Vydané na milosť a nemilosť svojim novým pánom.
Hlavnou inšpiráciou slávneho románu Jamesa Fentimora Coopera (Posledný mohykán) bol únos istej Jeminy Boonovej z roku 1776. Dcéru Daniela Boona, slávneho hraničiara z Kentucky, uniesla spolu s dvoma ďalšími dievčinami skupinka Šošonov a Čerokíjov. K indiánskym sídlam pri rieke Ohio už však nedorazili. Tretí deň cesty, práve keď pripravovali večeru, boli napadnutí družinou pod vedením samotného Boona. Zaznelo niekoľko výstrelov, dvaja indiáni skončili smrteľne ranení na zemi, ostatní utiekli. Záchrancovia sa obávali, že dievčiny budú prinajmenšom znásilnené, ale k ničomu takému našťastie nedošlo. Jemina Boonová strávila v zajatí len tri dni. Iné ženy ale mesiace či roky a niekedy i zvyšok života. Pre nepočetných indiánov boli totiž únosy žien a detí (a to nie len belochov) jedinou možnosťou, ako odvrátiť klesajúcu populačnú krivku. Niektoré z ich obetí čakal tragický osud, iné naopak šťastný. Každý z týchto životných príbehov bol ale dramatický a pozoruhodný. Toto sú tri z nich.
Mary Rowlandsonová
V rokoch 1675-1678 prebiehal medzi indiánskymi kmeňmi a osadníkmi Nového Anglicka krvavý konflikt. Hlavným dôvodom bolo zaberanie pôdy, odlišné vnímanie jej vlastníctva a obrovské kultúrne rozdiely. Na čelo povstania sa postavil náčelník Matecomet, ktorého európsky kolonisti prezývali Filip, vďaka čomu táto veľká indiánska vojna vstúpila do histórie aj ako vojna kráľa Filipa. Išlo o brutálny a krvavý zápas, v ktorom padla za obeť stovka kolonistov a bolo zničených či poškodených niekoľko anglických osád. V auguste roku 1676 bol Matecomet zabitý, jeho telo rozštvrtené a hlava na dlhé roky vystavená na bráne v Plymouthe, náčelníkova žena a malý syn boli predaní ako otroci do Západnej Indie za 30 šilingov (rovnaký osud čakal stovky ďalších indiánov). Boje trvali až do uzavretia mieru roku 1678, ktorý stvrdil dominanciu kolonistov na území Nového Anglicka. Vráťme sa ale teraz o niečo späť, konkrétne do roku 1676, kedy veľká skupina Indiánov zaútočila na mestečko Lancaster v Massachusetts. Za úsvitu sa osadou začali rozliehať výstrely z muškiet, následne na čo sa niekoľko domov ocitlo v plameňoch. Medzi prepadnutými obyvateľmi bola i Mary Rowlandsonová , manželka reverenda Josepha Rowlandsona. Ten sa však zhodou okolností nachádzal v Bostone, čo mu očividne zachránilo život. Taktiež Mary mala svojím spôsobom šťastie, i keď sa stala svedkom krutej smrti mnohých svojich príbuzných a susedov, vrátane tohto nemenovaného muža: „Ďalší utekal z horiaceho domu, bol postrelený a zranený, padol. Prosil ich o život, sľuboval im peniaze, ale oni mu nevenovali pozornosť a udreli ho do tváre, vyzliekli donaha a vyrezali vnútornosti.“ Guľky začali lietať i do domu, kde sa ukrývala Mary. Jedna ju zasiahla do boku a ďalšie dve poranili jej šesťročnú dcéru Sarah, ktorú držala v náručí. Mary sa však podarilo prežiť, spolu s ďalšími 24 osobami (vrátane jej troch detí) sa ocitla v indiánskom zajatí.
"Červenokožci" z kmeňa Narragansettu si následne preživších rozdelili a vyrazili preč z vyplienenej osady. Mary sľúbili, že jej neskrivia ani vlások. Prvá noc v zajatí, počas ktorej sa jej väznitelia radovali a hodovali zo získanej koristi, vraj bola tou najhoršou v jej živote. „Ach! Ten krik, spev a tanec tých čiernych stvorení noci, ktoré onomu miestu dávali podobu pekla....“ Nasledovalo deväť dní ťažkého pochodu hlbokým snehom, počas ktorého „zaspala na veky vekov ako baránok“ Maryina zranená dcéra. Pravdepodobne to tak bolo lepšie. Indiáni sa jej totiž predtým vyhrážali, že neustále plačúcu Sarah zabijú a oskalpujú. Krátko na to predali väznitelia Mary do otroctva náčelníkovi Quannopinovi, ktorý ju využíval ako slúžku a nosičku nákladu. Počas dlhého pochodu sa stretla aj so svojím 14-ročným synom Josephom a 10-ročnou dcérou Mary. Dlho sa s nimi ale vidieť nemohla. Strach z prenasledovania hnal indiánov stále ďalej zasneženou krajinou a rodina bola znova rozdelená. Cesta bola náročná a keď už vyčerpaná Marry nebola schopná niesť svoj náklad, Quannopinova manželka jej len uštedrila facku. Navyše začalo dochádzať jedlo a skupina sa z núdze živila aj varenými kopytami. Pri ďalšom z radu presunov prekročila Maryina skupina rieku Connecticut a zamierila za samotným „kráľom Filipom“. Keď Mary zistila, koľko „pohanov“ obýva Metacometov tábor, skoro sa psychicky zrútila. Netušila pri tom, že najväčšie útrapy už má v skutočnosti za sebou.
Konečne ju čakal odpočinok a normálne jedlo. I keď je pravda, že ako zajatkyňa ho nemala nikdy nazvyš a väčšinou trpela hladom. Stretla sa i so samotným Metacometom, ktorý jej dokonca ponúkol, či si nechce zapáliť fajku, čím samozrejme pohrdla. Ako šikovná krajčírka bola požiadaná, aby pre jeho syna ušila košeľu. Zdanlivo nevinná záležitosť sa stala ďalšou ukážkou hlbokej rozdielnosti oboch kultúr. Ako oddaná puritánka totiž Mary odmietla šiť počas nedele. Jedna indiánka jej za to pohrozila, že jej rozbije hlavu tomahavkom. Keď bola Mary pred Metacometa predvolaná po druhýkrát, vypočula si neočakávanú ponuku. Náčelník jej oznámil, že ju prepustí, pokiaľ za ňu bude zhromaždené výkupne vo výške 20 libier, dvoch kabátov, pol bušle (niečo cez 17 kg) kukurice a tabaku. Trvalo však týždne, než požadované výkupné dorazilo z Bostonu. Stalo sa tak 2. mája 1676. Mary Rowlandsonová teda prežila v zajatí necelé tri mesiace. Vrátila sa hladná, zúbožená a bez jedného zo svojich detí. Našťastie sa nepotvrdili zavádzajúce informácie týkajúce sa údajnej novej svadby jej manžela, ani škodoradostné tvrdenie jedného indiána o tom, že ochutnala mäso zo svojho syna. Po nejakej dobe sa Mary stretla s celou svojou rodinou a v roku 1682 publikovala svoj príbeh. Kniha, v ktorej neprestávala ďakovať Bohu, sa rýchlo stala bestsellerom, vôbec prvým v americkej histórií. Po manželovej smrti sa po druhýkrát vydala a zomrela v roku 1711.
Mary Jemisonová
V polovičke 18. storočia zachvátila severoamerický kontinent vojna medzi Britmi a Francúzmi. Išlo súčasne o krvavý konflikt známy v Európe ako Sedemročná vojna, ktorého víťazom sa nakoniec stali ostrovania. Obe strany pri tom využívali spojenectvá rôznych indiánskych kmeňov, ktorých bojovníci napádali pohraničné pevnosti nepriateľa, ničili usadlosti, zabíjali a nezriedka unášali osadníkov. Medzi unesenými sa ocitla aj Mary Jemisonová. Mary sa narodila priamo na palube lodi, ktorá prevážala ich rodičov z Írska do Nového sveta. Mladá rodina sa usadila v Pensylvánii a po istú dobu žila nerušene. Jedného rána roku 1755 však ich domov prepadla skupina Šošonov a Francúzov. Pobrali všetko jedlo i civilistov a zamierili k francúzskej pevnosti Fort Duquesne. Po vysiľujúcom celonočnom pochode vyzuli indiáni dievčaťu obuv a nasadili jej mokasíny, rovnako ako malému chlapcovi z inej rodiny. Bola to predzvesť toho, že ich ušetria. Všetci ostatní, vrátane Maryinho otca, matky a súrodencov boli v zápätí odvedení stranou a dievča ich už nikdy nevidela. Nasledujúceho večera začali Indiáni nad ohňom vysušovať čerstvé skalpy – podľa farby vlasov v nich Mary ku svojmu zdeseniu poznala skalpy svojej rodiny. Príbeh našej druhej hrdinky sa tak spočiatku odvíjal podobne ako osud Mary Rowlandsonové. Potom ale nabral celkom iný smer. Vo Front Dequesne bola darovaná dvom šošonským ženám, ktoré ju na člnu odviezli do svojej dediny. Tam bola Mary svojimi „sestrami“ adoptovaná do ich kmeňa a dostala meno Deh-he-wä-mis, čo znamená „krásne dievča“ alebo „príjemná vec“. Prijatie medzi šosonmi znamenalo tiež to, že prestala hovoriť anglicky (neskorších rokoch zabudla tiež čítať, dokonca i modlitby, ktoré si spočiatku pravidelne opakovala).
V lete prišli do osady spriatelení Delawerovia, medzi nimi bol aj mladý Sheninjee, ktorý sa stal Mariným manželom. Toho opisovala ako „ušľachtilého muža“, ktorý si ju cez jej počiatočný odpor získal svojou „dobrou povahou, štedrosťou, nežnosťou a láskou.“ Ich city boli vzájomné a keď nastal koniec Sedemročnej vojny, Sheninjee sa bál, že bude musieť milovanú ženu vydať v rámci mierových dohôd Britom a radšej s ňou a jej synom vyrazil na dlhú cestu do severnej časti dnešného štátu New York. Sheninjee, pre ktorého bola Mary „najväčšou láskou života“, bohužiaľ ochorel počas loveckej výpravy a zomrel. Po nejakej dobe sa Mary po druhýkrát vydala, a to za muža menom Hioketoo z kmeňa Seneka. Spoločne prežili 50 rokov života. K synovi Thomasovi pribudli ešte Jane, Nancy, Betsey, Polly, Johny a Jesse. Všetky deti niesli mená svojich mŕtvych či stratených príbuzných. Roky bežali a Severnú Ameriku zachvátil nový konflikt – Americká vojna za nezávislosť. Senekovia sa v ňom postavili na stranu Britov a Maryina rodina dokonca niekoľkokrát poskytla útočisko plukovníkovi Johnovi Butlerovi a náčelníkovi Mohawkov Josephu Brantovi, presláveným protiamerickým bojovníkom. Roku 1781 ale vojna skončila britskou prehrou, čo urýchlilo postup belochov na západ. Roku 1797 predali Senekovia svoju pôdu Američanom, pričom Mary zohrala dôležitú úlohu pri zjednávaní výhodnejších podmienok. Zblížila sa opäť s bielymi osadníkmi, ale zostala i naďalej príslušníčkou Senekov. Začiatkom dvadsiatych rokov vypovedala stará žena svoj príbeh pastorovi Jamesovi Severovi, ktorý ju knižne publikoval. Z pamätí Mary Jemisonovej sa stal trhák. Zomrela v indiánskej rezervácií Buffalo Creek 19. septembra 1833 vo veku 90 rokov.
Cynthia Ann Parkerová
Oblasť dnešného Texasu bola pôvodne súčasťou španielskych kolónií a neskôr Mexika. Roku 1836 si však miestni americkí obyvatelia vydobyli nezávislosť a vyhlásili republiku Texas. Krátko po týchto udalostiach sa odohral smutný príbeh Cynthie Ann Parkerovej. Modrooké (tento detail mal v jej živote zohrať zásadnú rolu) dievča prišlo do Texasu ako dieťa. Jej rodina obývala Fort Paker, palisádou ohradený zhluk domov na území, ktoré spadalo do rozsiahlej zóny nájazdov Komančov. Práve títo obávaní bojovníci Fort Paker v máji 1836 prepadli a rýchlo dobyli. Bol to hrozný masaker. Otca zabili, deda Komančovia zaživa pripravili o genitálie a oskalpovali. Babičku pribili k zemi oštepom, zvliekli donaha a nechali trpieť, ďalšie ženy znásilnili. Deväťročná Cynthia Ann bola medzi šiestimi mladými preživšími, ktorých si nájazdníci odviedli k sebe domov. Po takýchto otrasných zážitkoch sa dá len ťažko uveriť, že sa dievčina medzi Komančami nakoniec asimilovala. Bola adoptovaná, prijala meno Naduah, prisvojila si zvyky a jazyk Komančov a jej pokožka postupne stmavla od slnka. Roky plynuli a Texas sa stal súčasťou USA. Cynthia Ann o tom snáď ani nemala tušenia. Keď dovŕšila 18 rokov, stala sa ženou mladého náčelníka Peta Nocona, ktorému porodila tri deti, synov Quannaha a Pecose a dcéru Prérijnú kvetinu. Párkrát sa na pláňach stretla s belošskými lovcami, ktorí sa ponúkli, že za ňu zaplatia výkupné, ale odmietla ich s tým, že sa musí starať o svoje deti a že svojho muža nadovšetko miluje.
Roku 1860 táborila skupina Komančov Peta Nocona u Pease River, kde ich zaskočil útok vládnych lovcov Indiánov. V náhlom zmätku sa Noconovi a jeho dospievajúcim synom podarilo uniknúť, avšak Cynthia Ann upadla i so svojou dcérou do zajatia. Pôvodne ju chceli zabiť, pretože mala vlasy ostrihané ako bojovník, ale ukázalo sa, že snedá osoba zahalená v bizónej koži ma v náruči dieťa – a čo viac, má modré oči. Vzhľadom k tomu, že príbeh o stratenej dievčine bol dobre známy, povolali lovci k neznámej divoške Isaaca Parkera, jej strýka. Modrooká žena už takmer nevedela anglicky, takže sa im nakoniec zdalo, že ide o niekoho úplné iného. Až keď započula svoje rodné meno, povedala “Ja, Cynthia.“ Po necelých 25 rokoch bolo stratené dievča znovu nájdené. Isaac Parker vzal Cynthiu Ann k príbuzným, no vrúcnej vďaky sa nedočkal. Texaská administratíva pridelila zachránenej žene pozemok a penziu, pričom sa stala celonárodnou celebritou. Sama touto pozornosťou nejako nadšená nebola a v belošskej spoločnosti sa necítila dobre. Cnelo sa jej po rodine a niekoľkokrát sa vraj pokúsila ukradnúť koňa a utiecť do plání, aby našla svojho manžela. Roku 1864 jej dcéra zomrela na chrípku a z tejto straty sa Cynthia Ann nespamätala. Niektoré zvesti tvrdia, že sa umorila k smrti hladom, v skutočnosti však zomrela na neznámu chorobu v roku 1870. Osud jej manžela je nejasný, ale podľa tvrdenia staršieho syna Quannaha sa veľmi trápil ich odlúčením a zomrel pár rokov po boji na Pease River. Sám Quannah Parker sa stal jedným z najslávnejších náčelníkov a viedol Komančov v húževnatom boji proti odsunu do rezervácie, na ktorý pristúpil ako jeden z posledných až roku 1875.
