Príbeh z hradiska nad Trnavou je plný tajomstiev.
Slovensko je plné tajomstiev, o ktorých tuší len málokto a je veľmi vzrušujúce ich objavovať. Nedávno si sa mohol dozvedieť o snáď najväčšej slovenskej záhade, o Mesačnej jaskyni. Tentokrát sa však zo strmých strání Vysokých Tatier presunieme smerom na západ. Zakotvíme neďaleko Trnavy, vo väčšej obci Smolenice a vydáme sa do miestneho lesa, kde po niekoľkých minútach môžeme naraziť na pozostatky hradiska Molpír, kde sa diali jedny z najzvrátenejších vecí celej slovenskej histórie.
Hradisko Molpír stálo na vrchu s predvídateľným názvom Molpír, ktorý dosahuje nebotyčnú výšku až 351 metrov nad morom. Povedzme si na rovinu - veľa sa toho nevie. S istotou však môžeme povedať, že samotné základy Molpíru boli položené ešte v praveku, keďže sa jeho história ťahá až do 6. storočia pred naším letopočtom, čiže do železnej doby. Tiež vieme, že Molpír bol nejaké časové úseky opustený, že sa dialo zopár prestávb, no dnes už nie je možné odlíšiť, ako to vyzeralo na začiatku alebo v ktoromkoľvek časovom období.
V čase najväčšieho rozkvetu však mohlo mať hradisko až 14 hektárovú rozlohu (pre porovnanie, Spišský hrad má 4 ha), čo z neho vtedy robilo jednu z najrozľahlejších stavieb na Slovensku. Všetko bolo postavené z kameňa a dreva. Molpír mal vysoké múry, obranné valy a všetko bolo naložené na základnú drevenú konštrukciu, čo v praxi znamená, že zničiť to nebol až taký problém.
Keď sa však povie hrad, každý si predstaví drsnú stredovekú kamennú stavbu na kopci vzhliadajúcu na celú monarchu, hradisko Molpír však bolo akousi opevnenou dedinou s až 62 stavbami, odrezanou od sveta. Žili tu ľudia na nižších vrstvách, ktorí mali postavené vlastné príbytky, existovali aj trhy či vyhliadky. Zatiaľ to vyzerá ako pomerne progresívna stavba na to obdobie, no okrem spomenutých častí sa našli aj omnoho znepokojujúcejšie. Samotný Molpír bol rozdelený na tri časti podľa nadmorskej výšky. V dvoch nižších sa nenašlo skoro nič, no na vrchole stálo okultné miesto vytesané do skaly dlhé až 200 metrov. V ňom sa nachádzali tri ohniská a okolo nich zvláštne symboly či predmety, ktoré by dnes nikto nedokázal podrobne objasniť.
No a potom sa tam tiež našla detská lebka a kosti. Pozostatky dvojročného dieťaťa boli značne obhorené, nikde sa však nenašlo ohnisko. Ľudské ostatky však neboli nájdené len v hĺbke chladnej skaly, ľudská lebka sa našla aj v základoch jedného z domov. A teraz sa môžeme vžiť do archeológov, ktorých úloha bola z týchto nálezov niečo dostať. Treba spomenúť, že samotný vŕšok, akropola, bola veľmi chránená, je teda pravdepodobné, že tam žil niekto dôležitý, asi teda vedúci samotného hradiska. Telá ľudí mohli byť zabíjané kvôli náboženstvu, no aj obetované samotnému vládcovi.
Neskôr sa však neďaleko hradiska našla svätyňa poskladaná z detských kostí. To zaváňa nejakým obscénnym náboženstvom, no bohužiaľ, o vtedajších vierach toho nevieme takmer nič. Aj tieto kosti však boli obhorené, no našli sa aj stopy po ľudskej konzumácii. Kanibalizmus je teda jasný a prišiel ten čas položiť si otázku, či práve na tomto nebol postavený celý kult a vlastne aj samotný Molpír. Nie je totiž veľa dôvodov, prečo by si si chcel postaviť megapevnosť v strede ničoho, pričom nemáš strategickú polohu. Mimochodom, existuje teória, že pod hradom bola kedysi obrovská sieť podzemných chodieb a na túto tému koluje aj povesť.
Kedysi dávno sa na vrchu Molpír mali usadiť Veľkí učitelia, múdri starci, ktorí sa rozhodli vzdelávať ľudí a šíriť dobro i vieru. Spolu vybudovali celú osadu a žili v zhode, ktorú šírili aj medzi ostatnými. Báli sa však "bytostí z neba", preto sa rozhodli vybudovať podzemné chodby pre prípadnú potrebu úteku. Jedného dňa však k Molpíru malo prísť obrovské svietiace mesto chrliace žiariace vybuchujúce gule, ktoré všetko zničili. Neostal kameň na kameni a život sa sem nikdy nevrátil. Tajomné bytosti mali vrch prekliať a každý, kto sem potom prišiel, vraj umrel vo veľkých bytostiach.
Posledná časť povesti je však pravdepodobne len výplodom fantázie miestnych. Po prvej svetovej vojne sa totiž na miesto vydal archeológ A. Loudal, ktorý mal prísť na veľmi dôležité objavy. Počas skúmania však za doteraz nevyjasnených okolností umrel a jeho siahodlhá práca sa záhadne stratila.
Chúťky na ľudské mäso osadníkov sú však tak trošku sklamaním, pretože Molpír bol skutočne moderným a progresívnym hradiskom. Sebestačné osadníctvo produkovalo vlastné remeselné nástroje a dovážali sa len veci pre prestíž a luxus. Ich jediný kontakt s vonkajším svetom bolo obchodovanie s niťami, ktoré vymieňali za spony, ihlice a jantárové šperky či perly. Naraz tu mohlo žiť asi 800 ľudí. Koniec veľkolepého Molpíru sa však zdá byť pomerne fádny. Jediné dochované stopy sú strelky zapichutné vo východnom múre, no našli sa pozostatky len jednej obete boja. Podľa "munície", ktorú útočníci použili, nezničil Molpír nikto významný, no pravdepodobne nejaký kočovný kmeň žijúci v Karpatskej kotline. Je pravdepodobné, že na niekoľko rokov hradisko oni sami obsadili, keďže sa našli niektoré predmety, ktoré ich kultúru symbolizujú. Od roku 1990 je z Molpíru národná kultúrna pamiatka.
