Lovilo výrazne počas noci na otvorených pláňach a strpčovalo životy stovkám osadníkov.
Austrália je mimoriadne bohatá na faunu, o tom niet pochýb. Určite ste zachytili časté správy o nálezoch rôznorodých najodpornejších pavúkov od výmyslu sveta alebo prípady, kedy ľudí u protinožcov zabíja takmer všetko, čo žije. Život na najmenšom kontinente zemegule preto nie je pre každého. Ak ste však milovníkom zvierat, určite sa nestratíte. Pravdepodobne najtypickejším tvorom pre Austráliu je kengura, resp. klokan. Roztomilý živočích, no nie? Avšak niekedy dokáže narobiť problémy aj človeku. Patrí do druhu vačkovcov. Všetci príslušníci daného typu cicavcov sú charakteristické tým, že rodia slabo vyvinuté mláďatá presúvajúce sa do vaku, kde dospievajú, až pokiaľ nie sú schopné okúsiť skutočný svet.
Okrem kengury je známym príkladom aj koala. Veľmi pomalé a lenivé zviera žijúce na východe Austrálie. Živí sa listami eukalyptu, nepije (vodu prijíma len zo zelene, ale keď je veľké sucho, tak si dopraje) a vyzerá veľmi prítulne. Vymenovali sme si dva známe druhy vačkovcov žijúcich o protinožcov, no teraz prejdeme k hlavnému bodu článku. Okrem kengury a koaly sa k spomínanej triede kedysi zaraďovalo aj tajuplné zviera s názvom vakovlk tasmánsky (poprípade tasmánsky tiger/vlk, po latinsky Thylacinus cynocephalus). S prižmúrením našich očí nám pripomína buď psa, mačku, tigríča, vlka, poprípade hyenu. No s vymenovanými konkurentmi nemá nič spoločné, jeho príbuzným je práve kengura. Len si ho nemýľte s diablom tasmánskym. Ten oproti nemu vyzerá ako prerastenejší macko malých rozmerov.
Teraz trošku histórie. Prvé kontakty s vakovlkom nadviazali pôvodní obyvatelia Austrálie - Aborigénci. Stretávali sa s ním v prírode, celkom bežné. Keď však na pevninu vstúpili prví kolonizátori z moderného sveta, išlo pre nich o úplne nové zviera, ktoré nikdy predtým nevideli. Boli nachádzané kostrovité pozostatky, maľby a podobné veci popisujúce neznámeho tvora. K údajne prvému stretu zoči-voči malo dôjsť v roku 1642. Výprava na čele s holandským moreplavcom Abelom Tasmanom objavila ostrov, ktorý neskôr dostal názov Tasmánia. Nachádza(l) sa približne 200 kilometrov od austrálskeho pobrežia a bol izolovaný. Ako tak chodili po krajine, nachádzali čudesné stopy. Postupne začalo dochádzať aj k vizuálnym kontaktom. Práve Georg Harris v roku 1808 detailne vakovlka popísal ako prvý a následne prichádzalo už len k vylepšeniam jeho tvrdení, presnejším zaradeniam i opisom.
Konkrétne išlo o nočného živočícha. Najaktívnejší bol za tmy a šera skoro ráno alebo večer. Keď vyšlo slnko, uprednostňoval skrývanie sa kdesi v lesoch, dutinách, skalách a podobne. Po západe slnka vybehol von a začal loviť. Nemal byť príliš rýchlym, svoju obeť skôr naháňal dovtedy, pokiaľ sa nevyčerpala. Nakoľko sa zaraďoval k mäsožravcom, konzumoval skôr menšie živočíchy. Ako sme spomenuli v nadpise, spoločným znakom s kengurou je práve nosenie mláďat vo vaku. Rodili sa slepé, slabučké a bez srsti, no všetkému sa dával čas počas pobytu vo vaku. Charakteristickým znakom boli aj tmavšie prúžky na jeho chrbáte.
Pravdepodobne úplne posledný vakovlk spočinul v roku 1936 v zoologickej záhrade. Za jeho úplné vyhynutie nemôžu ale len európski návštevníci. K jeho problémom malo dôjsť už tisícky rokov dozadu. Jednak ich lovili Aborigénci a redukovali počty, nerobila mu dobre ani konkurencia v podobe psa dingo. Ide o podobného živočícha s totožnými návykmi, teda priama konkurencia čo sa týka teritória i potravy.
Na internete stále nájdete záznamy posledných žijúcich zástupcov. Tu je jeden z nich v roku 1936, kedy sa schyľovalo k druhej svetovej vojne:
Vakovlk sa najdlhšie udržal v spomínanej Tasmánii. Na izolovanom ostrove žil tak ako mal, až pokiaľ nedošli kolonizátori. Začali vytvárať polia, chovať dobytok a tak ďalej. Nakoľko ľuďom mizli a zomierali ovce, považovali ho za škodcu. Lovci odmien, farmári i ďalšie osoby ho lovili, zmenšovalo sa mu teritórium, konkurencia v podobe psov a podobne. Prišli tridsiate roky 20. storočia a hodiny bili na dvanástu. Pravdepodobne posledného voľne žijúceho vakovlka ulovil Wilf Batty. Má s ním dokonca aj fotku, ktorú prikladáme nižšie. Potom sa po vakovlkovi zľahla zem. Dnes mu často pripadá prívlastok vyhynutý, no je tu jedno "ale". Veľmi zaujímavý je fakt, že Convention on International Trade in Endangered Species of Wild Fauna and Flora (dohoda ochraňujúca ohrozené druhy živočíchov a rastlín na medzinárodnej úrovni) ho považuje za pravdepodobne vyhynutého a nie vyhynutého.
Wilf Batty a jeho úlovok:
Čo by dnes vedci dali za podobnú skupinku. No ako pekné stvorenia:
Prečo? Stále sa objavujú prípady týkajúce sa jeho údajného pozorovania. Nie celé územie Tasmánie je 24 hodín denne monitorované kamerovým systémom vo všetkých uhloch a nakoľko ide o nočného živočícha, existuje ešte malá šanca, že zástupcovia tasmánskeho tigra ešte žijú, aj keď nie v enormných počtoch. Internet je bohatý na kadečo. Poľahky na YouTube alebo iných stránkach nájdete rôzne "footages", fotografie a videá údajných pozorovaní preživších vakovlkov. Problémom však je, že určiť hodnovernosť alebo vôbec zviera nachádzajúce sa na vyhotoveniach nie je jednoduché. Človek si môže tasmánskeho tigra poľahky zmýliť aj s iným, bežným tvorom. Uvidíme, možno sa v najbližších rokov podarí niečo nájsť a vyvrátiť tvrdenie, že ide o vyhynutý druh.
Mapa pozorovaní. Najviac k nim dochádza práve v severovýchodnej časti ostrova, najmenej zasa v juhozápadnej:
Erb Tasmánie obsahujúci dvoch vakovlkov:
A teraz prejdime k zaujímavým videám. Na nižšie priložených záberoch by údajne malo ísť o vakovlkov, no ako sme spomínali, skutočnosť je ťažko overiteľná. Treba asi len čakať, kým jedného niekto nechytí a nedonesie odborníkom. Ak vôbec...
Na záver ešte zaujímavá spojitosť. Stretli ste sa niekedy s pojmom čupakabra? Slovo pochádzajúce zo španielčiny v preklade znamená "vyciciavač kôz". Ide o bájne zviera z oblastí Severnej a Južnej Ameriky, ktoré opisom pripomína práve vakovlka. Ostne na chrbáte, silnejšie zadné nohy, tmavšia srsť či veľké oči. Stačí zadať pojem do vyhľadávača a máte o večernú zábavku postarané. S najväčšou pravdepodobnosťou ide len o akúsi fámu, kedy si pozorovatelia zamenili bežné javy za mystického tvora.
