Domáca filmová tvorba postaví v marci do kín proti sebe dva silné kalibre. Únos aj Piata loď sa pokúsia napraviť v očiach mladého diváka pohľad na našu kinematografiu.
Na slovenskom internete momentálne panuje značný hype okolo očakávaného filmu Únos, podporený napríklad aj skladbou Pravda je len jedna, ktorú naspieval raper Kali priamo na soundtrack k tomuto projektu. My sme filmu venovali viacero článkov, pričom len pred pár dňami sme uverejnili aj rozhovor s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou (všetko nájdete pekne pokope v tomto vlákne). To, že si snímka kradne väčšinu pozornosti médií i verejnosti ale spôsobilo, že na jej úkor je prehliadaný iný film, ktorý má veľkú šancu v nadchádzajúcej festivalovej sezóne zožať slávu a zapísať sa hrubými písmenami do histórie slovenskej kinematografie, ktorá minimálne na oko dostáva v roku 2017 nový impulz (to „na oko“ nechápte zle, chceme len povedať, že vždy sa dá nájsť dobrý projekt z našej domácej tvorby). Reč je o snímke režisérky Ivety Grófovej s názvom Piata loď (v zahraničí bude prezentovaná ako Little Harbour).
O tomto projekte sme prvýkrát písali ešte pred takmer dvomi rokmi, kedy sa mu podarilo získať podporu od Audiovizuálneho fondu a mohol tak začať pomaly naberať reálne kontúry. Odvtedy si prešiel dlhou cestou, ktorú pred pár hodinami zavŕšilo vydanie prvého oficiálneho traileru (nájdete ho o pár riadkov nižšie). Aby toho nebolo málo, tak 13. januára prišla z hlavného mesta Nemecka správa, že prestížny áčkový festival Berlinale vybral snímku do súťaže Generation. To znamená, že okrem iného si Piata loď počas trvania 67. ročníka tejto veľkej oslavy kinematografie priamo v srdci Berlína (od 9. do 19. februára) zároveň odbije aj svetovú premiéru. Nasledovať bude domáca premiéra naplánovaná na 16. marca, Česi si budú musieť počkať do 6. dubna (apríla). A o čom snímka vlastne bude? Predstaví nám tri generácie žien, najstaršia Irena (Johanna Tesařová) porodila svoju dcéru Luciu (Katka Kamencová) tesne pred 40-tkou, no svoju rolu matky celý život odmietala. Na starobu je chorá, no to jej nebráni používať citové vydieranie a vyhrážky na to, aby dosiahla to, čo chce. Lucia sa zo svojej matky v živote veľmi nepoučila a až keď na svet priviedla dcéru Jarku (10-ročná Vanessa Szamuhelová) si uvedomila, že rolu mamy nechce prijať. Výsledkom je rodina s nedostatkom blízkosti, intimity a lásky. A to sa nám príbeh ešte len začína.
Jarka je zvyknutá zvládnuť kruté situácie v rodine a pritom „nerobiť problémy“. Neplače, nekričí a nikomu sa nesťažuje. Má svoj vlastný svet na opustenej záhrade, kde sa cíti v bezpečí. Na tomto mieste môže všetko bezprostredne prežívať a byť ešte chvíľu dieťaťom. Tu sa do príbehu zamotá osemročný Kristián (Matúš Bačišin), krehký chlapec z dobrej rodiny. Kvôli prehnanej úzkostlivosti svojich rodičov je odrezaný od prírody a dobrodružstiev s rovnako starými chlapcami a dni tak trávi väčšinou za počítačom. Desaťročná hlavná hrdinka tohto príbehu zúfalo hľadá lásku a nachádza ju náhodou, keď za zvláštnych okolností vezme dve batoľatá zo železničnej stanice do opustenej záhradnej chatky. Jej konanie je dojemným a detsky úprimným pokusom napraviť svet dospelých svojou hrou na rodinu, akú by chcela mať. Tak vzniká pôvodne nevinná hra, ktorá navždy zmení ich životy.
Tie najzaujímavejšie príbehy píše sám život, takže vás asi neprekvapí, že dej je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Samotný film vychádza z rovnomennej knihy spisovateľky Moniky Kompaníkovej, ktorá za ňu získala v roku 2011 najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie Anasoft litera. Piata loď patrí k najväčším novodobým úspechom domácej literatúry. Román vyšiel preložený v češtine, nemčine, bulharčine, maďarčine, poľštine, rumunčine a dokonca aj arabčine (existuje aj anglická verzia, no ešte si nenašla vydavateľa). Do scenáristickej podoby dielo pretavil spolu s režisérkou aj Marek Leščák. Ten má na svojom konte okrem iných aj podklady k filmom, ako Deti, Cigán, Koza či Zlatými levmi ocenené snímky Slnečný štát a Záhrada (za tú si odniesol aj cenu za najlepší scenár). Pre režisérku Ivetu Grófovú ide o druhý dlhometrážny hraný film, pričom jej debut Až do mesta Aš z roku 2012 získal národnú nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. Nakrúcalo sa na bratislavských Vinohradoch, no štáb sa kvôli viacerým kľúčovým scénam presunul aj na Zemplínsku šíravu. Pred dvomi dňami vyšla aj titulná skladba k filmu pod názvom Kde sa slzy berú. O text, hudbu aj spev sa rodáčka z Nitry vystupujúca pod umeleckým menom Katarzia.
Film sa v niektorých bodoch mierne líši od svojej predlohy. Najzásadnejším je, že hlavná postava nemá 12 rokov, ako je tomu v knihe, ale dokonca o dva menej, aby viac vynikol pohľad malého dieťaťa na svet dospelých. Snímka sa taktiež vyhla drsnejším pasážam, striedaniu časových rovín a chce skôr budovať dej na dobrodružstve detí a aspoň sčasti tak, aby mu v konečnom dôsledku porozumel aj menší divák. Nechceme príliš predbiehať, no pokiaľ by sa snímke na Berlinale zadarilo, niet pochýb o tom, že sa dočká uvedenia aj na iných festivaloch. Od toho sa už odvíja (i keď obmedzená) premiéra v Spojených štátoch a podmienky na nomináciu na Oscara za Najlepší cudzojazyčný film sú splnené. Piata loď má rozhodne potenciál stať sa klenotom slovenskej kinematografie a už najbližšie mesiace ukážu, či sa mu ho podarilo naplno využiť. Aké máte pocity zo snímky vy? Podporíte ju návštevou kina?
