Minulý rok sme dostali skvelý Antrophoid, podarilo sa Cédricovi Jimenezovi prekonať nastavenú latku?
Občas sa stane, že sa rozbehne produkcia filmov, ktoré spracovávajú rovnakú tému či udalosť a potom sa zdá, že od seba režiséri navzájom odpisujú. Samozrejme, väčšinou ide o číru náhodu. Ale aj tak je zaujímavé, že v tak krátkom čase dostávame snímku zahraničných tvorcov, zobrazujúcu významnú udalosť česko-slovenských dejín. Minulý rok do našich kín vstúpil Anthropoid od Seana Ellisa, producenti The Man with the Iron Heart teda presunuli premiéru na rok 2017. Logický krok, hoci sa obávam, že porovnávaniu oboch filmov sa diváci asi nevyhnú.
Novinka Cédrica Jimeneza vychádza z vynikajúcej knihy Laurenta Bineta so záhadným názvom HHhH (samotná snímka je tiež niekde uvádzaná pod týmto názvom). Ide o akronym vety, ktorá kolovala nacistickým Nemeckom - Himmlers Hirn heißt Heydrich, teda Himmlerov mozog sa volá Heydrich. Už po druhýkrát teda budeme na veľkom plátne svedkami, ako si Jozef Gabčík a Jan Kubiš vyšliapnu na tretieho najhlavnejšieho muža Tretej ríše, jedného z hlavných organizátorov Holocaustu a zastupujúceho protektora Protektorátu Čechy a Morava, Reinharda Heydricha.
Film sa skladá z dvoch jasne vymedzených polovíc. V tej prvej sledujeme Heydricha (Jason Clarke) od jeho vylúčenia z nemeckého námorníctva, cez zoznámenie sa s manželkou Linou (Rosamund Pike), postupné získavanie moci v nacistickej strane až po jeho príjazd do Prahy a brutálne rozdrvenie tamojšieho odboja. V druhej na scénu nastupujú Jozef Gabčík (Jack Reynor) a Jan Kubiš (Jack O'Connell), ktorí sú exilovou vládou v Londýne poverení spáchať na „pražského kata“ atentát.
Som nahnevaný. Bol som zrejme jediný z redakcie, kto bol na túto snímku zvedavý a dá sa povedať, že som sa tešil. O to trpkejšie bolo moje sklamanie z výsledku. Jimenezove dielo má mnoho problémov, poďme si to teda prebrať. V prvom rade, celý film má len dve hodiny (aj so záverečnými titulkami). Tvorcovia toho ale chcú veľmi veľa povedať, veľmi veľa ukázať, ničomu sa však nevenujú poriadne. Celý príbeh sa tak rozdrobuje do náhodných scén a záberov, kedy sa na plátne striedajú roky a udalosti s guľometným tempom.
Ako som napísal, prvá polovica sa venuje Heydrichovi. Táto časť je miestami zaujímavá, ale celý jeho kariérny postup preletíme ako z rýchlika. Jeho vzťah s Linou je prostý akejkoľvek hĺbky. Lina samotná je síce potenciálne zaujímavou postavou, ale ani v jej prípade nemôžeme hovoriť o nejakej veľkej prepracovanosti. Rosamund Pike však hrá veľmi dobre. Musím ale vyseknúť poklonu Jasonovi Clarkeovi. Keď som ho videl v traileri, vôbec som nemal pocit, že sa do úlohy Heydricha hodí. Ale prekvapil ma, svoju rolu zvládol naozaj s prehľadom. Miestami z neho naozaj išiel ten chlad a zlá aura, akú si spájate s jedným z najobávanejších nacistov, pred ktorým sa triasli nielen obyčajní ľudia, ale aj samotní esesáci. Rovnako Jack Reynor a Jack O'Connell sú vo svojich partoch výborní. Mia Wasikowska sa na plátne ohreje asi päť minút a jej postavu by mohla hrať akákoľvek neznáma herečka. Celkovo ale môžem povedať, že všetci herci sa veľmi snažia a ich výkony sú naozaj kvalitné. Ale o to viac bolí, ako ich snaha totálne prichádza navnivoč. Kto sa za to môže? Podľa môjho názoru jednoznačne Cédric Jimenez.
Tento človek má zatiaľ na svojom na konte len dva pomerne neznáme celovečeráky. A mne osobne pôsobilo utrpenie sledovať, ako svojou polomŕtvou réžiou hádže schopným hercom polená pod nohy. Ospalejšie zrežírovanú vojnovú drámu som zrejme ešte nevidel. Jimenez sa navyše snaží o veľmi svojský tón – miestami takmer až akýsi lyrický art. Trochu mu ale uniká, že vypomáhanie si spomalenými/zrýchlenými zábermi, ostentatívne smutnou hudbou, zmrazovaním a rozostrovaním obrazu pôsobí v podobnom príbehu ako päsť na oko.
Režisér znudene prechádza od scény k scéne, ale všetko je tak mŕtve a sterilné, až má človek chuť trieskať od bezmocnosti hlavou do sedadla. Jimenez nedokáže tvoriť napätie či gradovať scény (najviac to cítiť v záverečnom dejstve v kostole). Jeho film tak namiesto hutného thrilleru pripomína skôr televízne rekonštrukcie v dokumentoch. A tento fakt človeka proste mrzí. Jimenez mal v rukách všetky tromfy – dostatočne dramatickú historickú udalosť, skvelú predlohu a výborných hercov. Ak by sa toho chytil režisér s poriadnou víziou (Bryan Singer, napríklad), mohli sme dostať druhú Valkýru. Žiaľ, realita je o dosť smutnejšia.
The Man with the Iron Heart obsahuje aj veľké množstvo historických nepresností, ale to je – paradoxne – až úplne posledný problém. Tým najhlavnejším je, že Jimenezova snímka nefunguje po príbehovej stránke, nemá dostatočný dramatický oblúk a fungujúce vzťahy medzi postavami. Herci v tomto prípade zachraňujú veľmi veľa, ale nestačí to. Vlaňajší Anthropoid mal tiež svoje muchy, ale išlo o výborne zrežírovaný a napínavý thriller, ktorý mal hodnoverné emócie a viac-menej po všetkých stránkach fungoval. Doslova ste mohli cítiť, že Seanovi Ellisovi (na rozdiel od Jimeneza) naozaj záleží, aby príbeh vyrozprával čo najlepšie. Pokiaľ teda chcete vidieť kvalitné zobrazenie osudov Gabčíka a Kubiša, siahnite radšej po jeho diele, prípadne po klasickom Atentáte z roku 1964 od Jiřího Sequense. The Man with the Iron Heart je len horkou premárnenou šancou a v kinách ju môžete pokojne minúť. 4/10
