínať, pretože väčšina jeho plánov mala myšlienku a ducha, pričom skvelo využíval všetkých fyzikálnych zákonov, z ktorých niektoré ešte ani neboli známe. Neskôr boli mnohé jeho vynálezy (napríklad v miernej pozemnej podobe) znovuobjavené a reálne používané.
Byť v 15. storočí fascinovaný fenoménom lietania a podľa štúdie letu vtákov skúsiť zostrojiť liepajúci stroj vrátane helikoptéry, možno označiť za rovnako geniálne ako šialené. Leonardo sa zaujímal o mnoho oblastí vedy. Vytváral napríklad bojové stroje (napríklad známy tank) a s nimi spoločne i dobývacie/bojové taktiky, ktoré by mohli zásadne ovplyvniť vývoj vojny a vojenstva všeobecne. Ale ktorý vojvodca by opustil staré osvedčené taktiky pre plány nespoľahlivého vynálezcu? Podobne to bolo so strojmi pracovnými, dopravnými a vodnými.
Za svojho života bol da Vinci síce uznávaný umelec, ale ako vynálezca zostal nepochopený. Jeho múza ho tlačila k novým a novým výtvorom, no stále viac ho vzďaľovala od renesančnej doby. Avšak jeho odkaz je stále živý a časť z neho si prostredníctvom najznámejších bojových strojov pripomenieme aj my.
Lietadlo
Lietanie fascinovalo Leonarda po celý život, a tak sa rozhodol skopírovať prirodzený pohyb vtákov a aplikovať svoje pozorovanie na fungujúci mechanizmus. Jeho anatomické výskumy ho dohnali k otázkam o aktívnom lete tvorov, ich manévrovaní a udržiavaní rovnováhy vo vzduchu v prípadoch extrémneho vetru.
V Leonardovom svete fungovali mechanické krídla na princípe kladiek a tyčí, ktoré by ovládal nohami samotný pilot, v niektorých náčrtoch zas využíval ľudské telo na akýsi zdroj tlakovej sily, ktorá by dávala celý stroj do pohybu. Za svojho života tak naskicoval mnoho lietajúcich strojov, avšak žiadne z nich nikdy nevyšli na svetlo sveta. V mnohých prípadoch sa pohrával aj s myšlienkou využiť lietajúce stroje v bitkách (zhadzovanie bômb, prieskum..atď), načo následne navrhoval zbrane, ktoré by ich dokázali zostreliť.
Kosa na ľudí
Bojové stroje s kosou existovali už v dobách starovekého Ríma a ako hovorí samotný Leonardo: „Týchto vozidiel bolo niekoľko a často spôsobili nepriateľom obrovskú škodu. Proti týmto vozidlám je treba nasadiť všetky jednotky lukostrelcov a strelcov z praku, treba využiť delá, oštepy, oheň, zvuky bubnov, rev vojakov... to všetko vystraší kone, ktoré sa navzdory vôli jazdcov splašia...“ Leonardove výkresy ukazujú druh povozu ťahaného koňmi s otáčajúcimi kosami – tie sa uvedú do pohybu ťažkým mechanizmom, ktorý je napojený pomocou hriadeľu k systému "lúčových a cievových kolies“. Vozidlo bolo pancierované plátmi z tvdenej kože, aby tak odolalo moderným zbraniam.
Hoci ani tento stroj sa nestal funkčným, predpokladá sa, že by proti nepriateľským šíkom vyznel efektívne. Mal však jedinú slabinu, s ktorou sa nevedel popasovať ani jej samotný tvorca – kosa na ľudí by bola ťažko ovládateľná a rovnaké škody by mohla spôsobiť nepriateľom i spojencom.
Tank
Myšlienka uzavretého vozidla, ktoré by dokázalo preraziť nepriateľské línie/hradby a vytvoriť tak medzeru pre spojenecké jednotky, sa objavila už v temnom stredoveku a s nadšením bola oprášená v 15. storočí. Leonardo navrhol ťažký voz v tvare korytnačky, vystužený oceľovými doštičkami a s delami obopínajúcimi obvod stroja. Samotný pohyb spočíval v systéme prevodov ovládaných pomocou hriadeľov, ktoré mala na starosti osemčlenná posádka. Vozidlo býva mnohokrát označované za predchodcu moderného tanku.
Varhanové delá
K renesančnej dobe patrili aj experimenty v oblasti palných zbraní. Jedným z originálnych (no možno menej pragmatickým) Leonardových nápadov boli aj varhanové delá (akýsi predchodca guľometu), ktoré predstavovali 33 vzájomne prepojených zbraní na jednom mobilnom podvozku.
V zadnej časti bojového stroja sa nachádzala veľká kľuka, pomocou ktorej sa mohol meniť stupeň sklonu pušiek. Samotná zbraň síce mala dobrú palebnú silu i psychologický účinok, no jej nabíjanie a nepraktická váha mohli spôsobiť v boji viac škody ako úžitku.
Leonardov robot
Návrh z roku 1495, ktorý v dnešných časoch pôsobí veľmi zaujímavo. I keď je samotný nápad zahalený dávkou tajomna a nie je presne jasné, čo ním vynálezca zamýšľal, vedec Mark Rosheim v roku 1996 stroj popísal a aj zostrojil. “Robotický” vojak sa nemohol pohybovať sám, bol ovládaný sofistikovaným mechanizmom a špagátmi podobne ako obrovská bábka. Tento vynález mal pravdepodobne slúžiť ako atrapa živých vojakov – na spôsob návnady, navýšenia počtov na bojisku či psychologickému efektu (pohľad na rytierov, ktorých nezabije streľba s pušky či kuše, by pravdepodobne podlomil morálku nepriateľa).
Kazetové bomby
Ničivá zbraň známa najmä z bojov 2. svetovej vojny, vraj podľa britských výskumníkov a doložených zápiskov vznikla v hlave talianskeho génia, ktorý sa snažil vylepšiť ničivú silu veľkokalibrových kanónov (bombardy). Teda presnejšie ich strely – tie kvôli vysokému uhlu diel dopadali na nepriateľov kolmo z výšky. Táto skutočnosť doviedla Leonarda k záveru, že projektily by mohli ešte počas letu/vo vzduchu explodovať a uvoľniť stovky menších striel, ktoré by zasiahli čo najväčšiu plochu. Rovnako by sa tým vynahradila najväčšia nevýhoda ťažkých bombard – ich zlá manipulácia totiž spôsobovala, že kanóny mohli strieľať len jedným smerom. Hoci sa tento typ munície zdal efektívny, nikto sa neodvážil ho zostrojiť a ani reálne použiť na bojisku.
Obrnená loď
Plavidlo vyznačujúce sa na svoju dobu moderným aerodynamickým tvarom a inovatívnym využitím kovového taranu (drevený trám vytŕčajúci z lode slúžiaci na prerazenie trupu nepriateľskej lode) ukrytý pred zrakom súpera tesne pod hladinou vody. Pohon bojovej lode bol zabezpečený výhradne veslami. Delá na palube sú chránené a maskované drevenými krytmi, ktoré sa môžu v prípade potreby odklopiť a slúžiť tak ako obrana aj posádke. Mohutná loď spoločne s taranom môže slúžiť ako nehybná pevnosť na vode, no môže sa za pomoci vesiel zmeniť i na nezastaviteľný kolos drviaci akékoľvek nepriateľské plavidlo pred sebou.
Leonardova kuša
Pôvodný bojový stroj zostrojili Rimania približne v roku 150 pred n. l., pričom aj on bol vylepšenou kópiou gréckych zbraní zvaných oxybeles a gastraphetes. Podstatu tejto ničivej zbrane Leonardo prebral, inovoval a nakreslil v kódexe Atlanticus – nová balista merala 27 metrov a tvorilo ju 39 samostatných častí, vďaka modernejšiemu napínaniu strely pomocou skrutky a sústavy navijakov sa dosah skál, šípov a bômb mnohonásobne zväčšil. Kvôli stabilite odporučil vynálezca pri samotnej streľbe všetky kolesá nakloniť.
Katapult
I keď sa tento obliehací stroj v časoch palných zbraní nevyužíval, Leonardo mu venoval dostatočnú pozornosť a zmodernizoval ho. V novom prevedení tak mohol slúžiť aj práve nie bohatým armádam. Geniálny vynálezca stroj zmenšil a na základe štúdia využil pružinový mechanizmus, ktorý mohol páliť akýkoľvek druh striel na veľké vzdialenosti. Najväčšou výhodou bola dobrá mobilita, ľahké ovládanie a pravdepodobne nízka cena.
