Druhá časť: Technické experimenty, virtuálna realita, samotná myseľ postavy... klinická smrť.
Podobne, ako v prvej časti nášho článku, venujúcemu sa filmom odohrávajúcich sa v mysli svojich hlavných postáv, dáme prednosť dielam vo všeobecnosti menej známym. Samozrejme, to platí iba pri porovnaní s ich slávnejšími konkurentmi, nepochybujeme, že o mnohých uvedených ste buď počuli, alebo ich aj videli. Niektoré časom nadobudli kultový status, a to predovšetkým odvahou tvorcov zabrúsiť do neprebádaných vôd podvedomia, spôsobeného nejakým technickým experimentom. Každý pozná (niekedy aj naspamäť) filmy, ako Inception, Matrix (kľúč, ako ho sem vopchať som nakoniec našiel) a jeho dve pokračovania (tam už nie), alebo Eternal Sunshine of Spotless Mind. Pochopiteľne, aj Total Recall, ten je už staršieho dáta, čo je popri menšej globálnej preslávenosti konkrétnych titulov ďalším dôležitým kritériom výberu. Vyhnime sa teda opäť stokrát riešeným, i keď nepochybne zaujímavým a kvalitným dielam a upozornime na ich „menších alebo starších bratov“. Tretím kritériom je akási povinná, relatívne aktuálna jazda, ako v prípade nedávneho The Source Code alebo The Cell, ktoré predsa len nemali tendenciu zarobiť obrovské peniaze ako niektoré veľké blockbustery. Bolo by ale chybou ich vynechať.
Seconds (John Frankenheimer, USA, 1966)
Začnime paradoxne kúskom nie plne zapadajúcim do nášho výberu, ale ťažko si predstaviť, v akom inom výbere by sa mohol v budúcnosti objaviť. Seconds je dielo slávneho anglického režiséra, väčšinu svojej kariéry pôsobiaceho v Spojených štátoch, Johna Frankenheimera. Seconds rozpráva príbeh postaršieho bohatého obchodníka Arthura Hamiltona. Ten sa v podaní charizmatického Rocka Hudsona, obsadeného striktne proti vlastnej škatuľke melodramatického milovníka vo filmoch Douglasa Sirka nechá prehovoriť na odvážny experiment. Vďaka istej vedeckej skupine získava identitu mladého mŕtveho muža a začína žiť nový život na kalifornskom vidieku so zvláštnou skupinou umelcov. To, čo sa spočiatku javí ako šanca na nový začiatok, sa môže zmeniť na nočnú moru. Film tak síce nie je zobrazením vedomia postavy, ale možno tu niekde badať začiatky toho, na čo chceme v článku upozorniť. Podobnému experimentovaniu s mysľou sa Frankenheimer venoval už o štyri roky skôr v slávnejšom Mančurianskom kandidátovi.
Zmena stavu (Altered states, Ken Russell, USA, 1980)
V dráme Zmena stavu sa vo svojom hereckom debute predstavuje jedna z najpopulárnejších mužských hereckých hviezd 80. rokov, William Hurt. A hneď jeho prvá úloha bola veľkou výzvou. Jeho vedec Eddie Jessup začne na sebe vo svojom vedeckom laboratóriu s prispením drog skúmať rôzne zmeny vedomia. Jeho myseľ a nakoniec aj telo prechádzajú dlhou cestou poznania hĺbok mysle, aby to, čo na konci objaví, mohlo byť odpoveďou na základnú otázku zmyslu života. Skutočne, nechajte sa prekvapiť. Ken Russell vždy patril v Hollywoode k silným provokatérom a Zmena stavu nie je žiadnou výnimkou. Film, ktorý by si v rukách niekoho veľmi schopného, napríklad Darrena Aronofskyho, zaslúžil remake. Pristavme sa ešte na začiatku 80. rokov a pripomeňme legendárny Tron (Steven Lisberger, 1982), prvý diel využívajúci prostredie virtuálnej reality.
Brainstorm (Douglas Trumbull, USA, 1983)
V našom teritóriu ťažko zohnateľný a na našich televíziách sotva vysielaný sci-fi thriller v hlavných úlohách s Christopherom Walkenom a Natalie Wood. Michael a Lillian sú dvaja lekári a výskumní pracovníci, ktorí vyvinú prístroj so schopnosťou zaznamenávať a nahrávať ľudské emócie. Do hry sa navyše zapája armáda, čo nikdy neveští nič dobré. V takmer až strašidelnom prostredí laboratória plného techniky sa dostáva Michael do mysle Lillian a musí čeliť samotnej smrti. Pokiaľ na film niekedy náhodou v televízii natrafíte, nenechajte si ho ujsť, takáto možnosť sa už nemusí zopakovať. Lacnejšie efekty spoločne s kúzelnou, naivnou atmosférou 80. rokov pochopiteľne patria k veci. Douglas Trumbull už v roku 1972 na seba výrazne upozornil zaujímavým filozoficko-ekologickým sci-fi Silent Running. Preslávil sa najmä ako tvorca trikov pre 2001: Vesmírnu odyseu (Stanley Kubrick, 1968) a Blade Runner (Ridley Scott, 1982).
Hráči so smrťou (Flatliners, Joel Schumacher, USA, 1990)
Máme tu roky deväťdesiate a hneď v ich úvode sme dostali dve legendárne mindfuck záležitosti. Prednosť pred geniálnym Total Recall (Paul Verhoeveen, 1990) dostane jeden z najlepších filmov nestabilného Joela Schumachera - Hráči so smrťou. Hrou je tu stav klinickej smrti a hráčmi sú študenti medicíny v hviezdnom podaní napríklad Julie Robertsovej, Kevina Bacona, Kiefera Sutherlanda alebo Olivera Platta. Zahrávanie si s neznámom však neprebieha podľa dobrodružných predstáv mladíkov a negatívne dôsledky nenechajú na seba dlho čakať. Démoni minulosti sú stále niekde v podvedomí a radi by sa aktívne prejavili aj v reálnom svete. Ťažko nájsť v Schumacherovej tvorbe väčší experiment, ako experiment s klinickou smrťou. Takmer až goticky pôsobiaci horor desí aj 27 rokov po svojom vzniku a stále vyvoláva nezodpovedateľné existencionálne otázky. Veľmi podobný príklad, ako v prvej časti nášho výberu rozoberaný Lyneov Jakubov rebrík z rovnakého obdobia.
Trávnikár (The Lawnmower Man, Brett Leonard, Veľká Británia, USA, Japonsko, 1992)
Neslávne slávny, alebo slávne neslávny film zabudnutého Bretta Leonarda vyvolal vo svojej dobe patričný rozruch. Či už námetom, spracovaním alebo naivným zjednodušením „božej“ témy. Nech už sme vnímali Trávnikára vo svojej dobe akokoľvek, podľa môjho názoru za pozornosť rozhodne stojí aj dnes. Myslím, že viac ako podobne ladený a zúfalý Johnny Mnemonic (Robert Longo, 1995). Pierce Brosnan s náušnicou v uchu ako doktor Angelo a Jeff Fahey ako jeho trávnikár, poskytujúci mu svoj nie príliš inteligentný mozog na vylepšenia pomocou počítačov a drog. Čo chcieť viac od sci-fi spred cca 25 rokov. To patrične využíva prostredie virtuálneho sveta, ako sme si ho predstavovali v danej dobe. Brett Leonard sa vrátil na scénu o tri roky neskôr už jednohlasne odmietnutým sci-fi thrillerom Virtuozita. Na Trávnikára sa spomína ako na obľúbené guilty pleasure 90. rokov s väčším nadšením.
Otvor oči (Abre Los Ojos, Alejandro Amenábar, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, 1997)
I keď Amenábar nakrútil po celosvetovom úspechu Tých druhých (The Others, 2001) aj tradičnejšie a akademickejšie filmy, stále ho môžeme považovať za európskeho kráľa mysterióznych thrillerov. Otvor oči sa stalo široko známym najmä vďaka doslovnému Croweovmu remaku z roku 2001 Vanilkové nebo (Vanilla Sky) a z tohto hľadiska môžeme tento v podstate zbytočný krok hollywoodskych producentov považovať za veľké plus pre Amenábarovu kariéru. Fešák Cézar (Eeduardo Noriega) sa na večierku zamiluje do krásnej Sofie (Penelope Cruz), čo sa zase nepáči jeho priateľke. Tá zámerne spôsobí autonehodu, pri ktorej sama umiera, ale Cézar ju prežije. Následky sú však možno ešte tragickejšie, než samotná smrť. Nádej však umiera posledná a lekárska veda možno ponúka riešenie. Romantický háv tejto sci-fi dráme pristane, čo nebýva pri podobnej syntéze žánrov obvyklé.
Rok 1999
Tento rok bol, čo sa ponuky diel pracujúcich s experimentovaním s mysľou týka, veľmi silný. Preto sme sa rozhodli pre malú výnimku, a teda nevynechať žiaden významný titul a nechať im v našom výbere rovnakú dôležitosť. Každému je jasné, že rok 1999 bol rokom Matrixu. Pripomeňme si však aj nemenej zaujímavý Matrix „béčkový" a Matrix „artový". Ten prvý má názov Trináste poschodie (The 13th Floor, USA, Nemecko) a nakrútil ho za podstatne menšie peniaze ako súrodenci Wachowskí režisér Josef Rusnak. eXistenZ je už podľa postu režiséra trochu silnejšie kafe, než ako predchádzajúce tituly. Kontroverzný Kanaďan neostal svojej povesti nič dlžný a jeho virtuálny svet vo virtuálnom svete a tak ďalej a tak ďalej, je plný "cronenbergovských" nechutných hračičiek. Presne tak, ako to máme uňho v obľube. Zhrnutie tejto silnej trojky je nasledovné: Carrie-Anne Moss je osudová, Gretchen Mol nežne krásna a Jennifer Jason Leigh sexi. Víťazom sezóny je však bezpochyby úlet dvojice Spike Jonze a Charlie Kaufman V koži Johna Malkovicha. Film, aký sa iba veľmi ťažko opisuje a ktorý jednoducho treba vidieť. A nielen raz. Názov totiž nie je žiadna metafora, ale „popis" deja.
Cela (The Cell, Tarsem Singh, USA, Nemecko, 2000)
Možno je Cela po scenáristickej stránke tuctovou hollywoodskou krimi, vezúcou sa na vlne Mlčania jahniat, v našom výbere si ale svoje pevné miesto zaslúži minimálne vďaka nasledovným dôvodom. Na poli mainstreamu sa nezvykle odvážne vnára do psychotickej mysle zákerného vraha plnej explicitného násilia. Nič lepšie, ani úspešnejšie už vizionár Singh v budúcnosti nenakrútil. Príbeh dokáže vyvážene balansovať medzi svetom reálnym a svetom vrahovej mysle a akosi sa naň už zabudlo. Samozrejme je tu ešte Pád (The Fall, 2006), lenže ten v porovnaní s priemerne úspešnou Celou úplne prepadol. Tá ale pôsobí celistvejším dojmom. Pokiaľ máte pocit, že vizuálny štýl filmu vám je akýsi povedomý, tak Singh dekádu pred ňou nakrútil videoklip Losing my Religion pre R.E.M. Tam sa to ale zaobišlo bez krvi. No a ani tá Džej Lou tu nie je na zahodenie... ako herečka.
Hrozba v púšti (The Objective, Daniel Myrick, USA, 2008)
Preskočme s veľkými výčitkami svedomia notorický Večný svit nepoškvrnenej mysle a poďme sa pozrieť na projekt tak prehliadaný, ako asi žiaden iný na zozname. Meno Daniel Myrick máte stopercentne mnohí zapísané niekde v hĺbke mysle a možno ani neviete prečo. Ide o spolutvorcu Záhady Blair Witch (The Blair Witch Project, 1999), s ktorou si tento americký režisér prežil svojich 15 minút slávy. Hrozba v púšti síce originalitou značne za týmto trochu preceňovaným found footage kúskom zaostáva, pozornosť si ale zaslúži. Sledujeme šesť amerických vojakov počas tajnej akcie v Afganistane, niekoľko mesiacov pred inváziou. Teroristické bunky ale nebudú tým jediným nepriateľom, ktorému budú čeliť. Myrick, rovnako aj scenárista filmu, odkrýva karty až v šokujúcom závere a ten, kto film videl, bol buď veľmi príjemne, alebo veľmi nepríjemne prekvapený. Mne takáto charakteristika znie ako silné odporúčanie.
Zdrojový kód (The Source Code, Duncan Jones, USA, 2011)
Paralelné vesmíry, cestovanie v čase, záchrany, respektíve pokusy o záchranu v poslednej chvíli a možno ešte nejaké to prekvapenie na záver navyše. Britský režisér Duncan Jones ostáva po malom veľkom sci-fi Moon verný žánru a komornej atmosfére, iba mení teritórium. Z Mesiaca sa presťahoval do Chicaga a pridal zopár postáv. Inteligenciou našťastie celkom vysoko nastavenú latku nepodliezol. Jake Gyllenhaal ako kapitán Colter Stevens bojuje na pôde vlaku s teroristom a osem minútovým limitom a bude musieť bojovať aj s jedným veľkým a nepríjemným prekvapením, týkajúcim sa jeho osudu. Rytmus a napätie dodáva filmu pravidelné striedanie prostredia vlaku, centra vyšetrovateľov, ovládajúcim experimentálny program s názvom Zdrojový kód a jednej klaustrofobickej kabínky. Zdrojový kód nemá námetom ďaleko od Hrozby v púšti, s dávkovaním informácií však pracuje priebežne. Keď sme pri experimentoch s virtuálnou realitou, nie je od veci spomenúť švajčiarske vesmírne sci-fi Cargo (Ivan Engler, Ralph Etter, 2008). To dokáže aj na poli výpravy smelo konkurovať súčasnej stredorozpočtovej americkej tvorbe tohto žánru.
Miznúce vlny (Aurora, Kristina Buožyté, Litva, Francúzsko, Belgicko, 2012)
Otvor oči a Večný svit nepoškvrnenej mysle pracovali s kombináciou alternatívneho sveta a lásky, litovská režisérka Kristina Buožyté sa nebojí lásku vymeniť, alebo lepšie povedané, opäť skombinovať so sexom. Mladý informatik Lukas sa zúčastní vedeckého experimentu a vstupuje do mysle Aurory, mladej ženy v kóme. Ako to vyzerá v hlave ženy chcú muži vedieť už od počiatku vekov a ak sa to pokúsi previesť na plátno žena, je povinnosťou každého zvedavého muža si tento výsledok pozrieť. Možnosť vidieť Miznúce vlny v kinách sme mali aj na Slovensku, aký dopad to malo na našich mužov žiadna štatistika nereflektovala. Film sa nezaobišiel ani bez masívneho virtuálneho „grupen sexu", melodramatického tónu, metafor a symboliky. Pokiaľ máte chuť na niečo podobne filozofujúce a rovnako mierne nedotiahnuté, skúste tiež Futurologický kongres (Ari Folman, Izrael, Nemecko, Poľsko, 2013).
BONUS:
The OA (TV Seriál, Zal Batmanglij, USA, 2016, 7x60+1x30)
Seriálovým sci-fi hitom jesene bol bezpochyby projekt mladšieho z bratov Nolanových, a teda Westworld. V jeho tieni tak trochu ostal projekt autorskej dvojice Zala Batmnaglija a Brit Marling (Dievča z budúcnosti, 2011) so záhadným názvom The OA. Osemdielny seriál je príbehom mladej, zhruba tridsaťročnej ženy (ako vždy dokonale éterická Brit Marling) a jej osudov počas siedmich rokov, kedy bola nezvestná. Seriál začína jej návratom domov. Odmieta vypovedať, kde strávila posledné roky, pričom si zdanlivo náhodne vyberá 5 miestnych čudákov, aby im svoj príbeh vyrozprávala. Všetko má však svoju príčinu a The OA, ako si Prairie začína hovoriť, má svoje ciele a množstvo prekvapení v zálohe. The OA je seriál, ktorý sa nebojí byť iný. Má pomalšie tempo ako konkurencia, rozpráva silno metaforicky, symbolicky a necháva udalosti v hlave diváka „rozložiť". Skúste porozmýšľať nad stenami medzi nedobrovoľnými väzňami a prirovnať ich k riešeným paralelným vesmírom a všeobecne k vzťahom medzi ľuďmi. Možno to niečo zaujímavé znamená. Seriál pracuje s tematikou klinickej smrti a nevyhol sa niektorým rozpačitým momentom, dovolím si však tvrdiť, že pri bližšom preskúmaní tu má všetko svoj význam.
