Nie sú to len ceny končiace sa deviatkou, ale procesy mnohé ďalšie procesy moderného priemyslu
Famózny podnikateľ kedysi stojaci na čele obuvníckeho impéria. Dnes jeho meno vídame najmä na nápisoch nad obchodmi s obuvou firmy, ktorú dávno založil. Dnes by mal už cez 140 rokov, no práve aj okrem kvalitnej obuvi priniesol svetu mnoho inovácií posúvajúcich svet nielen obuvníckeho, ale akéhokoľvek biznisu dopredu.
Detstvo a začiatky podnikania
Tretí aprílový deň roku 1876 bol pre mesto Zlín výnimočný. Na svet prišiel Tomáš Baťa. Narodil sa do rodiny, ktorá sa už od 17. storočia zaoberala obuvníctvom. Ešte ako mladému mu zomrela matka, a tak sa jeho otec rozhodol nájsť si inú partnerku. Spoločne sa všetci presťahovali do Uherského Hradiště.
Už na začiatku puberty sa začal zaujímať o obuvnícky priemysel. V 14 rokoch sa proti vôli svojho otca zamestnal vo firme Fäber vyrábajúcej stroje na zefektívnenie práce obuvníkov. Snažil sa odpozorovať technológiu, čo sa mu neskôr stalo aj osudným – z firmy bol vyhodený z dôvodu strachu z konkurencie. Jeho konflikty s otcom naďalej pokračovali – rozhodol sa utiecť za sestrou Annou do Viedne. Tá mu požičala peniaze a začal pracovať vo svojej vlastnej dielni. Tam ho však miestny trh príliš nepodporil a podnikateľský duch, ktorý v sebe mal vyšiel naprázdno. Taktiež nemal oprávnenie na to vykonávať toto remeslo, tak sa musel pobrať späť do Uherského Hradiště.
V roku 1894 sa nechali vyplatiť od otca z rodinného podniku a podnikanie mohlo začať. Všetci traja súrodenci, teda Tomáš, Antonín a Anna rozbehli rodinný obuvnícky biznis. Nie však v Uhorskom Hradišti, keďže im to miestne úrady nechceli povoliť. Tak sa vrátili do rodného Zlína, kde začali s desiatimi domácimi robotníkmi šiť prvú obuv. Už v týchto začiatok prišla pokroková inovácia, ktorá bola viac-menej v podnikaní dovtedy neznáma. Robotníci pracovali fixný pracovný čas, za ktorý boli na konci týždňa vyplácaný.
Tomáš Baťa a jeho súrodenci Anna a Antonín
O rok neskôr už boli na dne. Baťovci pocítili krízu naplno a hrozili im žaloby od veriteľov. Nedarilo sa im splácať pôžičky a ani zmenky. Keď Tomášov brat, Antonín, odišiel na vojnu, Tomáš sa rozhodol vziať celé podnikanie na svoje plecia. V noci nespal, chodil pre materiál, ktorý do rána s jedným robotníkom pripravoval na spracovanie, chodil pre peniaze, viedol sám účtovníctvo, sám kontroloval každý ušitý pár a snažil sa predať. Nosenie veľkého množstva materiálu ho neskôr v živote skoro stálo život, keďže dostal zápal žíl dolných končatín. Jeho nadšenie pre podnikanie bolo jedinou možnosťou, ako vzkriesiť ich biznis. A podarilo sa – už v lete roku 1896 sa Tomáš všetkých dlhov zbavil.
Aby skúšok na nádejného podnikateľa nebolo málo, firma, v ktorej mali všetci obuvníci uložené zmenky, skrachovala. Otcovu firmu to položilo, no Tomáš sa nechcel vzdať. Prišiel s nápadom, ako znížiť výrobné náklady – začať šiť z plátna. Namiesto drahej kože sa začal používať materiál, ktorý preslávil „baťovky“. Plátenné topánky s koženou podrážkou a elegantnou špičkou zožali najmä aj vďaka výdatnej reklame úspech.
Sestra Anna vo firme zotrvala do roku 1898, vtedy sa vydala. Jej úloha bola jasná – zabezpečila prosperitu firmy. Prevzala od bratov ekonomickú časť podnikania a zaslúžila sa o to, že nadobudnuté finančné prostriedky neboli vyhadzované na nepotrebné veci. Aj vďaka tomu už rok pred jej koncom boli všetky dlhy získané po druhej kríze firmy splatené. V roku 1900 už Tomáš Baťa vo svojej prvej továrni zamestnával 120 ľudí. Vďaka prosperite začal rozširovať ďalšie firemné objekty do Zlína.
Americké metódy
K prvému augustu toho istého roku bola firma premenovaná na verejnú spoločnosť T&A Baťa. Napriek tomu, že firma dosahovala od začiatku svojej existencie najlepšie obraty, Tomáša zasiahla ďalšia rana. Jeho brat a spolumajiteľ firmy, Antonín ml., ochorel na tuberkulózu. O 5 rokov neskôr sa vybral na pracovnú cestu do Ameriky. Odtiaľ si okrem nových strojov priniesol aj nové metódy a mindset amerického manažmentu. Príkladom môžu byť zrážky zo mzdy a pokuty zamestnancom, ktorý neodvádzali dobrú prácu. Úplne sa odklonil od smeru odborov s rôznymi sociálnymi požiadavkami, za čo sa naňho strhla vlna kritiky a štrajkov. Tí, čo štrajkovali, boli všetci do jedného prepustení. Náhradou sa mali stať nekvalifikovaní pracovníci.
O tri roky na to zomrel jeho brat Antonín a Tomáš sa stal jediným vlastníkom firmy. Biznisu sa darilo, zamestnával v Zlíne už viac než 300 robotníkov a denná produkcia sa rovnala 3000 párom topánok za deň. Ukázal sa ďalší problém – kam začať stále pribúdajúcich robotníkov ubytovávať? A tak začal Baťa stavať tzv. „Baťove domy“, ktoré sa stali charakteristickým architektonickým prvkom Zlína. V roku 1912 začala firma opäť vyrábať celokoženú obuv. Aby sa stále dosahovali väčšie zisky a rástol aj výkon vydal Tomáš Baťa pre svojich zamestnancov nové zmluvy. V nich bolo napísané, že ak nedodržia určité množstvo produkcie, budú uhrádzať náhrady za režijné straty. Okrem nich samozrejme zostali pokuty za nesprávnu prácu z minulosti. Neskôr v tom roku sa Mária Menčíková stala jeho manželkou a splodili spolu syna Tomáša.
Vojnové obdobie a expanzia podniku
Sú tí, čo pre vojnu trpia a tí, čo z nej profitujú. Tomáš sa so svojou firmou zaradil k tým druhým. Hneď na začiatku prvej svetovej vojny, teda v roku 1914, dostal zákazku na vyrobenie 50 000 kusov vojenských topánok, tzv. „bagandží“. Ku koncu vojny sa počet zamestnancov zdesaťnásobil, mnohí z nich nemuseli narukovať, keďže šili pre rakúsko-uhorskú armádu. Objem výroby sa taktiež podarilo zdvojnásobiť a pri počte 6000 párov topánok za deň sa Tomáš Baťa rozhodol otvárať predajne po celom štáte – nie len v Zlíne.
Typický príklad "Baťovho domčeku"
Po vojne prišla kríza a ďalšie štrajky. Viacero opatrení nepomohlo a séria protestov vyvrcholila až k založeniu Komunistickej strany Československa. Keďže sklady boli plné tovaru a Baťa nevedel čo s nimi, rozhodol sa znížiť predajnú cenu obuvi o 50%, no malo to háčik. Mzdy znížil o 40%. Tento krok im vynahradil poskytnutými zľavami na obuv. Nízke ceny topánok pritiahli zákazníkov do prevádzok, ktorých sa do roku 1923 podarilo otvoriť až 112. V tom istom roku sa stal starostom Zlína.
„Chci pracovat pro všechny, bojovat proti bídě.“ Práve vďaka tomuto sloganu vo voľbách tak bodoval. Noví ľudia do firmy neustále prichádzali, a tak sa rozhodol pre ďalší zaujímavý krok. Najlepší pracovníci sa mohli po práci venovať štúdiu na Baťovej škole. Tam buď prehlbovali svoje odborné znalosti, aby sa neskôr stali manažérmi, alebo sa mohli venovať výuke cudzích jazykov. Vďaka tejto škole v Československu začali vznikať nové manažérske posty a vysokokvalifikovaní ľudia. Na chodbách viselo jeho heslo: „Neříkej mi, že to nejde – řekni mi, že to neumíš“.
Otvorené brány do sveta
V roku 1919 sa začal orientovať na zahraničný obchod a prinieslo mu to ovocie. Po rozšírení svojich prevádzok v jeho koncerne dokopy pracovalo až 5200 zamestnancov. Začal tvoriť desaťročné plány, neskôr ich zmenil na ročné, na mesačné, týždenné a nakoniec denné – firma mala na každý deň stanovenú výšku obratu, ktorý musí dosiahnuť. Mal plán, ktorého sa držal.
Zaujímavou inováciou bolo zriadenie samosprávnych dielní. Vytvoril hospodárske jednotky s vlastným účtovníctvom. Tie vo výrobnom procese kupovali napr. polotovary od jedného oddelenia, a keď ich spracovali ich predávali ďalšiemu. Týmto odľahčil firmu od nákladov na kontrolórov, pretože všetku zodpovednosť tým pádom zveril do rúk majstrov majúcich na starosti chod daného oddelenia.
Tomáš Baťa na vyplácanie svojich zákazníkov používal 4 druhy miezd: fixnú, individuálnu úkolovú – tá bola len pre špecifické pozície, kolektívnu úkolovú – robotníci vo výrobe a mzdu z účasti na zisku – vedúci pracovníci. Tento systém sa v mnohých veľkých podnikoch používa dodnes. Na konci každého roka priniesol Baťa svojim zamestnancom knižku, do ktorej mu napísali, koľko by chceli zarábať. Chcel im totižto pripraviť podmienky na to, aby boli spokojní. On totižto nazýval svojich podriadených spolupracovníkmi. Napriek tomu, že bol štvrtý najbohatší človek v Československu, ho systém nemal v obľube. Komunisti ho považovali za kapitalistického vykorisťovateľa. Niekedy v tomto období prišiel aj s tzv. „Baťovými cenami“ končiacimi deviatkou. Teda, napríklad, namiesto 5000 Kč bolo na cenovke napísané 4999 Kč. Pozitívny psychologický efekt tohto triku bol dokázaný, napriek tomu, že sa jednalo len o rozdiel 1 koruny.
Ku koncu 30. rokov dvadsiateho storočia tvoril export Baťu polovicu toho celonárodného. Rozrastal sa do mnohých európskych krajín a jeho továrenské komplexy začali rozširovať pole pôsobnosti – okrem obuvníckeho priemyslu začal s drevárskym, textilným alebo gumárenským. Filmové ateliéry Zlín a Kudlov sú taktiež dielom geniálneho podnikateľa, založil ich, aby mohol natáčať reklamy na obuv. Firmu zmenil na akciovú spoločnosť a taktiež zaviedol pásovú výrobu. Tú odpozeral od Američana Henryho Forda.
Do ďalšieho desaťročia vstupoval Tomáš Baťa s rovnakým cieľom – napredovať, stále zvyšovať produktivitu a rovnako aj počet zamestnancov. V roku 1932 zamestnával viac než 30 000 ľudí, približne 23 000 z toho vo výrobe a zvyšok na predajniach. Obuv sa predávala v neuveriteľných 2500 predajniach, z ktorých až 660 bolo v zahraničí(!). Pre lepšiu predstavu, v tejto dobe mal prevádzky až v 54 krajinách. Baťa si svojím geniálnym podnikateľským myslením podmanil 4 kontinenty: Áziu, Afriku, Európu a Ameriku. Jeho obuv poznali v Ugande, Palestíne, Brazílii alebo Trinidade. Dokážete si to predstaviť?
Tragická smrť
Každá rozprávka má koniec – rovnako aj rozprávkový podnikateľský život Tomáša Baťu. O to smutnejší je fakt, že sa skončil tragicky. Rok 1932 sa mu stal osudným. 12. júla zahynul spolu so svojím pilotom Broučkom pri nehode lietadla. Mali letieť do Švajčiarska, kde išiel Baťa otvárať novú pobočku. Otvorenia sa však nedožil. Kvôli hmle lietadlo nemohlo štartovať, no pán Baťa trval na odlete do Zürichu. Lietadlo vzlietlo, no rovnako rýchlo išlo späť k zemi. Presná príčina zrútenia lietadla sa neurčila, no nič to nezmení na tom, že obaja, pilot aj Tomáš Baťa pri nehode zomreli. Smrť našiel 15 metrov od ohrady továrne na Bahňáku. Akcie firmy boli prevedené na Jana Antonína Baťu, nevlastného brata Tomáša, a pozostalú vdovu Máriu.
Veľkolepý pohreb kráľa obuvi
Napriek tomu, že sa Tomáš Baťa dožil iba 56 rokov, zanechal na tomto svete mnoho inovácií a procesov, bez ktorých by dnešný priemysel vyzeral úplne inak. Robil krásne meno Československu všade po svete – nečudo teda, keď ho na jeho zástavke vo Švajčiarsku očakávali s prezývkou „český kráľ topánok“. Pozemky o rozlohe 24 hektárov mu predali v sume 1 frank za meter štvorcový. Tak veľmi si ho vážili. A vážiť by sme si ho mali aj my. Nie príliš často si pripomíname pamiatku tohto veľkého človeka, politika a podnikateľa, ktorý zmenil chudobný kraj na jedno z najkrajších miest v republike. Ubehlo 85 rokov od jeho smrti, no jeho odkaz s nami stále žije.
