V Atlantickom oceáne mu zničila veľryba loď a Steven ostal v strede oceánu.
V každom z nás sa skrýva hrdina. Život Stevena Callahana nebol jednoduchý, no aj tak sa s ním dokázal popasovať na úrovni hodnej obdivu. Na záchrannom člne totiž v strede Atlantického oceánu prežil nepríjemných 76 dní. Všetko to začalo v roku 1981, kedy sa Steven rozviedol s manželkou a usúdil, že by to chcelo nový štart. Rozhodol sa tak vycestovať na dobrodružnú cestu z Newportu na americký Rhode Island. Šiel však okľukou, keďže chcel cestou vidieť niekoľko udalostí a cestou tak zakotvil napríklad v Bermudách či v Spojenom kráľovstve. Videl i Španielsko a Kanárske ostrovy a takto cestoval vyše roka. Všetko pritom zvládal na lodi Napoleon Solo, ktorú si sám navrhol.
V januári 1982 cestoval z Kanárskych ostrovov na Antiguu, no cestu mu skrížili nepriaznivé podmienky. Nešlo však o zlé počasie, no pravdepodobne o veľrybu, ktorá mu jeho loď poškodila natoľko, že hrozilo potápanie. Steven tak musel svoje plavidlo opustiť na malom záchrannom člne. Vedel, že nasledujúcich niekoľko dní nebude najľahších, preto zachoval chladnú hlavu a z lode si zobral niekoľko zásob či dôležité predmety ako zbraň alebo zariadenie na destilovanie vody. Samozrejme, nie je presné určiť, kde sa vtedy Steven nachádzal, no usudzuje sa, že to mohlo byť asi 1 300 kilometrov ďaleko od Kanárskych ostrovov. Steven však nemal poňatia, kde je, kam sa plaví ani kedy tam bude. Nemal takmer žiadne jedlo a vody len niekoľko desiatok litrov.
Je ťažké predstaviť si, ako by sa každý z nás v Stevenovej pozícii zachoval. Tomu síce tiež nebolo všetko jedno, no myseľ mu ostala čistá a on zhromaždil všetky svoje vedomosti z televízie a uvedomil si, že ak nebude mať rýchlo jedlo a pitnú vodu, nikam sa nedostane. Pomocou spomínaného destilovacieho zariadenia dokázal vydestilovať určité množstvo vody. Len pol litra čistej vody plus niečo zo zásob bežnému človeku zvyčajne nestačí, Steven však nemal na výber a rozhodne sa to javí ako lepšia alternatíva, než zomrieť vysušením z morskej vody. Drahocennú tekutinu však Steven získaval aj z rýb, ktoré lovil a jeho jedálniček raz za čas ozvláštnili aj vtáky, ktoré si na Stevenov člnok prišli oddýchnuť a on ich v nečakanom momente prebodol kopijou. Tepelne upraviť takéto jedlo v strede mora je však nemožné, a tak sa Steven musel uspokojiť so surovou stravou.
Po asi dvoch týždňoch utrpenia na hladine začal náš dobrodruh strácať nádej. Jeho jedinou šancou bolo, že ho na pevninu či ostrov doplaví nejaký milostivý prúd. Tiež však mohol zastaviť loď a aj keď jednu uvidel, nikto z posádky si svetlicu vystrelenú zo zbrane nevšimol. Prešiel mesiac a loďka sa začala rozthávať a dnu sa dostávali kvapky vody. Steven však ešte z jeho lodi stihol ukoristiť sadu na opravu gumy a po desiatich dňoch úporných pokusov sa mu podarilo čln opraviť. O surovom mäse a minime vody je príbeh aj ďalšieho mesiaca a nádej prichádza až v 76. deň, kedy už prišiel o takmer všetky zásoby. V diaľke zbadal svetlá, a tak sa v utrpení pokúsil prežiť ešte niekoľko hodín a nasledujúce ráno spozorovali plaviaci sa člnok rybári. Niet pochýb o tom, že ho zachránili, no niekoľko týždňov sa Steven ani nedokázal postaviť na vlastné nohy.
Stroskotanec nakoniec skončil na ostrove Marie-Galante v súostroví Guadeloupe v Karibiku, odkiaľ sa neskôr dostal späť domov, no na svoju životnú cestu určite nikdy nezabudne.
