Husári boli elitou vojska a ich vojenské úspechy boli známe po celom svete, práve na tejto sláve má leví podiel slovenský veliteľ
Husársky kúsok je slovné spojenie, ktoré odkazuje na odvážny, riskantný a takpovediac nemožný čin. Poznajú ho aj za hranicami Slovenska a tým nie sú myslené iba slovanské krajiny. Vo Francúzsku sa používa pre podobný skutok označenie tour d´hussard a v Nemecku je obdobný čin označovaný ako Hussarenstück. Tento frazeologizmus daroval svetu vojenský veliteľ husárskych jednotiek, ktorý pochádzal zo Slovenska a pôsobil v službách Márie Terézie.
Husári
Husári boli elitnými vojenskými jednotkami ľahkej kavalérie, ktorá sa objavovala vo všetkých európskych vojskách. Najvýraznejšie sa však presadili v uhorskom a poľskom vojsku, kde husári zastávali podstatné vojenské úlohy. Po prvýkrát sa tento pojem objavil v 15. storočí. V latinsky písanej listine z roku 1432 sa hovorí o jazdeckých jednotkách, ktoré strážili južnú hranicu Uhorska. Niektoré názory posúvajú vznik husárskych oddielov ešte ďalej do minulosti. Hovoria o tom, že husári sa objavovali už v rannom stredoveku v jednotkách byzantského cisára, kde plnili úlohy záškodníckeho vojska. V malých jednotkách napádali nepriateľské oddiely a takisto boli veľmi efektívne v prenasledovaní a stopovaní nepriateľa. Vo vojenských spisoch z 10. storočia sa spomínajú práve tieto oddiely, ktoré boli zložené zo Srbov a nazývali sa chonsarioi. I keď sú husári všeobecne považovaní za pôvodne maďarské vojenské oddiely s príslušnou taktikou boja, je rovnako pravdepodobné, že ich pôvod treba hľadať na Balkáne a to najmä medzi Srbmi.
Chorvátsky husár z konca 16. storočia
Postupom času sa vypracovali a vyprofilovali na efektívnu vojenskú silu všestranného využitia a záškodnícka činnosť postupne prešla do zabudnutia. Z pôvodného názvu, ktoré sa používalo pre označenie zlodeja, lúpežníka a vraha sa postupne stalo slovo, ktoré budilo nielen hrôzu, ale aj rešpekt. Husári sa vypracovali natoľko, že tvorili osobnú stráž uhorského kráľa Mateja Korvína. Ich spôsoby boja sa stali neodmysliteľnou súčasťou bojovej taktiky v Uhorsku, Poľsku a aj v iných krajinách. Postupom času sa uhorskí husári vzdali pancierovej zbroje a ich rovnošata sa stala skutočne pestrofarebným módnym doplnkom.
V Poľsku patrili husári k ťažkej kavalérii a typickí boli svojimi anjelskými krídlami
Na bojiskách im odľahčenie zbroje pomohlo k rýchlejším presunom a efektívnym manévrom. V bitkách dokázali súpera zaskočiť skutočne nečakanými výpadmi, ale vedeli sa rovnako efektívne premiestniť na požadované pozície a podporiť tak obranu kritických častí bojiska. Združovali sa v celých jazdeckých plukoch a vlastnenie takéhoto pluku patrilo medzi prestížne záležitosti. Šľachta sa snažila predháňať v počte vlastnených plukov, ktoré okrem všeobecného číselného označenia dostávali mená aj podľa majiteľov plukov. Majiteľ bol priamo zodpovedný za vybavenie a výcvik vojakov, takisto za ich zásobovanie a priestory, v ktorých sa počas ťažení či v čase mieru zdržovali. Jeden pluk počítal približne tisíc mužov a koní, čo značí, že nešlo o lacnú záležitosť. Husári to však vedeli vykompenzovať víťazstvami, na ktorých mali zväčša leví podiel. Preto vlastníctvo takého pluku bolo nielen otázkou prestíže, ale aj otázkou cti. Na európskych bojiskách sa tak pod zástavami s habsburskou orlicou a svätoštefanskou korunou preháňali pluky najvýznamnejších rodov monarchie - Esterházy, Nádaždy, Pálffy, Andrássy, Báthory a pod.
Pre husárov bola typická rozmanitosť ich uniforiem
Efektivita husárskych oddielov a ich všestranné využitie sa podpísali pod to, že v priebehu 18. storočia sa vytvorili obdobné jednotky vo všetkých svetových armádach. Do niektorých krajín sa premiestnili priamo husári z Uhorska a Poľska, aby tam pomáhali zakladať obdobné oddiely, do iných krajín bola zakomponovaná iba ich taktika. V jednotlivých krajinách sa im hovorilo rozdielne (husár, dragúň, kozák a pod.), ale čo sa týkalo spôsobu boja, ich využitia v konflikte, taktiky, ale aj typických prvkov zbroje a uniformy, boli si tieto jednotky skutočne podobné. Okrem priameho útoku sa mohli využiť skutočne na všetko. V taktických bojoch 18. storočia, kde armády zväčša pochodovali proti sebe v líniách, husári útočili zo strán, napádali nepriateľské delostrelectvo, prenasledovali zdecimované oddiely, stopovali nepriateľa, zabezpečovali výzvednú činnosť a hlavne sa rýchlo presúvali nielen po bojisku, ale po celej oblasti a mohli tak včas zasiahnuť presne tam, kde ich bolo treba.
Typické prvky uhorského husára v 19. storočí
Do ich výzbroje patrila hlavne šabľa a pištole. Nevyhýbali sa však ani drevcovým zbraniam či ľahkým jazdeckým puškám. Husári dokázali veľmi dobre vycvičiť svoje kone, ktoré ich v bitke poslúchali na slovo. Husárske oddiely dokázali s koňmi naozaj nevídané veci, ich zvieratá si dokázali ľahnúť alebo pokojne klusať vo formácii proti nepriateľským oddielom, pričom okolo nich svišťali všetky druhy projektilov. Kone tak šetrili energiu na rozhodujúci cval, ktorý bol o to ničivejší. Husári boli veľmi dobrí šermiari a strelci. Dokázali strieľať a šermovať priamo zo sedla a boj so šabľou posunuli na skutočné umenie.
Andrej Hadik
Narodil sa 16. októbra 1711 na Žitnom ostrove. Jeho rodina pochádzala z Turca a patrila k zemianskemu stavu. Andrejov otec bol husársky kapitán a napriek tomu, že Andrej začal štúdium teológie v jezuitských inštitúciách, kde sa pripravoval na kňazskú kariéru, napokon na želanie otca vstúpil do vojska. V roku 1732 vstúpil do služieb Dežőfiho husárskeho pluku. Tam začínal ako zástavník pluku. Už o dva roky sa zapojil do svojho prvého konfliktu. V roku 1734 vypukla vojna o poľské dedičstvo, do ktorej sa zapojil aj Dežőfiho husársky pluk. Hadik bol za zásluhy povýšený do hodnosti kapitána. Hneď po skončení tejto vojny sa dostal na Balkán, kde bojoval proti Osmanskej ríši. Bol medzi vojskami, ktoré dobili strategické pevnosti Niš a Vidin. Neskôr velil jednotke približne 150 jazdcov, ktorá prekvapivým útokom obsadila pevnosť Banja Luka. Vojna nakoniec skončila porážkou monarchie, ale pre Hadika znamenala ďalšie povýšenie a napredovanie v kariére. Už počas vojny bol povýšený do hodnosti majora.
Hadik sa postupne prepracoval z veliteľa malých skupín na vrchného veliteľa celej armády
V roku 1740 vypukol skutočne nepríjemný konflikt, ktorý otriasol celou monarchiou. Vojna o rakúske dedičstvo vypukla ako reakcia na nástupníctvo Márie Terézie. Mladá panovníčka musela obhájiť svoje nároky na habsburskú monarchiu proti viacerým súperom, ktorí sa zleteli ako supy, aby si odtrhli čo najväčšiu časť koláča. Najväčším nepriateľom Márie Terézie sa stal uznávaný stratég - Fridrich II. Veľký. Pruský kráľ napokon aj najviac zavaril monarchii a tá vo vojne stratila Sliezsko. V prvých fázach, ktoré sa nazývajú aj Sliezske vojny (1740 - 1748) sa Hadik vyznamenal ako vynikajúci veliteľ a vojnový stratég. V tom čase bol vo veku 33 rokov povýšení do hodnosti plukovníka a bol tak najmladším plukovníkom v celej habsburskej armáde. A to stále nebolo všetko, už o tri roky neskôr bol povýšený za zásluhy do hodnosti generálmajora a od toho času prestal veliť len jednému pluku, ale stal sa veliteľom celej brigády. V súkromnom živote sa mu tiež darilo. V roku 1742 sa oženil s Františkou Lichnowskou, dcérou poľského grófa, s ktorou mal deväť detí. Ich manželstvo trvalo 45 rokov a skončilo smrťou jeho manželky. Synovia pokračovali v Hadikovom odkaze a dokázali urobiť rovnako zaujímavú vojenskú kariéru ako ich otec.
Mária Terézia už ako mladá panovníčka musela bojovať o svoj trón
Do ďalšieho konfliktu - Sedemročnej vojny (1756 - 1763), ktorú neskôr Winston Churchill označil za skutočne prvú svetovú vojnu - vstupoval v hodnosti poľného podmaršala. Bola to v podstate druhá najvyššia hodnosť v habsburskej armáde. Sedemročná vojna Hadikovi napokon priniesla aj tú najvyššiu hodnosť poľného maršala a zároveň večnú slávu v dejinách, do ktorých sa jeho meno zapísalo zlatým písmom. Opäť sa preukázal ako vynikajúci stratég a husárske oddiely sa vďaka jeho veliteľským zručnostiam dostali na vrchol svojej slávy. V Sedemročnej vojne naplno preukázali svoje schopnosti a stali sa postrachom nepriateľa aj v prípadoch, keď sa ocitli v početnej nevýhode. Hadik sa po tejto vojne stal nielen poľným maršalom, ale tiež jednou z najznámejších a najoceňovanejších osobností monarchie. Vo vtedajších kritériách bol skutočnou celebritou, navyše dekorovaný najvyšším vojenským vyznamenaním monarchie. Mária Terézia mu udelila Veľkokríž Vojenského radu Márie Terézie a tiež dedičný grófsky titul.
Hadik (druhý zľava) v spoločnosti najvyšších veliteľov armády a panovníka Jozefa II.
Po vojne zastával tie najdôležitejšie vojenské posty v krajine. Stal sa guvernérom Budína, neskôr zastával post miestodržiteľa Sedmohradska, Haličska a Vladimírska. Jozef II. mu udelil titul dedičného ríšskeho grófa a mohol tak zasadať medzi dvoranmi a predkladať návrhy zákonov. Zaujímavosťou je, že Hadik bol historicky prvý šľachtic, ktorý v monarchii predložil návrh na zrušenie nevoľníctva (v 60. rokoch 18. storočia). Nevoľníctvo oficiálne zrušil svojim patentom až Jozef II. v roku 1781. Od roku 1774 bol Hadik hlavným veliteľom cisárskych vojsk a až do smrti predsedal Dvorskej vojenskej rade vo Viedni, čo znamená, že bol niečo ako minister vojny. Na tomto poste bol prvý reprezentant Uhorska a vôbec jediný Slovák. V armáde presadil mnohé inovatívne prvky, zjednodušil správu i organizáciu jednotiek, zaslúžil sa o vybudovanie vojenského archívu v hlavnom meste monarchie, ktorý slúži dodnes a podobne. Zomrel 12. marca 1790 a pochovaný je vo Futogu v srbskej Vojvodine, ktorú dostal do daru. Jeho životným krédom bol latinský citát Virtuti nihil invium (Pre chrabrosť nie je žiadna prekážka).
V iných štátoch Európy Hadika pripomínajú sochy, námestia, ulice (na obrázku jazdecká socha generála Hadika v Budapešti)
V roku 2004 bola po ňom pomenovaná Vojenská akadémia v Liptovskom Mikuláši. Tá však bola v roku 2008 integrovaná do Akadémie Ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Tak zanikla najväčšia pripomienka tohto veľkolepého vojenského veliteľa. V súčasnosti sa na Slovensku nachádza jedna ulica v Petržalke, ktorá nesie meno slávneho rodáka.
Hadikov husársky kúsok
Andreja Hadika a husárske jednotky preslávila hlavne jedna vojenská akcia z októbra 1757. V tom čase Európu zmietala Sedemročná vojna, ktorá sa s istotou prenášala aj mimo kontinent. Britské a francúzske vojská totiž konflikt preniesli aj do Severnej Ameriky. V strednej Európe sa však konflikt niesol hlavne v znamení bojov habsburských oddielov s Prusmi. Fridrich II. Veľký vytušil plány Márie Terézie na odvetu a tak vpadol do jej dŕžav. Po počiatočných úspechoch sa boje preniesli až na české územie, ale tu boli Prusi v Bitke pri Kolíne (18. júna 1757) porazení.
Bitka pri Kolíne
Porážka v tejto bitke rozhnevala pruského kráľa natoľko, že sa podujal k jednému zo svojich najslávnejších výrokov. Počas ústupu pruských vojsk, Fridrich II. kričal na svojich vojakov: Vy hovná, hádam nechcete žiť večne? Napriek tomu sa bitka skončila jeho porážkou a Prusi, ktorí doposiaľ ťahali vždy za dlhší koniec, sa presvedčili o sile rakúskych jednotiek. Pre Fridricha II. to bola v podstate prvá veľká porážka, ktorú mu jednotky Márie Terézie uštedrili. Navyše musel prerušiť obliehanie Prahy a stiahnuť svoje sily z českého územia. Vojna sa preniesla na sliezske územie, presne tam, kde to Mária Terézia potrebovala a kde chcela rozhodnúť o prinavrátení Sliezska medzi svoje dŕžavy.
Fridrich II. Veľký
Najdôležitejšie a rozhodujúce boje sa mali odohrať o Svídnicu a Wroclaw. Tie považovala Mária Terézia a jej velitelia za kľúčové v otázke víťazstva a prinavrátenia územia späť pod správu monarchie. Cisárska armáda obkľúčila Svídnicu v októbri 1757. V tomto čase sa na obliehané mesto upierali zraky Viedne i Fridricha II. Pruský kráľ bol naplno zamestnaný tým, aby dokázal zastaviť rakúsky postup. Cisárske vojská dostali doslova krídla. Ich velitelia boli nadšení, že sa im konečne podaril obrat vo vojne proti nenávidenému súperovi, pred ktorým doposiaľ iba ustupovali. Andrej Hadik využil práve túto situáciu, aby sa nadobro preslávil. Pokým cisárska armáda obliehala Svidnicu a Fridrich II. sa snažil zmobilizovať pre odvetný útok, Hadik na čele väčšej jednotky o sile 3 500 mužov prenikol cez nepriateľské sily. Jednotka postupovala smerom na Berlín, ktorý je od Svídnice vzdialený viac ako 300 km.
Husári pred bránami Berlína
Niesli so sebou aj šesť kanónov, no inak boli Hadikove sily zložené z husárov a podporných peších oddielov. Okrem toho ho sprevádzali drobné husárske jednotky, ktoré zaisťovali jeho krídla a zabezpečovali kontakt s ostatnými veliteľmi. V noci 16. októbra 1757 sa Hadik so svojimi mužmi dostal k hlavnému mestu Pruska. Vtrhol na predmestie Berlína, ktoré cisárske jednotky vyrabovali. Následne poslal žiadosť o výpalné predstavenstvu mesta, ktoré sa snažilo vyhýbavo hrať o čas. Hadik však okamžite zaútočil a Berlín obsadil s minimálnou armádou a prakticky bez delostrelectva. Útok na mesto sa v tých časoch v podstate v takomto zložení vojsk ani nedal previesť. Husári obsadili niekoľko berlínskych štvrtí a rozohnali vojenskú posádku mesta. Tá sa okamžite dala na útek a spolu s ňou opustila mesto aj kráľovná, ktorá mala v Berlíne svoje hlavné sídlo. Hadik pri útoku na mesto stratil iba desať mužov, ďalších 28 bolo zranených. Medzi ľahko ranenými bol aj ďalší Slovák - Ladislav Škultéty-Gábriš - najdlhšie pôsobiaci vojak v aktívnej službe v dejinách. Obsadiť veľkomesto, akým v tom čase už Berlín bolo, a pritom stratiť minimum vojakov, tak to bol neskutočný čin, pre ktorý sa čoskoro zaužívalo označenie husársky kúsok.
Ladislav Škultéty-Gábriš
Hadikovi husári si ho právom zaslúžili, od mestskej honorácie zinkasovali 235 tisíc toliarov za to, že mesto nevydrancovali, ako bolo v tých časoch zvykom. Berlín opustili na druhý deň, v noci zo 17. na 18. októbra, pretože k hlavnému mestu sa už blížili pruské jednotky na čele so samotným Fridrichom II. Ten okamžite zanechal ostatné bojové operácie a ponáhľal sa Berlínu na pomoc.
Výsledky Sedemročnej vojny Hadikov husársky kúsok neovplyvnil, no do histórie sa zapísal
Po opustení Berlína sa Hadik vrátil do Svídnice, ktorú medzičasom cisárske sily obsadili. Po ceste napadli ešte Frankfurt nad Odrou, kde jeho husári vybrali ďalšie výpalné. Hadik bol po návrate ospevovaný ako skutočný hrdina, pretože zvesť o jeho skutkoch sa po Európe rozšírila rýchlejšie, ako sa dokázali jeho jednotky presúvať. Veliteľ si získal rešpekt u svojich mužov aj preto, že takmer 25 tisíc toliarov nechal rozdeliť medzi tých, ktorí sa útoku na Berlín zúčastnili. Zvyšnú sumu poslal panovníčke do Viedne ako vojnovú korisť. Práve pre tento mimoriadne odvážny skutok ho potom Mária Terézia dekorovala najvyšším vojenským vyznamenaním a ďalšími titulmi. Pre priebeh Sedemročnej vojny táto epizóda nemala žiaden význam. Vojna sa napokon skončila neúspechom.
Mária Terézia ho za jeho služby vyznamenala najvyššími poctami
Mária Terézia nedokázala vrátiť do svojich dŕžav Sliezsko a navyše sa naplno ukázali všetky nedostatky, ktoré krajinu zmietali. Nastúpila teda na cestu výrazných reforiem, pod ktorými ju poznáme aj z dejepisu. Andrej Hadik sa stal legendou už počas svojho života a jeho odkaz udržujú vo viacerých krajinách. Na Slovensku sa postupne vytrácal z povedomia spoločnosti a dnes je iba málo tých, ktorí vedia aspoň čosi o slávnom vojvodcovi so slovenskými koreňmi. Slovné spojenie “husársky kúsok”, ktoré Hadik ľudstvu daroval, však pretrvalo a je známe dodnes.
