Ako si odevné firmy recyklačným programom zabezpečujú ďalšie zisky?
"Prines k nám do predajne staré oblečenie, my ho zrecyklujeme a ty ako bonus dostaneš poukážku na nákup nového oblečenia v našich obchodoch." Aj na takéto slogany lákajú zákazníkov obchodné reťazce s oblečením. Svoj vlastný recyklačný program majú aj H&M a ZARA, módne značky, radiace sa k tým najpopulárnejším na Slovensku.
Na prvý pohľad sa takáto stratégia javí ako win-win. Ty sa zbavíš starého nepotrebného oblečenia, ktoré ti roky zavadzia v šatníku a nenosíš ho, módna značka zase urobí niečo dobré pre životné prostredie, za čo, samozrejme, dostane od ľudí pomyselný bod k dobru. A k tomu všetkému ťa za takéto recyklovanie obchod možno odmení poukážkou na nákup nových módnych kúskov v ich sieti. Dobré, nie?
V nákupnom centre Bory Mall v Bratislave stretávame zákazníkov a pýtame sa ich, čo si o takomto modeli myslia. Zdá sa, že takmer všetci z nich s recyklovaním starého oblečenia v obchodných reťazcoch súhlasia. "Vždy je dobré, keď sa dá nejako vymeniť staré za nové. Myslím si, že je to skvelý nápad a je škoda, že som sa s ním doteraz veľmi nestretla," hovorí Erika.
Podobný názor má Jakub. Myslí si, si myslí, že je to dobrý ťah: "Človek si nakúpi nové handry za staré a je to tiež dosť zaujímavé. Možno sa na to časom chytí viac firiem, ktoré to tak budú robiť."
Tak v čom je háčik?
Problémom je, že odevné firmy takúto stratégiu používajú na to, aby presvedčili zákazníkov, že podporujú udržateľnosť a snažia sa vyvíjať menšiu záťaž na životné prostredie, no v skutočnosti si poukážkou za staré oblečenie chcú zabezpečiť ďalší nákup v ich sieti. Pri ňom však zákazník nemá taký veľký pocit viny voči životnému prostrediu, lebo si nahovára, že recyklovaním preň už niečo urobil.
O zbavení sa výčitiek a zodpovednosti hovorí aj Ivana Kohutková z Greenpeace Slovensko. Dodáva však, že keď vieme odpad recyklovať, ide o stále lepšiu alternatívu, ako uložiť ho na skládke alebo spáliť. Problémom je podľa nej fakt, že veľmi nízke percento oblečenia sa dá recyklovať.
V skutočnosti sú možnosti recyklovania dosť obmedzené. Výroba nových džínsov z tvojich starých, ako ju vo svojej reklamnej kampani propaguje značka H&M, je preto takmer nemožná.
V skutočnosti môžeme iba primiešať malú časť vlákien zo starých džínsov k novým bavlneným vláknam, no nie vyrobiť z nich úplne nové nohavice, pretože pri recyklovaní sa bavlnené vlákno poseká a tým sa oslabuje. Celková kvalita sa tak znižuje. Konkrétne o iniciatíve H&M hovorí aj Ivana Kohutková z Greenpeace: "V tomto prípade bolo možné recyklovať iba približne 1 % vyzbieraného oblečenia. Preto by sme sa mali pozerať na recykláciu ako na jednu z posledných možností, ako ukončiť život‘ nejakého kusu oblečenia."
Ekológia len naoko?
Nielen H&M, ale aj iné módne značky, produkujúce takzvanú rýchlu módu (fast fashion), ti chcú predať lacné a rýchlo vyrobené oblečenie. Ponúkajú ho často až v päťdesiatich sezónach či kolekciách za rok, čo je oproti minulosti, keď sa predávali iba dve kolekcie ročne (jar/leto a jeseň/zima), naozaj veľké číslo.
To môže naznačovať, že vo fast fashion firmách nejde ani tak o šetrenie životného prostredia, ako skôr o zisk a ekológia je len akýsi podporný článok na zlepšenie imidžu značky. Len pre ilustráciu, na vypestovanie a spracovanie bavlny potrebnej na výrobu jedného trička sa použije až 2 700 litrov vody, čo predstavuje pitný režim na 900 dní pre jedného človeka.
Keď si predstavíš, koľko je takých jednoduchých bavlnených tričiek v jednej kolekcii a vynásobíš to päťdesiatimi, začne ti byť jasné, že spomalenie alebo čiastočné obmedzenie výroby by bol oproti nádobám na recyklovanie šiat omnoho efektívnejší spôsob, ako pomôcť prírode.
Preto sa recyklovanie nosených módnych kúskov takýmito firmami javí len ako malý ústupok. Niečo podobné vo svojej štúdii, ktorá odvtedy mnohým ecofriendly organizáciám či fashion blogerkám poslúžila ako podklad na pomenovanie prehreškov greenwashingu, spomínajú organizácie TerraChoice a EcoLogo. Tieto organizácie pomenúvajú "sedem hriechov greenwashingu" a na recyklovanie použitého oblečenia fast fashion firmami sa najlepšie hodí "hriech skrytého kompromisu."
V praxi to funguje tak, že firma vo veľkom vyzdvihne svoje drobné víťazstvo na poli ekológie bez toho, aby priznala, že jej iné aktivity s ekológiou nemajú veľa spoločné a v skutočnosti idú skôr proti nej.
Okrem "hriechu skrytého kompromisu" štúdia pomenúva ďalších šesť, medzi nimi napríklad absenciu dôkazov či nejasnosť.
Nejasnosť vysvetľuje aj Ivana Kohutková: "V prípade textilu existuje okolo sto rôznych typov značenia. Týkajú sa environmentálnej či sociálnej udržateľnosti alebo zdravia spotrebiteľov," hovorí a dopĺňa, že si treba dať pozor na greenwashing. "Mnohé značky označujú svoje výrobky rôznymi vlastnými "eko značkami," ktoré však o ničom nevypovedajú a nie vždy sú ich výrobky v konečnom dôsledku ekologické a zdravé."
Preto si nabudúce dobre rozmysli, či si kúpiš tie šaty so štyrmi visačkami s veľkými svietiacimi nápismi "green" či "sustainable," no bez akýchkoľvek oficiálnych označení, a samozrejme, za dvojnásobnú cenu oproti normálu.
Výnimkou v tomto smere sú drobní predajcovia. Pretože získať oficiálne označenie je veľmi finančne náročné, nemôžeš očakávať, že bude mať aj ten najmenší lokálny podnik všetky medzinárodne uznávané značky. Tu však treba využiť všetky novodobé zázraky techniky a spojiť sa priamo s výrobcami prostredníctvom sociálnych sietí alebo ešte lepšie naživo a všetko si priamo pozisťovať.
A ako sa nenechať dobehnúť?
Podľa Ivany Kohutkovej je dobré vyznať sa v označeniach textilu. Medzi najznámejšie a overené značenia podľa nej patria napríklad OEKO-TEX® či Svetový organický textilný standard (Global Organic Textile Standard – GOTS). Ďalej hovorí, že vhodnými alternatívami sú kúsky nakúpené v second handoch, remeselné výrobky, oblečenie šité na mieru, upcyclingové, lokálne výrobky či vegánska móda.
